Plav

Epištolárna literárna tradícia siaha až do antiky, neskôr, na začiatku 20. storočia, nadobudla podobu modernistických básnických listov. Debutová zbierka Alfréda Tótha, laureáta literárnych súťaží ako Medziriadky či Akademický Prešov, je zložená z básní štylizovaných ako pozdravy z pohľadníc s náznakom narativity, fragmentárne zachytávajúcich rôzne životné situácie.

Čitateľ sa ocitá v súkromnej sfére: dôverne človek píše či z výletu, alebo z dlhej chvíle iba svojim najbližším. Očakávanie vstupu do intímneho listového odkazu však naruší obálka knihy, na ktorej sa ako jediná vec vyníma maľba poľského maliara Józefa Mehoffera La Gorge d'Areuse (1897). Už tento obraz, jediný, čo sa v zbierke objaví, by mohol podľa autorského medailóniku v úvode knihy patriť k vizuálnej stránke pohľadnice, ktorú subjekt píše svojim blízkym. Postava ženy, vynímajúcej sa osamote na pozadí tmavého lesa, predznačuje odťažitý tón, ktorý sa nesie celou básnickou zbierkou. Tóth, nie vždy obratne, osciluje medzi osobným odkazom skutočnému adresátovi a špecifickou podobou ekfrázy, ktorá sa však vizuálnej stránky pohľadnice dotýka iba letmo. Samotné básne zároveň nenesú vždy formálne znaky textu, ktorý obyčajne človek píše na pohľadnicu (pri niektorých chýba oslovenie, chýba podpis či miesto). Okrem názvu zbierky povedomie epištolárneho žánru ako prostriedok zjednotenia básní sugeruje už iba samostatne stojaci autorský medailónik s odkazom na pôvod textov. Podľa neho ide o pohľadnice z „turistických miest a galérií zo 70-tych a 80-tych (sic) rokov 20. storočia, z kolekcií Ermitáž, Józef Mehoffer, Soči, Borjomi, Ruské byliny a Japonské drevorezy“, ktoré píšuci subjekt venuje konkrétnym adresátom.

Vizuálnosť sa básňam uprieť nedá: „chcel by som aby si videla čo vidím“ (s. 16); „takto som dnes plával v mori znak, takto som dnes kráčal po móle, takto som sa dnes prechádzal po promenáde“ (s. 18). Nasleduje kreslená ilustrácia línií, akým spôsobom presne plával, kráčal a prechádzal sa. Snaha preniesť do textu pohľadnice nevšednosť priestoru, v ktorom sa subjekt nachádza, ústi do synestetických opisov, more dopĺňajú detaily ako plážový uterák či slnečné okuliare, nenásilne sa pridávajú viaceré zmysly: „voda zmýva stopy“; „kamene mi to odtláčajú na chodidlá“; „čuch neklame“ (s. 15). Takýto komplexný obraz však nie je v zbierke samozrejmosťou. Autor podáva iba útržky životných situácií medzi dvomi neznámymi ľuďmi z minulého storočia, čitateľovi nepomáha bližším určením kontextu. Na to, napokon, odkazuje ako motto citovaná sentencia Juraja Briškára: „Poslaním pozorovateľa nie je čosi sa dozvedieť, ale udržiavať spojenie.“ Hoci to je samou podstatou pohľadnice, u čitateľa môže mať využitie takého princípu dve vyústenia. Básne prečíta ako antikvárne pohľadnice, bez vedomia situácie, bude si domýšľať príbehy a nechá sa unášať atmosférou, jazykom, inherentnou emóciou pohľadníc. Alebo pre nedostatok kontextu a prílišnú odťažitosť frustrovane rezignuje, čo je pravdepodobnejšia verzia. 

Rámcovanie zbierky je patetické a predznačuje celkové ladenie diela. Úvodnú pohľadnicu subjekt adresuje Bohu, poslednú Alfrédovi, odkazujúc tak na samotného empirického autora. V básňach-pohľadniciach sa prepája situačnosť s veľkými témami, okrem Boha sú to napríklad strata a vyrovnávanie sa s ňou, smrť, strach, smútok, láska, nenávisť, motív vlastného zlyhania, rodiny, manželstva či aj motív popravy. Ak teda naozaj ide o médium pohľadnice, umiestňuje vymenované veľkolepé témy do kontextu, v ktorom sa spravidla nemajú dôvod vyskytnúť, čím sa k pátosu pripája aj absurdné vyznenie. Zvolený postup robí síce z básne text so všeobecnou platnosťou, no súčasne evokuje teatrálne gesto.

Zároveň však možno hovoriť o istom type poézie spomalenia (napríklad v básňach Samuel, Vznešený pane, Drahá Anna či Mojim dcéram). Samotný koncept písania pohľadnice a aj jej prípadného odoslania sa spája so zachytením momentu v čase a vo výnimočnom prostredí – a s odovzdaním tejto chvíle niekomu, kto práve nevidí, nevníma to isté. Text na pohľadnici ruší síce vzdialenosť medzi dvoma ľuďmi, no štylizovaný ako báseň túto intímnu situáciu zároveň značne exponuje, stavia ju pred oči verejnosti. Otáznou ostáva aj adekvátnosť tejto štylizácie,  pretože súbor básní-pohľadníc nemá jedného implicitného autora, ktorý by zachytával jeden príbeh toho istého subjektu. Ide o množstvo subjektov, odlíšených nielen rodom, ale aj časom a miestom odoslania. Nejde o jednoliatu výpoveď a už vôbec nie o takú, ktorá by reprezentovala dobu.

V tomto smere sa azda najautentickejšie zdajú byť básne vypätých emócií (Viliam ty špina a Róbert) či nežné verše s jednoduchou obraznosťou a iba náčrtom príbehu (Milý Alfréd, Moja múza a Drahá Nicol). Prvé dve spomenuté básne sú dynamické, pôsobia nekontrolovane, obnažujúco a hádam aj čitateľsky jasnejšie. Pri zvyšných troch vyznenie zostáva na úrovni príjemného, až adorujúceho dotyku. Emócia pri všetkých z vymenovaných básní rozhodne nie je redukovaná na elementárnu a jednoznačnú citovosť, na hnev, zamilovanosť či smútok ako v niektorých predošlých textoch. Ďalším prototypovým príkladom je báseň začínajúca Mohla som sa klamať, ktorá je zakončená nenávistným dotykom seba: „dotknem sa svojho krku / od chrbta / a škrtím“ (s. 48). Zachytáva viacvrstvový univerzálny a pritom pôsobivo aktualizovaný pocit. Takto priamo a bez obalu zachytáva emočné vypätie aj báseň Drahá Ema: „Ráno som znova plakal / cítim sa o niečo ľahší“ (s. 13). V záblesku obraznosti, ktorý už od začiatku básne určuje jej ráz, a bez prílišného pátosu sa v nej subjekt obnažuje v takom bazálnom akte, akým je plač. Ak sa aj ďalej v básni mihne náznak príbehu, sú to skôr letmé odkazy, nejde o neukončené rozprávanie, pri ktorom by bolo nevyhnutné definovať širší kontext a podať viac informácií.

Básne Alfréda Tótha oživujú tradíciu, no jej aktualizácia prostredníctvom autorského zámeru nie je vždy rovnako pôsobivá. Epištolárna štylizácia je odvážny počin, pričom je náročné vyhnúť sa pátosu a teatrálnosti. Tóthovi sa to darí niekedy viac, inokedy menej. Nad jeho debutovou zbierkou možno viesť polemiku o tom, kde sa končí monologickosť lyriky a začína jej adresnosť, kedy tradičný žáner čitateľsky funguje a kedy nie. Nie všetky básne dokážu udržať balans medzi vizuálnou evokáciou a intímnym, personalizovaným odkazom, čo však zároveň nemusí vždy predstavovať problém. Možnosťou je básne prijať v ich fragmentárnosti a situáciám, na ktoré odkazujú, ponechať podobu intímneho rozhovoru, ktorý nemusíme ani počuť. Stačí, že ho pozorujeme z diaľky.

(Romana Kališová pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)