Plav

Pointa prichádza na začiatku textu, aby sme sa mohli sústrediť na jeho nudný priebeh, vychutnať si detaily, formálne atribúty a obsahové nuansy. Nežnosť rozkladu nepovažujem za esteticky hodnotnú básnickú zbierku. Napriek tomu som si pri jej čítaní dokázala urobiť niekoľko strán poznámok, podchvíľou i do knihy. Z toho mi vyplývajú dve veci: kniha dokáže inšpirovať a ja, v prípade, že som motivovaná, dokážem byť inšpirovaná aj textom, ktorý ma esteticky nevzrušuje, nehladí, neobjíma, neprevráva ku mne medovým hlasom, nevyráža mi dych.

Próza empaticky číta priestor, pokúša sa o rekonštrukciu minulého času (osobného aj dejinného) zo stôp stále prítomných na tvári súčasnej krajiny. No kniha PS, ktorá sa neraz blysne vydarenými formuláciami a celými pasážami, vyvoláva svojou celkovou nedourčenosťou aj pochybnosti. Dôvodom je málo nosný konceptuálny rámec, ako aj slabšie rozvinutý vzťah exponovanej kategórie priestoru k iným významovým a výstavbovým plánom prózy.

Útěchu i protiváhu dosavadní existence hledá Jurolek v přírodě, která prostě je. Zato člověk se pokouší být, ke svému „je“ potřebuje nějaký smysl, nějaké odůvodnění. Člověk se hlídá, aby byl, zatímco příroda, viděno lidskou perspektivou, netuší, že je. Bukolika hledá jazyk, kterým by bylo možné oslavit bytí, a to i za současných podmínek, kdy smysl i určení onoho bytí je opět otázkou.

Keď v roku 2020 COVID-19 zasiahol aj životy Slovákov, bolo len otázkou času, kedy sa dočká stvárnenia aj v domácej básnickej tvorbe. Poézia je predsa už zo svojej podstaty vhodnou formou vyjadrenia postoja k aktuálnym udalostiam, ako to dokazujú jej angažované varianty. V tomto ohľade pôsobí ako najtypickejšia umelecká forma vyjadrenia, navyše je operatívna, jednoducho publikovateľná, časovo nenáročná a otvorená každému gramotnému človeku. Viacero autorov a autoriek to dalo pocítiť slovenskej literatúre takmer okamžite.

Dôležitým rozlišovacím a vo viacerých momentoch paradoxne aj zlučovacím znakom poviedkových zbierok Anny Kiliánovej, Karlosa Kolbasa a Laca Keratu je odsúvanie epickej dejovosti. Tento postreh nesmeruje k spochybneniu schopnosti prozaikov spádovo fabulovať. Poukazuje skôr na časté nedejové závery, namiesto ktorých sa do popredia tlačia spomaľované alebo skôr odložené vyústenia.