Plav

S prozaickým dielom Petra Macsovszkého je to trochu ako s filmami Woodyho Allena: obidvaja tvorcovia sa vyznačujú pozoruhodnou vytrvalosťou až húževnatosťou, pričom sa však divák/čitateľ neubráni pri sledovaní/čítaní ich tvorby dojmu istej opotrebovanosti, mechanickej repetitívnosti a prílišnej rutiny.

Fulmeková vytušila, že „silný“ a tragický príbeh odohrávajúci sa na pozadí historických udalostí jej bude stačiť na to, aby jej mnohí odpustili povrchné rozprávanie. No téma upálenej čarodejnice už nebolí tak ako tematizácia arizácie a deportácie Židov a neprináša ani také pikantérie ako tajný ľúbostný život známeho autora.

Šimšík, Šulej i Mojžišová žánrovú jednoznačnosť problematizujú. Nie sú na perspektívu budúcnosti ani bezpodmienečne sústredení, nie je ani významovou dominantou ich kníh. Práve tým si ale otvárajú možnosti inej kvality. Potenciál globálneho rámca sledujú v spájaní rozbiehavého. Každá z próz zoskupuje vďaka tomu rôznorodý materiál, sprostredkúva nesamozrejmé súvislosti, ponúka svoju predstavu plurality.

Iba pred niekoľkými mesiacmi, štyridsať rokov po prvom vydaní, opäť vyšiel román Ivana Habaja (1943) Kolonisti I, próza otvárajúca rovnomennú trilógiu, spisovateľov najrozsiahlejší epický projekt. Je to príležitosť položiť niekoľko otázok autorovi slovenského juhu, relevantnému prozaikovi 70. a 80. rokov, ktorý sa na začiatku nasledujúceho desaťročia nenápadne vytratil z literatúry i literárneho života. Aj to je dôvod, prečo bude mať rozhovor prevažne minulostný a sčasti bilančný charakter, prečo sa v ňom bude najmä spomínať. Veď napokon spomienka je jedným z najpodstatnejších východísk tvorby Ivana Habaja.

Spevník: Ondreička: Ondrej: Ἀνδρέας: ἀνήρ/ἀνδρός: muž v strednej Európe na prelome dvadsiateho a dvadsiateho prvého storočia, stále ostentatívne falicky egocentricky, seba sa takmer sedemstostranovým megaopusom prezentujúci.