Zbierka Cudzinečnosť Anny Siedykh je postavená na kontrastoch. Okrem zrejmého protikladu anticipovaného už názvom (cudzie – jedinečné) môžeme čítať opozíciu na úrovni témy – vojna ako čosi násilné, kruté (a niečo, čo by malo byť ľuďom cudzie) sa dostáva do opozície s jemným a citlivým osobným prežívaním. Obraznosť zbierky sa potom pohybuje v naznačených mantineloch. Autorka však nepostupuje prvoplánovo, neukazuje krehkosť v kontraste s drsnosťou vojny, viac sa sústredí na nedobrovoľné „udomácňovanie“ sa lyrickej hrdinky v novom priestore: „bojíme sa toho istého / zobudiť sa do rána / kde nám znovu nikto nerozumie“ (s. 55).
Tento proces modeluje ako znovu-objavovanie sveta, zmyslové spoznávanie predmetov, vôní, zvukov či chutí, a tiež seba v týchto nových podmienkach. Synekdochou ľudského vnímania sú tu najmä ruky a chodidlá. Lyrická hrdinka nastavuje dlane (s. 52), ponára prst do soli (s. 9) a nohy do tvrdej pôdy (s. 12), studeného jazera (s. 17) alebo ich zamotáva do koberca (s. 15). Práve dotyk sa stáva náhradou za jazyk, pomenováva predmety, situácie a pocity subjektky: „dotýka sa týchto stien týchto kníh / dlaňami preskúmať podlahy / tvárou skĺznuť po šatách / snažiť sa nahmatať hlasy“ (s. 40). Situácia platí obojsmerne, časti tela zastupujú ústa a zároveň sa stávajú uchom, ktoré načúva: „ležím na zemi / kolenami počúvam srdce / vtláčajú sa mi do hrude / koža sa mi odlupuje z nôh (…) okamžite vyrastie nová vrstva / (…) prepája kontúry opuchnutého tela // mení ho na ucho / čo počúva“ (s. 23). Pocit akejsi nehybnosti až paralýzy, ktorý nepriamo zaznieva aj v citovanej ukážke, umocňuje vedomie neschopnosti dostatočne vyjadriť svoje pocity v cudzom jazyku a prostredí: „rada by som ich zahriala / ukázala odpovede // namiesto toho ležím nehybne / sotva dýcham / len počúvam / ako ma ich kroky // okliešťujú novými hranicami“ (s. 59).
Motív kože zastupuje prvotný kontakt a ochranu tela, napríklad aj pred negatívnymi spomienkami, ktoré však napriek vzdialenosti nemožno vytesniť a dostávajú sa pod povrch: „(…) kožu / chcem ju odlúpnuť / ako šupku z pomaranča / dať ju niekam do zásuvky / náhodou na ňu naraziť / pri upratovaní / a spomenúť si / lenže telo tvrdne (…) príbehy mŕtvych prechádzajú skrz / zanechávajú spomienky v kostiach (…) ukázalo sa že sa toho zbaviť nedá“ (s. 38). Vzniká tak na prvý pohľad paradoxná, ale psychologicky celkom pochopiteľná situácia, keď subjektka uteká pred násilím a utrpením, ale zároveň potrebuje niečo cítiť, hoci aj bolesť, ktorú si „pestuje“ ako pripomienku na domov: „pod kolenom mám črepinu / nevytiahla som si ju naschvál / pri každom kroku si spomínam na domov“ (s. 12).
Sémantika slova dotyk sa v zbierke originálne variuje. Okrem fyzického kontaktu s negatívnou či pozitívnou konotáciou a znaku, ktorý zastupuje jazyk, sa ohlasuje aj vo význame dosahu, vplyvu. Rozdielnu mieru dopadu vojny na naše životy ukazujú odlišné pointy ukrajinskej a slovenskej básne tematizujúcej dokumenty (fotografie) vojnových hrôz. V ukrajinskej verzii autorka poskytne preklad pod čiarou, v ktorom si na sprostredkovanú skutočnosť „dlho nevieš zvyknúť“ (s. 32), slovenská verzia, naopak, končí slovami: „sa dá zvyknúť“ (s. 33). Podobne v iných básňach vznikajú protirečivé dvojice ako „stonania“ (s. 48) a „tichosti“ (s. 49); „ukáže cestu“ (s. 58) a „okliešťujú novými hranicami“ (s. 59); „nikdy nepočúval“ (s. 16) a „znovu byť počutou“ (s. 17) či výpovede, ktoré na seba nadväzujú: „nedá sa nájsť“ (s. 46) a „hľadáš niečo“ (s. 47). Negatívne a pozitívne vyústenia básní sa striedajú, čo vytvára dojem procesu, prebieha medzi nimi dialóg. Dvojjazyčnosť zbierky tak zvyšuje nielen autenticitu, ale aj jej originalitu, keďže ide o netradičný prístup k prekladu. Nečítame texty len prebásnené z jedného do druhého jazyka, ukrajinské básne sú doplnené poznámkovým aparátom v slovenčine, ktorý možno chápať ako básnický preklad, ale nie vždy je kompletný, autorka nám napríklad ponúkne len poslednú vetu. Takýmto spôsobom čiastočne zažívame, aké to je nevedieť presne dešifrovať slová cudzieho jazyka. Súčasťou deklarovaného dialógu medzi textami je čosi nevypovedané, nepochopené a čítam ho aj ako metaforu cudzej, čiže slovenskej účasti na udalostiach. Dotyk sa následne stáva synonymom empatie, ktorá, akokoľvek hlboká, má svoje limity. Práve tak si človek nikdy úplne neosvojí cudzí jazyk, priestor či situácie. Konštatovanie z básne spoluprítomnosť („hovorili že sa nás to nedotkne“, s. 39) je nielen ironické, ale vyjadruje i mieru spoločného prežívania, dotyku s „cudzou“ realitou.
Spomenutá báseň sprítomňuje i ďalšiu emóciu subjektky, a tou je strach z otupenosti. Na jednej strane sa zdá, že lyrická hrdinka túži pozabudnúť, žiť či aspoň predstierať bytie v zdanlivom bezpečí mimo domova: „piť kávu na Divadelnej / smiať sa nahlas / (…) zanechávať na šálke červené stopy / tak akoby ich vojna odo mňa nikdy nevzala“ (s 25). Na strane druhej nadobúda slovo „asimilácia“, ktoré zaznieva z úst tých druhých, negatívne zafarbenie, je akousi dráždivou pripomienkou a evokuje nechcené potláčanie faktu (nemôžeme a nechceme pozabudnúť): „pýtajú sa / či som sa už usadila / zakaždým odvrátim zrak“ (s. 12), „tak pekne rozprávaš po slovensky / ani prízvuk nemáš“ (s. 13). Pocity strachu a iracionálnej viny, ktorú pociťuje za cudzie skutky, sa miešajú s túžbou či odhodlaním: „konečne necítiť vinu / namiesto toho // túžbu stať sa domovom / pre všetkých preživších“ (s. 30).
Na viacerých miestach zbierky však vyhráva práve nádej, lyrická hrdinka prejaví obdivuhodnú silu, keď napríklad dokáže obrátiť perspektívu a povedať: „vojna ma naučila dýchať celým telom (…) pľúca upchala zeminou (…) nedávno začalo z hliny niečo klíčiť (…) možno mi to raz prerastie nad hlavu / a stane sa novou strechou“ (s. 27). Okrem nádeje nestráca subjektka tiež pamäť, ktorá je, podobne ako jazyk, nositeľom identity: „narýchlo si to balím do kufra / všetko si beriem so sebou / nenechám im svoju pamäť“ (s. 34); „odteraz mi už pamäť nikto nezoberie“ (s. 37). Hoci sa v jej spomienkach objavujú konkrétne miesta, mená či predmety, nemožno hovoriť o dokumentárnej pamäti, keďže sa kladie dôraz viac na zmyslovosť ako faktickosť: „dotýkať sa dlane so zavretými očami a / spomínať na krajinu detských výletov“ (s. 17); „chcela by som rozprávať o vnučke a starkej, o jej mäkkých dlaniach / ako obe vstávali za tmy v nočných košeliach bosé“ (s. 11). Detstvo sa javí ako možný únik pred realitou, navyše, detský svet dokáže odstrániť aj komunikačné bariéry, je to svet „iného“ jazyka. Otvorene prezentovaná emocionálnosť môže pôsobiť rušivo – mám na mysli výjavy postavené opäť najmä na haptických, ale i vizuálnych a auditívnych stimuloch: „a zrazu na dvore rozkvitol kvet smrti“, (s. 20); „z jej úst vylietali / vtáky v červených plameňoch“ (s. 16); „presne pred polrokom som sa zobudila / na hlboké dunenie z neba“ (s. 19). Jej opakované využitie možno vnímať ako zámer, autorka sa chce „dotknúť“ čitateľov a čitateliek priamo, až iritujúco, bez možnosti pred týmto emočným tlakom uhnúť. Posledná báseň zbierky, za ňou už len krátky epilóg na nečíslovanej strane, končí slovami: „života ktorý stojí za odvahu“ (s. 69). Z tohto pohľadu je pre mňa Cudzinečnosť mimoriadne odvážnou zbierkou, pretože, okrem toho, že je katarznou pre autorku, stáva sa katarznou aj pre nás. Zdá sa, akoby empatiu nehľadala, ale sama ju ponúka.
Prirodzene sa vynára otázka, nakoľko by poézia Anny Siedykh bola esteticky príťažlivou aj bez takej silnej témy a jej autentického spracovania. Keby som pri analýze postupovala obraz po obraze, tak niektoré výjavy sú čitateľsky presvedčivé, iné menej. Napríklad v básni mytológia krajiny autorka hľadá asociáciu na každú hlásku svojho mena („d – ako domov / y – ako kovová chuť na jazyku“, s. 13), podobne v ďalšej básni sa pohráva so slovom vojna v cyrilike (s. 19). Z poetologického hľadiska ide o mnohokrát zopakované postupy (odkazujúce na prekliatych básnikov, v našom kontexte na nadrealizmus či poetizmus), ktoré pôsobia lexikalizovane či dokonca vyprázdnene.
Pri opätovnom čítaní zbierky som si uvedomila, že táto otázka je vlastne nepodstatná. Áno, je to emočne silná zbierka – prečo ju potom čítať inak ako afektívne? Zbierky o ťažkých dejinných udalostiach, navyše sprostredkujúce ja-perspektívu, sú dôležité nie pre konzervovanie minulosti, ale, ako povedal Josef Hrdlička na adresu Celanovej Fugy smrti, tým, že aktivizujú reflexívnu pamäť, ktorá prichádza vo chvíli, keď sa pripomínanie minulosti mení v konvenciu, pričom určité fakty nemožno zahladiť ani asimilovať. Sám Celan odmietal interpretáciu svojej básne ako vyrovnávanie sa s minulosťou, pretože urobiť tak i v jazyku by znamenalo poprieť seba (Poezie a kosmos. Praha: Malvern, s. 106 – 107). Ozvenu jeho slov vnímam v tých najlepších básňach zo zbierky Anny Siedykh. Napriek tomu, že na rozdiel od Fugy smrti ešte nie sú minulosťou, ukazujú, že človek dokáže rýchlo zabudnúť či zľahčiť skutočnosti. Mnohé metafory Siedykh sú afektívne. Môžeme síce pátrať po tom, čo symbolizuje červená farba, analyzovať ju ako motív krvi, hanby, strachu či stigmy a možno by sme sa dostali až kdesi k Pavlovi Országhovi Hviezdoslavovi a jeho Krvavým sonetom, ale najsilnejšie na mňa pôsobia obrazy a s nimi aj celá zbierka práve vtedy, keď presiahnu možný symbolizmus a ostanú nerozšifrovanou, osobnou, intímnou, napriek tomu univerzálnou reakciou na akúkoľvek hrôzu, s ktorou sa nie je možné zmieriť.
(Eva Urbanová pôsobí na FIlozofickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.)
- prečítané 93x
