V poradí šiesta kniha Ivany Dobrakovovej tak trochu vytŕča z radu jej predošlej tvorby. Stručne by ju bolo možné uchopiť ako písanie o písaní, čo je čitateľsky pozitívne prijímaný žáner. Úvahy o písaní možno nájsť napríklad u Etely Farkašovej či ešte o niečo skôr u Rudolfa Slobodu. Obaja však túto látku spracovali najmä esejisticky, čo sa o Dobrakovovej novej knihe tvrdiť nedá. Jej písanie je emočne nabité a sebaspochybňujúce, nezostáva však len pri tom. Ako hovorí v rozhovore s Monikou Nagyovou pre podcast Knižnej revue, prvýkrát v živote spracovala „na objednávku“ konkrétnu tému. Špecifická je aj bibliofilská, na autorskú reflexiu tvorby zameraná edícia, v ktorej kniha vychádza ako druhá v poradí.
Kniha sprostredkúva pohľad do tvorivého zákulisia, ale rozbieha sa, neprekvapivo, do viacerých smerov vrátane každodenného života autorky. Dobrakovová píše, že už v predošlej tvorbe po kúskoch ukazovala rôzne časti svojho života a túžila „napísať o sebe aj tie najhoršie veci“ (s. 23), aby ju prijali ostatní a v neposlednom rade aj ona sama. Ukazuje život človeka s niekoľkými diagnostikovanými psychickými ochoreniami: s bipolárnou poruchou, depresiou, úzkosťou či obsedantno-kompulzívnou poruchou (OCD). Problematiku duševného zdravia prezentuje bez odstupu, z perspektívy prežívajúcej osoby. Ako spomína v úvode, ak by sa mala vrátiť k počiatkom svojho písania, v románe Bellevue chcela ukázať „čo sa deje v hlave človeka, ktorý si prechádza psychózou“ (s. 4). Drží sa na úrovni osobnej výpovede, sprevádza čitateľa jednotlivými štádiami ochorení – s komentármi diagnóz a ich liečby či s reakciami svojich najbližších. Parafrázy odporúčaní a rád psychiatra rámcujú rozprávanie a subjektívne prežívanie jednotlivých situácií dopĺňajú o externú spätnú väzbu odborníka.
Ivana Dobrakovová ukazuje seba nielen ako autorku a prekladateľku, ale v spomienkach aj ako dospievajúce dievča, matku či dospelú ženu žijúcu v cudzej krajine, vzdialenú pocitu, že tam patrí. V zahraničí totiž stráca kontakt so súčasnou podobou slovenčiny a zároveň nie je schopná osvojiť si taliančinu ako prirodzený jazyk. V kontexte prijatia samej seba sú v texte nenápadne roztrúsené narážky, na prvý pohľad marginálne, ktoré potvrdzujú predchádzajúci tok uvažovania. Na niekoľkých miestach knihy totiž striktne oddeľuje ochorenia od seba: „...ktoré moje vzťahy boli bipolárka, ktoré som bola ja?“ (s. 52); „To je len poverčivosť, to je len OCD“ (s. 72). Sebaprijatie je neukončeným procesom, no akú rolu v ňom zohráva takáto verejná výpoveď? Aký bol zámer autorky, keď prijala túto ponuku, ak vôbec nejaký bol? Ako sa teraz budú čítať jej knihy spätne a naďalej, s novými informáciami na pozadí a s novou optikou vnímania? Odpoveďou na tieto otázky by mohlo byť jednoduché a legitímne „neviem“. Sama to dokonca priznáva v reflexii predošlého písania o psychóze: „Prečo som im to chcela povedať, niekedy tiež neviem“ (s. 59). Teraz by mohlo ísť o podobný prípad – Dobrakovová týmto textom nevysvetľuje, iba do určitej miery zhadzuje masku fikcie. Štýl písania zostáva rovnaký, text tvoria rovnaké nekončiace výpovede a typická obraznosť, zároveň však spĺňa zadanú úlohu. Rozprávačkou však nie je fiktívna postava, ale sama autorka.
Dobrakovovej prózy charakterizuje vyčerpávajúce rozprávanie ponorené do víru udalostí bez dostatočného odstupu, kým kniha napísaná na objednávku sa zameriava na neukotvené fragmentárne spomínanie. To však prázdne miesta skôr vytvára, než by ich zapĺňalo či vysvetľovalo. Aj toto je jeden z dôvodov, prečo knihu žánrovo ťažko uchopiť. Kolíše na pomedzí autobiografického písania a fikcie, o zadanej téme, čiže o procese písania, sa toho veľa nedozvedáme. A aj to, čo Dobrakovová prezradí, tak trochu napokon spochybní v rozhovore pre Knižnú revue. Ceruzky, ktoré vždy musí mať zastrúhané, boli v skutočnosti zastrúhané iba raz. Síce potrebuje mať všade okolo seba a v textoch poriadok, zásadný systém a spôsob písania však nemá. Nemá múzu, ktorá by ju kopla, nemá žiadny rituál. Nevie, prečo vyberá slová, ktoré vyberá, no podľa odozvy čitateľov ich vyberá naozaj dobre. Všetko je teda v poriadku.
Zo začiatku hovorí autorka o grafomanstve. Všetko, čo sa v jej živote udialo, každý rozhovor, každá prežitá situácia, mohlo byť východiskom potenciálnej poviedky – neskôr prichádza k tomu, že ak to nie je publikovateľné, nenapíše to. Na denníky si autorka tiež nepotrpí, na margo zaznamenávania vlastného života vraví: „Neznášam spomienky. Dobré sú len tie vymyslené, upravené, prekrútené, v knihách“ (s. 9). Ivana Dobrakovová-autorka nám ukazuje Ivanu Dobrakovovú-človeka vo svetle, v ktorom chce, aby sme ju videli. Ukazuje časti svojho života, ktoré potrebuje nahlas vysvetliť, tie, ktorých sa potrebuje zbaviť, či tie, s ktorými sa sama potrebuje zmieriť.
Na obálke tejto bibliofílie sa nachádzajú kľúčové slová a slovné spojenia, ktoré nastavujú určité očakávania: preniknúť k druhým, pravé ja, ticho, určujúca skúsenosť, prijať, čím som, bipolárka, obsesia, priamo v hlave, nočná mora, Bellevue. Ide o akési „uzlové body textu“ (ako ich nazýva anotácia), pôsobia však skôr náhodne a zároveň aj ako marketingový ťah na upútanie pozornosti. To je poloha pre Dobrakovovú takmer neznáma, azda si možno spomenúť na jedinú podobnú vec v kontexte jej tvorby: na obálku posledného románu Pod slnkom Turína (2021). V novej knihe však ide o typ zmierujúceho písania, nielen dobre uchopený, ale pravdepodobne aj popularizačne orientovaný. Prispieva do diskusie o duševnom zdraví, ale aj o jeho prepojení s každodennou realitou a špecificky s kreatívnym procesom pri tvorbe literatúry.
(Romana Kališová pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)
- prečítané 222x
