Novela Kataríny Fedorovej Bližšie patrí k prózam problematizujúcim životnú situáciu žien zo súčasnej strednej triedy. Intenzívnou snahou o psychologizáciu, detailným zameraním na vnútorný život vyhorených, rozmrzených ženských postáv, ktoré nedokážu vyhovieť spoločenským a rodinným očakávaniam, je podobná prózam Márie Modrovich. Životnú situáciu hlavných hrdiniek približuje prostredníctvom dvoch personálnych rozprávačských línií: jedna sa zameriava na dvadsaťročnú študentku Lindu, druhá na sudkyňu v strednom veku Martinu. Obe žijú v nenaplňujúcej, povrchnej prítomnosti a nie sú schopné udržiavať vzťahy, ktoré by ich uspokojovali. V závere protagonistky nadviažu milenecký vzťah – próza sa síce končí harmonicky, no vzhľadom na načrtnuté individuálne a generačné odlišnosti je happyend splošťujúci a unáhlený.
Zatiaľ čo Martina žije v deziluzívnej predmestskej realite, Linda sa nedokáže začleniť medzi vrstovníkov – jediným predmetom jej sexuálnych fantázií je pedagóg, k spolužiakom je vulgárna a hrubá. Je typ, ktorý neustále preceňuje svoje kvality, Martinu, na druhú stranu, sužujú sústavné pochybnosti o sebe, svoje emócie pokladá za zhubné, každý jej prehovor prichádza s káričkou vnútorného monológu, v ktorom obsedantne analyzuje vlastné konanie: „Rozosmiala sa. Divoko. [...] Nie si hysterická, dávaš najavo svoje emócie, načo furt počúvaš tie podcasty, čítaš všetky tie knihy, keď si stále myslíš tieto starodávne koniny? Áno, máš právo sa zasmiať. Aj bláznivo! Čo si o tom Boris myslí, je jeho vec. Ty zodpovedáš iba za svoje myšlienky!“ (s. 20 – 21). Tieto kompulzie však sem-tam ústia do prekvapivej sebareflexie v podobe znudeného, sarkastického komentára: „Ustavične sa reflektuješ. Akurát ti to veľmi nepomáha!“ (s. 33).
Dusivá realita strednostavovského života, plná na prvý pohľad banálnych problémov, sa u Martiny prejavuje paralyzujúcou frustráciou: „Chcela by som nejaký iný život“ (s. 38); „Áno, sú horšie veci. Vojna, hlad. Ale toto je tiež strašné. Život, ako ho poznáme“ (s. 76). Subverzívnosť Martininej predmestskej idyly zdôrazňuje karikatúrna postava manžela, novodobého súdruha Bozonču („Miloš je dokonalá pracovná sila. To na ňom bolo jednoznačne najodpornejšie“, s. 98), ktorého konverzačným nástrojom sú vtipy o svokrách a sobotným koníčkom stavanie altánkov. Osamelosť postáv nie je prekvapivá – komunity, do ktorých by sa mohli začleniť, im nekonvenujú, starostlivosť o blízkych, vyžadujúcich si ústavnú liečbu, ich otravuje. Vo vnútorných monológoch sa pritom autorka snaží ospravedlniť solipsizmus náčrtom problematických vzťahov s rodičmi, zobrazeniu však chýba rafinovanosť: „Mamu mala naozaj rada. Akurát ju strašne rozčuľovala. Aj sa za ňu trochu hanbila“ (s. 25). Problém osamelosti ako výsledku egoizmu je potenciálne zaujímavý, riešenia, ktoré próza nachádza, zaujímavé nie sú. Postavy sa nepotrebujú zmeniť, v duchu hyperindividualizmu sa utvrdia, že v skutočnosti sú samy sebe ostrovom a ak okolie nespĺňa ich požiadavky, na utíšenie pochybností si stačí nájsť nového partnera či novú partnerku. Výsledkom však je, že honba za blízkosťou sa končí niečím podobne neautentickým: postavy sa v živote ďalej riadia lifestylovými článkami, podcastami, rodičovskými príručkami. Rozhodnutím viesť spoločný život a prebádať svoju sexualitu tieto „návody“ nezaznávajú, naopak – zmena partnera či partnerky je jedna z najjednoduchších magazínových rád.
Próza podáva svedectvo o dobe, v ktorej sa ľudia intenzívne zapletajú do „časopisového“ terapeutického diskurzu. Ten im miesto pomoci poskytuje len širší priestor pre rozvoj neuróz – namiesto uvoľnenia prichádza kŕč, cyklické afirmatívne mantry. Zo starostlivosti o seba sa stáva zlozvyk analyzovať každú svoju vetu, ten graduje do skratu, infantilizácie. Martinina túžba pripojiť sa k detskému kolektívu („Možno by sa mala do tej školy prihlásiť. [...] Že dobrý deň, robím sudkyňu a ničí ma, keď niečo pokazím. Mohla by som k vám chodiť hrávať tú chybovú loptovú hru?“, s. 22) či počastovať sa po obede zmrzlinou má zrejme evokovať vnútornú slobodu, resp. aspoň pokus vymaniť sa z nárokov, ktoré na jednotlivca kladie dospelý život, pôsobí však skôr nepresvedčivo. Z tohto pohľadu je možné aj jej vzťah s o generáciu mladšou Lindou, ktorá nemá realistické životné ambície a žije z matkinho príjmu, čítať ako dôsledok krízy stredného veku, autorka však vzťah v próze neproblematizuje. Chvíle porozumenia hlavných postáv sú explikované v pásme rozprávača: „Rozosmiali sa. Úplne divoko. Ako sa smeješ, keď rozumieš, čo druhý vraví pod tým, čo hovorí“ (s. 107). Vedú rozpačité dialógy, pretože ich životy sú natoľko odlišné, že si nemajú čo povedať, Martinina spätná väzba na Lindin absolventský film je banálna a nesvedčí o porozumení: „A tvoj film vôbec neznie otrepane. Znie tak zo života“ (s. 112). Erotika medzi nimi je zobrazovaná neohrabane a trápne, podobne ako v prózach pre dospievajúcich. Absentujúcu spontánnosť neúspešne nahrádzajú naivné exklamácie a až technické opisy: „Linda pootvorila ústa. Maťa sa k nej pritiahla. Dotkli sa jazykmi. Áno! Vsunuli ich hlbšie, stretli sa v pohybe. Bože, to je pekné!“ (s. 119).
Autorka tematizuje vzťahové problémy žien v strednom veku či dospievajúcich outsideriek, pozornosť pri tom sústredí na proces objavovania sexuality. Používa však rovnakú splošťujúcu mustru mužsko-ženských vzťahov ako jej predchodkyne a súčasníčky – autorky žánrových románov. Je ambiciózna, zjavne chce napísať „dnešný“ príbeh. Súčasnosť sa v próze pripomína neustále: terapeutickým slovníkom, odkazmi na nedávne kauzy či trendy (operácia nesprávneho orgánu v jednej z bratislavských nemocníc, ekologické viečka na plastových fľašiach), prehovory Lindinho otca sú zložené z titulkov konšpiračných článkov. Fedorovej navodzovanie dojmu akútnej súčasnosti je úspešné len sčasti, próza skôr pripomína sumarizáciu dennej tlače: s realitou síce súvisí, ale stvárňuje ju odťažito a zjednodušujúco. Nejde v nej o ponor, iba o odkaz.
(Nina Podmanická pôsobí na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.)
- prečítané 349x
