Plav

Niekoľkokrát zopakoval, že najlepšie ročné obdobie v Prahe je jar. Praha sa mu pritom páčila celoročne, suverénne sa po nej pohyboval, mal svoje obľúbené miesta, väčšinou kaviarne (samozrejme Slaviu!). Pasoval mu ten urbánny biedermeier, aj keď podstatnú časť života skúmal avantgardný experiment. Profesor Jacek Baluch – slavista, najmä bohemista a polonista, popularizátor českého štrukturalizmu v Poľsku, literárny vedec, prekladateľ, diplomat a básnik – tieto charakteristiky napĺňal sebe vlastným obsahom. 

Kováčikova kniha je tým, čím v prípade súborov kratších textov býva väčšina debutov, portfóliom predstavujúcim aktuálne autorove možnosti v priestore zvoleného žánru. Základom jeho próz je abstraktná, univerzálna „poviedkovosť“, charakteristická pre literatúru dnes už skôr globalizovanú než svetovú. Tá ešte niečo tuší o klasikoch žánru (Čechov, Hemingway), ale súvislosť s nimi je viac technologická ako duchovná.

Dušekova tvorba má ohlas u čitateľov a rešpekt u kritiky, je jeden z posledných humanistov medzi slovenskými spisovateľmi (a možno aj jediný). Za slovom humanista netreba hľadať nič filozoficky komplikované a historicky odťažité, iba skutočnosť, že tento prozaik sa úprimne zaujíma o človeka a má ho rád.