Plav

„...na istej úrovni už vôbec nejde o to poznať alebo nájsť správnu odpoveď. Základ je POLOŽIŤ OTÁZKU. Zmysluplnú otázku“ (s. 413), píše Taťjana Lehenová vo svojej najnovšej knihe. Autorke, ktorá sa stala známou na prelome 80. a 90. rokov, po vyše tridsiatich rokoch vychádza román (nielen) o dospievaní v čase socializmu Nepoložená otázka (2023).

Kniha má žánrovo najbližšie k bildungsromanu. Autorka zasadzuje niektoré kľúčové udalosti a zážitky z detstva a mladosti protagonistky do čitateľsky príťažlivého rámca, predmetom bohatej fabulácie je najmä proces osobnostného dozrievania mladého dievčaťa Ely, dcéry akademického maliara perzekvovaného socialistickým režimom. Kurzívou vyznačené posmrtné rozprávanie Elinej babičky v prvej osobe sa strieda s rozprávaním v tretej osobe, ktoré tematizuje prežívanie hlavnej hrdinky a vtedajšiu spoločenskú situáciu. Babička súčasné dianie sleduje z akéhosi priestoru „hneď za prahom života“ (s. 9), preto Nepoložená otázka nedisponuje len tradičnou optikou dospievajúceho človeka, ktorý sa orientuje primárne na budúcnosť a snaží sa v danej spoločenskej situácii nájsť svoje miesto, ale je doplnená aj o úvahovú a komparatívnu rovinu. Tú sprostredkúva babička, ktorá obdobie socializmu reflektuje cez vlastnú skúsenosť. Jej súčasťou je aj ťaživé obdobie Slovenského štátu, druhej svetovej vojny a päťdesiatych rokov: „generácia mojich detí, narodených počas vojny alebo tesne po nej, mala tú výhodu, že ich mladosť a extáza sa odohrávali v šesťdesiatych rokoch plných nádeje. Vytriezvenie v sedemdesiatych rokoch nebolo práve príjemné, ale to najtvrdšie sme si asi predsa len odskákali my“ (s. 113).

Postava babičky zároveň v románe plní funkciu pomocníka, typického pre tento žáner. Je akýmsi „anjelom strážnym“, ktorý dokáže zasiahnuť do myšlienok postáv. Ďalšími významnými sprievodcami na ceste protagonistky k dospelosti sú matka, zastávajúca rolu múdreho a láskavého mentora, a členovia širšej rodiny. Akcentované je tu najmä dedenie určujúcich osobnostných čŕt a sily po praslici, dravosť, divokosť a túžba po plnom a slobodnom živote. Vlastnosti, ktoré v konečnom dôsledku definujú životné smerovanie protagonistky, sú dedičstvom práve po starej mame. Jej blízki priatelia a rovesníci zas tvoria akúsi záchytnú sieť, ktorá je pre ňu zdrojom istoty a stability počas dospievania. Práve v spoločenstve priateľov dochádza k významným chvíľam hlbokého sebauvedomenia hlavnej hrdinky, ako aj k iniciačným momentom: „odrazu po prvý raz zažije taký pocit súladu s danou chvíľou a dejom, až jej to na moment vezme dych. [...] A bol len prežitok samotný, len vôňa vody s chlórom, vôňa s vetrom prichádzajúceho večera, vôňa a hmatateľný tvar pohybujúcej sa nepokojnej energie, rozosiatej do mnohých mladých tiel a myslí, pričom všetky chcú byť práve teraz práve tu, a nič nechcú viac – je to omamné, úplné, nevýslovné. Kratučký zážitok absolútna“ (s. 182).

Zdá sa, že dominantnou rovinou knihy má byť vzťah dcéry a otca, ktorý v jej detstve zväčša absentuje kvôli politickej perzekúcii a osobným konfliktom s rodinou. Samotná autorka však v denníku SME (8. 2. 2024) o vzniku prózy hovorí: „Keď som to napokon riskla a začala kresliť príbeh o vzťahu-nevzťahu otca a dcéry, súčasne akosi pomimo vznikal príbeh o tom, ako sme žili, akí sme uprostred budovania tzv. reálneho socializmu boli.“ Pôvodný zámer sústrediť sa na komplikovaný vzťah otca a dcéry a tematizovať pritom nejednoznačnosť viny a bezúhonnosti je v knihe zrejmý, avšak nakoniec prevažuje rovina, na ktorú odkazujú slová „ako sme žili...“. Tieto dve rozsiahle témy sa v románe vzájomne prelínajú, čo sa premietlo aj do jeho výsledného objemu.

Autorka v knihe často pracuje s napätím, čo ju posúva smerom k populárnej literatúre. Potvrdzuje to aj nápis na obálke, lákajúci čitateľa napínavou zápletkou: „Časy za železnou oponou neboli bezfarebné. Čiernobiela nie je ani tvár jedného muža. Hriešnik? Obeť? Svedok? Vrah?“ Napriek tomu je próza myšlienkovo bohatšia a originálna spôsobom, akým vo zvolenom spoločensko-historickom kontexte nastoľuje tému viny, zlyhania a odsúdenia. Hoci je však rozsiahla, nejde do hĺbky a väčšinu problémov iba naznačí. Reflexie sú často klišéovité, zaujímavejšia je kniha tam, kde dobu stvárňuje, než tam, kde o nej uvažuje. Vďaka autorkinmu plastickému štýlu sa tejto rovine nedá uprieť uveriteľnosť. Dokázala stvoriť senzuálnu hrdinku, ktorá všetkými zmyslami objavuje, čo ponúka svet, a okrem toho disponuje aj zmyslom šiestym – citom. Jednotlivé dotyky s realitou 60. až 90. rokov pôsobia trojrozmerne, ako „obrázky zo slov“ (s. 388), vytvárajúce mozaiku tohto obdobia. Pasáže zachytávajúce zriedkavé, vzácne a zároveň archetypálne okamihy dospievania sú esteticky najpôsobivejšie: „Znova sa nadýchne... a vydá sa napospas – necháva sa prestúpiť atmosférou, všetkým, čo vidí a vníma a cíti v nose, nasávajúcim s každým nádychom jesenné vône nadchádzajúcej noci.“ (s. 86); „A nie je tu s ňou mama! Je sama a je to závratné – ešte nikdy taký absolútny pocit voľnosti, ponorenia do prítomnej chvíle a neskrotnej radosti nezažila. Ela nie je indián, je Ela. Pohodí hlavou a s dospelou istotou si od panej v stánku vypýta zápalky“ (s. 90).

Hoci Lehenová stvárňuje skutočnosť prevažne uveriteľne, občas prekvapuje štylizovaným a redundantným jazykom. To sa prejavuje nielen na úrovni rozprávača, ktorý často pateticky dopovie to, o čom veľavravne mlčia postavy („Pretiahla sa. (Aby niečo urobila). Podišla k oknu. (Aby sa chránila)“, s. 399), ale aj na rovine prehovorov postáv, kde jednotlivé vety miestami pôsobia, akoby ich postavám do úst vložil niekto iný. Nevdojak vyčnievajú z textu podobne, ako chcene „autentické“ repliky v niektorých rozhlasových hrách.

Autorka si kladie ambíciu zobraziť časy socializmu v ich reálnej („nečiernobielej“) podobe, narušiť ich stereotypné vnímanie ako „obdobia temna“. V Nepoloženej otázke sa objavujú aj pozitívne spomienky, nostalgia je tu však ohraničená patričným realistickým rámcom a nestojí výlučne na idealizácii. Román opakovane upozorňuje na neprítomnosť slobody v danom období – slobody ako najvyššej hodnoty. Rozprávačka zároveň poukazuje aj na to, že i napriek početným obmedzeniam, nevyhnutnej „rozdvojenosti“, prameniacej z nesúladu medzi názormi človeka a jeho vonkajšími prejavmi a nútenej rovnakosti, bolo možné aj v tomto období povýšiť dospievanie na čosi jedinečné: „Ela má šťastie. Intuitívne vytušila, kde je raj, kde môže nájsť najpevnejšiu ilúziu pravdy, čestného súperenia a čírej radosti uprostred budovania reálneho socializmu“ (s. 166). Kniha je však mnohorozmerná nielen vďaka zobrazovaniu pozitívnych aspektov doby, ale aj zachyteniu komplikovanej vnútornej situácie postáv. Práve cez postavy čitateľ, predovšetkým mladší, získava vhľad do zložitých dilem protagonistov tohto obdobia. V tejto súvislosti román pripomína dokumentárny film Patrika Lančariča Válek (2018), najviac azda snahou primäť percipientov k vcíteniu sa a opätovnému prehodnoteniu svojich súdov, založených na zdanlivo zrejmých skutočnostiach. Kým však v spomínanom filme ide o predstavenie rozporuplnej situácie politického predstaviteľa, v Nepoloženej otázke sú v centre pozornosti ľudia strednej vrstvy: „Vari Lenku predsa len zlomili? [...] Nepovedala by som. Len je asi oveľa ľahšie balansovať na lane nad priepasťou ako pripustiť, aby sa k tej priepasti čo len z diaľky priblížilo naše dieťa“ (s. 213).

Návrat do detstva ovplyvneného socialistickými podmienkami, ktoré deti zväčša traumatizovali (nekonečné čakanie osamote doma na návrat pracujúceho rodiča, dlhé odlúčenie v pionierskom tábore), spolu s postavou babičky, ktorá sa ocitla v centre diania, zas spája dielo s najnovšou knihou Ivany Gibovej Babička©. Na rozdiel od nej je však trauma raného detstva v Nepoloženej otázke len východiskom, prostredníctvom ktorého sa rozprávačka dostáva k objasňovaniu komplikovanej rodinnej situácie v určitom spoločensko-historickom kontexte. V tomto rámci autorka dokáže položiť aj subtílnejšie, existenciálne otázky, objavujúce sa ako dôsledok komplikovaného vzťahu otca a dcéry. Vo finále knihy si protagonistka uvedomuje vlastné zlyhanie. Zisťuje, že rozhovor sa pre ňu stal skôr prostriedkom na získavanie informácií, ako spôsobom prejavenia empatie a priblíženia sa otcovi. Vo vzťahu k zmyslu komunikácie tak kniha nastoľuje otázku „mať či byť“: „Stále sa vracia k tomu, prečo sa nespýtala ONA, čo malo byť povedané JEJ, čo sa mala či nemala dozvedieť. Ale je správne položená TÁ OTÁZKA? Eli, nie si ty väčšmi, než pripúšťaš, dcérou svojho otca?“ (s. 461). Odpoveď na ňu, ako aj na ďalšie otázky viny, trestu a podielu režimu na ľudských previneniach tak v kontexte románu nadobúda kontúry pripomínajúce Dostojevského výrok „každý je vinný za všetko“. K myšlienke odkazujúcej na funkciu komunikácie sa autorka snaží priblížiť aj tým, že v závere explicitnú odpoveď na záhadu dominujúcu príbehovej rovine nepredkladá.

(Eva Dudáková pôsobí na Filozofickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.)