Zadná a predná obálka zbierky esejí Konať univerzitu je vizuálnym komentárom k textu – hovorí takmer to isté, čo obsah. Vidíme na nej čierno-bielu fotografiu počmáranej podložky pod počítač s poznámkou „RESEARCH IS TO SEE WHAT EVERYBODY WAS SAYING BUT THINK WHAT NOBODY WAS THINKING“. Autorom diela je súčasný umelec Pavol Červeniak, ktorý sa okrem iného zaoberá témou vynútenej kreativity. Text nie je anonymnou gnómou, ale parafrázou sentencie Arthura Schopenhauera. Chrbát knihy rozdeľuje fotografiu na dve časti, na prednej obálke vidíme len pravú stranu fotografie, a preto skrátenú verziu vety: „WHAT EVERYBODY WAS SAYING NOBODY WAS THINKING“. Tentoraz ide o nesúlad medzi skúsenosťou a jazykom, ktorým skúsenosť vyjadrujeme.
Konať univerzitu sa dotýka aj slovníka – pojmov, ktoré sa dnes rekontextualizujú (kríza, kreativita, participácia, komunita, solidarita a pod.), alebo ideí, ktoré strácajú pôvodný obsah. Jednou z nich je idea univerzity, ktorú Ivana Komanická rozvíja takmer vo všetkých dvanástich esejach-prednáškach, obhajujúc tradičné akademické žánre v čase kreatívneho kapitalizmu. Píše o prednáške ako „kontinuálnom premýšľaní, nie príležitostnom zamyslení“ (s. 29), o idei univerzity ako miesta, ktoré „garantovalo a legitimizovalo právo klásť otázky“ (s. 29), a tým nastoľovalo témy, o pokojnom skúmaní a písaní „v duchu humboldtovskej tradície“ (s. 33). Nejde o prejav nostalgie alebo idealizácie sveta, ktorý patril skôr privilegovaným, ale o argumentačne hustú kritiku akademickej súčasnosti. Komanická čerpá zo širokého repertoára postmodernej filozofie, predovšetkým tých jej predstaviteľov, ktorí v posledných dekádach upozorňovali na hegemóniu neoliberalizmu (Badiou, Žižek, Derrida a ďalší). Jej kniha je príspevkom k medzinárodnej odbornej diskusii, adresátom jej textov je najmä slovenské akademické publikum. Práve jemu adresuje požiadavky spoločenskej a individuálnej zodpovednosti, zvýšenej reflexie a vedomej angažovanosti v mene akademických hodnôt, nie flexibility, ale slobody a suverenity.
Komanická neponúka ľavicovú subverziu, jej myslenie je autorskou variáciou na dnes legitímnu súčasť akademického mainstreamu. Napríklad dnešné poľské humanitné a spoločenské vedy sú nemysliteľné bez odmietavej reflexie neoliberalizmu a kritiky kapitalizácie poznania. Heslo „konať univerzitu“, s dôrazom na sloveso konať (to perform) „v celej šírke jeho významov – prevádzkovať, byť výkonný, previesť na umenie, verejne predviesť, ale tiež niesť a žiadať zodpovednosť“ (s. 9), sa naplnilo napríklad v podobe delikatesnej nezbedy, akou je UMFK (Uniwersytet Muri im. Franza Kafki). Ide o fantómovú inštitúciu, ktorá od roku 2003 hľadala priestor mimo štandardizovaných akademických rámcov. Jej zakladatelia nadviazali na medzivojnovú, voči akademickým štruktúram kritickú iniciatívu Waltera Benjamina a Gershoma Scholema, zakladateľov fiktívnej Univerzity Muri ako satiry na akadémiu vôbec. Po takmer 70 rokoch vytvorili, preformovali alebo revitalizovali „šedú zónu“, vlastný priestor „potešenia, vytesnenia, ale tiež ilegálnej aktivity“ (s. 11), aby sa, ako povedal iniciátor UMFK Adam Lipszyc, „robilo, čo robiť treba, avšak z rozličných dôvodov sa to robieva len občas“.[1] Lipszyc tým myslel vedenie fundovaných rozhovorov o literatúre a filozofii, ideu univerzity bez podmienok, spoločný čas a priestor.
Nechcem miešať jablká z hruškami – UMFK bola možná aj preto, že jej iniciátori sabotovali inštitúciu akadémie zvnútra a disponovali relatívne stabilnou akademickou pozíciou, ktorá priala zmysluplnej recesii. Komanickej písanie je vážne a priznane autobiografické. Osobný moment avizujú venovanie „otcovi, ktorý nikdy neprestal bojovať o svoju stratenú prácu“ a prvá veta úvodu: „Kniha Konať univerzitu pozostáva z textov, ktoré si hľadali cestu, rovnako ako publikum, akademické publikum, po tom, čo som bola po dlhoročnom pôsobení po netransparentnom výberovom konaní prepustená z univerzity“ (s. 9). Miesto kritiky ad personam Ivana Komanická rozvíja ľavicovú kritiku transformovanej akadémie, a preto aj systému ako celého komplexu čiastkových prvkov, ktoré ovplyvňujú dnešné akademické prostredie. Nevylučujem, že zdrojom jej gesta je osobné sklamanie. Ide však o racionálny pohľad ľavicovej filozofky, ktorá pátra po zdrojoch akademickej frustrácie. Tá v jej vnímaní vyplýva zo skľučujúcej veci – priestor univerzity (akadémie) a jej prísľub nepatria tým, ktorí univerzitu (akadémiu) tvoria. Ivana Komanická priamo píše o „neovládaní výrobných prostriedkov na univerzite“, o fungovaní „pod stálym ekonomickým tlakom“ (s. 13). Výsledkom je okrem iného aj akademická kultúra výsledkov, ochabnutie kolektívnej predstavivosti, a preto neschopnosť projektovať budúcnosť v akadémii alebo v „šedej zóne, kde kapitalizmus neaplikuje rámce uznania“ (s. 63).
Postoje ku kapitalizmu získavajú dnes rôzne podoby. Pregnantne ich vo svojich Zostrihoch [2] pomenoval František Novosád. Ide o „(1) súhlas s jeho faktickým fungovaním a presvedčenie o jeho dejinných perspektívach, (2) súhlas a zároveň skepsa o jeho schopnosti pretrvať, (3) nesúhlas, ale vedomie, že niet k nemu schodnej alternatívy, (4) nesúhlas a vedomie, že kapitalizmus je odsúdený na zánik“.[2] Spomínam ich najmä preto, aby sa okolo textov Ivany Komanickej nevytváral falošný nimbus ľavicovej radikality, ktorú autorke s dobrým úmyslom pripísal Tomáš Hučko na stránkach Kapitálu.[3] Ivana Komanická používa ľavicový slovník, no venuje sa transformáciám kapitalizmu po finančnej kríze v roku 2008 a počas nedávnej pandémie. Opisuje predovšetkým jeho mechanizmy v dobe participatívnej demokracie, uvažuje o možných stratégiách fungovania v ňom, zaujíma ju evolučná zmena v jeho vnútri, kritika jeho princípov a rétoriky alebo analýza spoločenských podmienok akademickej práce, nie radikálne iné usporiadanie skutočnosti. Práve preto sa nezameriava „aj na navrhnutie riešení“[4], ale viac menej konzistentne a z vlastnej perspektívy komentuje stav vecí.
V rýchlom slede predložím pár základných téz, ktoré považujem za ťažiskové v Komanickej argumentácii: (1) výsledkom intelektuálnej práce je proces, výsledok nie je daný na začiatku; (2) dnešný (kreatívny) kapitalizmus si osvojil princípy projektovej a spolupracujúcej eojekonomiky, ktorá je založená na princípoch participatívnej demokracie; (3) dnešný kapitalizmus sa odvoláva na heslá kultúrnej revolty roku 1968, napríklad na pojem autenticity, osvojuje si ľavicovú rétoriku, vstrebáva ju, s cieľom zvýšiť vlastnú atraktivitu; (4) koncept performativnosti a univerzity je nutné repolitizovať, vyňať ho zo zdanlivo prirodzených rámcov, ktoré nastolila radikálna neoliberálna transformácia kultúry a vzdelania po roku 1989, (5) v umeleckom a akademickom prostredí sa kladie dôraz na (vynútenú) kreativitu, ktorá je predmetom súčasnej kapitalizácie, tým sa zvyšuje prekarita, chápaná aj ako bytie v mentálnej pasci, ako neschopnosť projektovať sa.
Akadémia nie je „daná“, ale „vytváraná“, mení sa, formuje, podlieha vnútorným a vonkajším vplyvom. Sama je napokon predmetom a priestorom performancií. Komanickej azda nejde len o to, čo v súvislosti s univerzitou utopisticky postuloval Derrida – o „nepodmienené právo povedať čokoľvek a povedať to verejne“ (s. 59). Ide aj o vieru, že hodnotou je systematická a disciplinovaná, a preto filozofická reflexia vlastnej pozície v dynamickom životnom priestore, reflexia spoločná, kontinuálna a nie príležitostná. Aj týmto sa realizuje náročný postulát, ktorý vyjadruje názov sotva stostranovej knihy.
(Magdalena Bystrzak pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)
- prečítané 169x
