Plav

Román Deň noc voda je ohybný a útly, takže vás nebude tlačiť, keď ho na pláži zaľahnete. Jeho obálka sľubuje kníšuce vlny, ktoré unesú opálené telo od každodenných problémov. Navyše, na pultoch kníhkupectiev sa objavil tesne pred začiatkom dovolenkovej sezóny. Sériou takýchto marketingových gest Mária Modrovich predvádza svoju znalosť stredostavovských klišé. Využíva ich však s porozumením, alebo výsmechom?

Pobyt v Kostarike nie je pre protagonistku Silviu dobrodružným výstrelkom, skôr únikom z bežného života, avšak stále privilegovaným sabatikalom. Matka dvoch detí prichádza do trópov s cieľom nájsť mentálnu rovnováhu narušenú predovšetkým nespokojnosťou v manželstve, v roli matky, milenky či prekladateľky. Vnútornú rozorvanosť sa snaží skrývať pred rodinou, aj pred sebou. Do Kostariky vyráža pod zámienkou nájdenia stratenej tety, ktorá z Československa emigrovala pred rokom 1989 a rodina s ňou stratila kontakt. Nájdenie stratenej tety by znamenalo, že „Silvia neskončila v Strednej Amerike namiesto pobytu na psychiatrii“ (s. 50).

Dni v trópoch trávi protagonistka kritickými úvahami o svojom doterajšom živote a postavení v domácnosti a vzťahoch. Pobyt zabezpečuje priestor a čas na bilancovanie i na polemiku o genderových rolách. Prevažujú reflexívne pasáže, ktoré smerujú k poučeným feministickým záverom. Silvia zisťuje, že stereotypné predstavy o deľbe povinností v rodine nevychádzajú z biologického predpokladu, sú len ustálenými konštruktami tradovanými z generácie na generáciu: „Z pohľadu vši šanca na prežitie závisí len od správneho prilepenia vajíčka o vlas, sebazničujúce gestá nie sú potrebné. Navyše, chobotnica ani voš nemíňajú energiu na otcov, nečelia úskaliam párového rodičovstva. Starostlivosť o deti nie je predmetom debát, je apolitická“ (s. 20). Scéna, kde Silvia vyberá deťom vši z vlasov, vrcholí vecným sociologickým konštatovaním. Téma a postoj tu majú prednosť pred postavami a príbehom. Modrovich pri rozprávaní postupuje až esejisticky: inscenuje situácie, aby si potvrdila programové tézy bez väčšej nadväznosti. Občas tak siahne aj po aforistickej formulácii: „Palino, teraz mimo témy, ako by si do slovenčiny preložil slovo empowered? / V akej súvislosti? / V súvislosti so ženami. / Hm, povedal Palino a odpil si z raňajkového vína.“ (s. 93).

Napriek istej schematickosti autorke nemožno uprieť aktualizáciu problematiky neplatenej reprodukčnej práce a jej exponenciálneho nárastu v období covidu. Práve ženy a matky popri domácich prácach prebrali roly učiteliek, kuchárok, vychovávateliek a animátoriek voľného času: „Silvia žije s následkami vírusu ako Maruška vyhostená z kráľovstva, putuje po svete sama ako prst. Matka, muž, deti, kamarátky, nikto nechápe, prečo sa niektoré dni nevládze ani len postaviť k sporáku. Pozerajú ako na blázna, aj Kostariku odobria, ale postaviť sa k sporáku musí“ (s. 67). Modrovich takto potvrdzuje pozíciu vysoko reaktívnej autorky. Kým v predchádzajúcej poviedkovej tvorbe spracovala tému migračnej krízy, tentokrát využíva reálie postpandemickej doby.

Modrovich predostiera celú paletu dobovo rezonujúcich tém, akoby sa snažila reprodukovať verejnú diskusiu, pričom neponúka nový či inovatívny pohľad po formálnej ani obsahovej stránke. Problematiku sexuálneho obťažovania odbaví niekoľkými vetami – podobne aj  kritiku školského systému, feministické čítanie ľudovej slovesnosti či prehodnocovanie emigračnej skúsenosti spred roku 1989. Tém pribúda, no zostávajú izolované od hlavného diania a neprepisujú sa do konania postáv. Na druhej strane kniha trpí nedostatkom kolízii in-situ. Vývoj postáv, ich emočné pohnutie sa odohrávajú – ak vôbec – kdesi mimo. Na absenciu dramatického vývoja poukazuje aj rozpačitá katarzia, ktorá prichádza sčista-jasna: „Balvany nahradili oblaky. (...) Vedela, kedy sa zjavili, ale nie, kedy presne prestali brázdiť jej vnútorný horizont“ (s. 120).

Diery v deji majú zrejme plátať lyrizujúce pasáže so surrealistickými motívmi: divoké sny o prievozníkoch, hrozivé kolónie mravcov, ktoré v noci okupujú interiér, rozdelené podvedomie: „Počas roka vystúpilo z útrob Silviinho vnútra niekoľko postáv, ženského, mužského, neidentifikovateľného rodu. Plačúce dieťa (...) Chlpatá vlčia laba. Žena s pevne zovretými päsťami“ (s. 83). Snové prímorské prostredie a Silviina potlačovaná psychóza pripomínajú atmosféru destinácií seriálu The White Lotus (2021, rež. Mike White), kde tropická krása prerastá do dusivého makabrózneho napätia. Podobne aj Modrovich balansuje medzi pohľadnicovou idylou a čierno-modrým oceánom, ktorý trpezlivo pohlcuje ľudský odpad: „Sme pri mori, skáčeme z neveľkého útesu do tyrkysovej vody. Na pláži už nie je takmer nikto. Slnko zapadá a zalieva hladinu aj oblohu zlatým svetlom“ (s. 135).

Práve pri leitmotíve vody autorka pracuje s prostredím najzaujímavejšie – drží postavy, témy aj časové roviny pohromade. Významy nabaľuje urputne a dôsledne. Variácie na tento motív majú rôznu podobu, od lyrických veršov „Voda všetko pojme. / Odplaví. / Utopí. / Mykne plecom“ (s. 126) cez civilné scény otužovania až po ekfrázy súčasného umenia. Konkrétne ide o performance Holding river (Držať rieku) Evy Priečkovej a Kataríny Poliačikovej či Collapsed Pillar (Zrútený stĺp) Petry Feriancovej. Modrovich sa tu darí vytvoriť vrstevnatý symbol, vďaka ktorému je západ slnka nad hladinou zároveň tragickým aj sľubným obrazom, dievča na obálke uvoľnene splýva aj umiera žiaľom, emancipácia je naraz skľučujúca a oslobodzujúca.

Podobnú dualitu sa Modrovich snaží udržať vo vzťahu čitateľa k  hrdinke príbehu. Silviinu perspektívu narušuje kapitolami rozprávanými z perspektívy jej dovolenkových spoločníkov, rodinného priateľa Palina a scenáristky Mery. Tí fungujú v opozícii k jej konzervatívnym stredostavovským predstavám, komplexom a záväzkom. Silvia by totiž so svojimi manierami a exotizujúcimi predstavami celkom zapadla medzi hostí luxusného rezortu z už spomínaného seriálu. Autorka sa snaží o pluralitu rozprávačských perspektív. Ich hierarchiu úspešne rozbije, keď posledné slovo v knihe deleguje na Mery, nie na Silviu. Modrovich tým odhaľuje persuazívnu silu naratívu ako takého. Kto dostane priestor vypovedať? Bude to milenka alebo manželka?

Obmedzenosť hlavnej postavy odhaľuje aj rozprávač, ktorého pásmo sa zlieva s jej vnútorným monológom. Zatiaľ čo ostatné postavy prehovárajú v dôvernej prvej osobe, Silvia sa nám vzďaľuje cez filter tej tretej. Modrovich sa rozprávačom snaží predbehnúť čitateľský úsudok, keďže postavu vopred interpretuje a hodnotí. Akoby sa autorka bála sprístupniť vnútorný hlas menej sympatickej postavy. Prílišná kontrola a snaha usmerniť čitateľa nevedú k oscilácii medzi scudzovaním a sympatiou, ale k odosobnenej ľahostajnosti. Alternatívnou stratégiou by mohlo byť budovanie postavy po vzore Tanye McQuoid (seriál The White Lotus, 2021-2). Postava milionárky je presným opakom Modrovichovej umiernenosti. Naopak, je prestrelená, groteskná, afektovaná. Neoddeliteľnou súčasťou jej campovej teatrálnosti je však aj nevinnosť: „Camp tedy spočívá na nevinnosti. To znamená, že camp predvádí nevinnost, ale také ji, pokud muže, kazí“  (Susan Sontag: Poznámky o fenoménu camp, prekl. Martin Pokorný, Labyrint revue, 2000, č. 7 – 8, s. 21). Mike White v jednej postave kombinuje zraniteľnosť so sebeckosťou, čím vyvoláva opovrhnutie aj ľútosť.  

Kniha Deň noc voda je plná postojov, ale nakoniec jej chýba zásadné stanovisko. Nie je satirou – na to je príliš zhovievavá. Nie je empatickým uchopením problémov vyššej strednej triedy – na to si drží prílišný odstup.

(Katarína Pirháčová študuje na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne.)