Plav

A tak je síce Hučko očividne pozorný až vášnivý čitateľ, no zároveň nepozorný spisovateľ bez textového nadhľadu, ktorého nezachráni ani hŕstka výstižných a dobre namierených viet. Na záver treba povedať, že je jedno, v akom kóde sa Chaconna číta – text kvalitatívne neobstojí, nech už ho čitateľ vezme do ruky ako subjektivistickú biografickú prózu alebo memoárovú inštruktážnu autorskú príručku. Ako sám Hučko píše: „Literatúra mi pomohla k dvom veciam – k premýšľaniu a sexu“ (s. 21). To stručne vystihuje jeho debut.

Polemizovať s názormi vyslovenými v literárnom diele sa iste dá, ale o jeho hodnote nám to veľa neprezradí. Umravňovať dielo v intenciách aktuálnej politickej korektnosti vyzerá síce šľachetne, ale je to aktivita fatálne sa míňajúca so zmyslom literatúry tohto typu.

V roku 2018 oslavujeme sto rokov od prvého oficiálneho vyhlásenia slovenského jazyka ako vyučovacieho jazyka na Slovensku. A akú kondíciu slovenčina v škole za ten čas nabrala? Platí i v jej prípade, že potenciu a životaschopnosť najlepšie dokazuje mnohosť, diverzita, tvárnosť? Má rôzne podoby i slovenčina v škole? Nemálo ľudí si myslí, že stav jazyka sa zhoršuje, že mladí ľudia už ten „svoj“ neovládajú, škodia mu médiá i herci... No celé zle! povedali by sme dnešným jazykom. Často sú tieto ponosy zásterkou občianskej či akejsi všeobecnej nespokojnosti, akiste i oprávnenej.