Plav

Ján Babarík nie je žiadny literárny nováčik. Také čosi by šlo skutočne ťažko povedať o autorovi pomaly poltucta prozaických kníh, dlhodobo vitálnom blogerovi, viditeľnom a opakovane aj úspešnom účastníkovi mnohých, najmä poviedkových, súťaží. No i napriek Babaríkovej pomaly dvadsaťročnej publikačnej prítomnosti na slovenskej literárnej scéne sa o ňom stále dá uvažovať aj ako o autorovi pohybujúcom sa kdesi na okraji hlavného prúdu umelecky ambicióznej literatúry a zväčša aj mimo záberu odbornej literárnej reflexie. Jeho predchádzajúce písanie často s nejasným výsledkom lavírovalo medzi jednoduchým dodržiavaním pravidiel popkultúrnych žánrov a ich umelecko-voluntaristickým prekračovaním. Je to písanie, ktoré patrí tak trochu všade, ale azda ešte viac – nepatrí nikam. Možno to nie je najšťastnejšie, ale napokon: takáto okrajová pozícia bez silného komerčného tlaku, ale aj priveľkých umeleckých očakávaní môže byť pre autora, ktorý sa chce tvorivým písaním najmä zabávať, aj celkom oslobodzujúca a produktívna. A skutočne, Ján Babarík, nadšený a uvoľnený pisateľ, ju pri vzniku svojej najnovšej knihy solídne využil.

Slovenská chrípka je zbierkou dvanástich poviedok z dedinského a malomestského prostredia, v ktorých sa brutalisticky vykreslené reálie sociálnej periférie miešajú s fantazijno-mysterióznymi momentmi. Tie sú tu najmä preto, aby ozvláštnili už i tak bizarný obraz slovenského vidieka, redukovaný zväčša na variácie prejavov chorobného, tupého alkoholizmu. Hrdinovi Babaríkovej typickej poviedky zomrie matka, upije sa otec, ale veď hrdina a jeho okolie pijú rovnako morbídne, takže svoju situáciu vníma ako celkom prirodzenú. Alkoholické príbehy sú bujaré a divoké, no niekde pod tým aj mentorské a moralizujúce. Ani moralizovanie tu však nemá vážnu či závažnú povahu, je skôr ľahkým satirickým gestom voči dobre známym a vlastne aj našsky akceptovateľným prejavom slovenského národného života.

Babaríkova literárna postava – nech už sa volá akokoľvek – je muž zo spoločenského okraja, ktorý pije a potom ešte pije a občas do toho „hlasno zabzdí“ (s. 63). To samo osebe môže byť, a aj býva, zdrojom výživného humoru, ale oveľa ťažšie je z toho spraviť výživnú literatúru. A ňou táto kniha pri všetkej zemitosti tém a prostredí očividne chce byť. Práve na to slúži dopĺňanie a rámcovanie alkoholickej reality in natura fantazijnými či religióznymi  motívmi zväčša katolíckej proveniencie. Je to prejav ambície povýšiť spontánne rozprávanie opileckých historiek na sofistikovaný literárny útvar a zaťažiť ho pri tom viacerými, aj navzájom protirečivými významovými vrstvami. Postava zanedbaného dedinského dievčaťa Márie je tak súčasťou príbehu troch spoločensky deklasovaných alkoholikov, ktorý sa práve jej vstupom do deja stáva aj systémom intertextuálnych odkazov, persiflážnym prepisom hneď niekoľkých biblických príbehov. Babaríkova Mária s „mútnymi očami“ (s. 27) je parodickou verziou Panny Márie aj Márie Magdalény v jednom: „Mária spočiatku nevníma, ale nakoniec svätosť príbehu a úprimnosť viery jej troch spoločníkov roztopí chladnú masku a prívetivo sa usmieva!“ (s. 27).

Viaceré poviedky variujú podobné prejavy komického alkoholického mysticizmu. Sú postavené na paradoxnom napätí medzi nízkym svetom alkoholikov a vysokým svetom kultúrnych tradícií, pričom v rámci jednej poviedky prichádza medzi nimi k viacnásobným prechodom. V próze Snehulienka a sedem statočných interferujú do príbehu dedinskej každodennosti kultúrne odkazy rôzneho pôvodu a na rôznych úrovniach – okrem viacerých biblických príbehov sa už sám názov ironicky odvoláva na žáner rozprávky či ikonické diela filmovej popkultúry. V inej poviedke miestni opilci riešia záhadu, či nájdený čudný tvor je mimozemšťan alebo „spadnutý anjel“, ktorý si stúpol „tam hore do nejakej diery a zjeb... spadol“ (s. 189).

Fantazijné momenty v poviedkach fungujú aj ako prekvapujúca pointa, ktorá v závere vymkne rozprávanie z realistických rámcov. Môže byť napríklad nástrojom scudzujúceho efektu, keď sa celý predchádzajúci text prózy (v tomto prípade titulnej) v posledných riadkoch zarámcuje ako halucinácia postavy po infarkte. Ďalším variantom je intervencia ľudových duchárskych historiek do výpovednej umeleckej prózy. V invenčnej poviedke Spovedník moderná, vzdelaná žena paradoxne akceptuje racionálne neakceptovateľnú duchárčinu, aby vyriešila inak evidentne neriešiteľné rodinné problémy.

Babaríkov vidiecky bizár sa všetkými možnými spôsobmi pokúša deklarovať svoju odlišnosť a nezávislosť na „bežnej“ literárnej produkcii. V skutočnosti je však i tak vedomým, či nevedomým, chceným, či nechceným nasledovníkom či spolupútnikom autorov, ktorí z podobného prostredia vyťažili silné prózy. Z tých novších aspoň spomeňme jemnejšiu, i keď ironicky bizarnú podobu rurálneho sveta v niektorých prózach M. Zelinku či S. Rakúsa, v radikálnejšom vydaní zasa v textoch P. Pišťanka, I. Medešiho či M. Janáča. Nájdeme tu aj echo chlapáckeho gesta literárneho samorastu z periférie, známe z próz V. Staviarskeho. Predpokladom úspechu u všetkých vyššie menovaných je pritom osobitý a presvedčivo zvládnutý literárny jazyk, ktorým dokážu modelovať svoju verziu zatuchnutého ťapákovského sveta.

Má taký jazyk k dispozícii aj Ján Babarík? Odpoveď znie: áno, mohol by ho mať a má ho, ale akoby mu sám celkom neveril. Pochopiteľne sa pokúša vyvažovať drsne naturalistické písanie humorom ako prejavom nadhľadu nad tematizovanou prízemnosťou. Lenže pridaný (najmä slovný) humor ostáva často oddelený od samotného rozprávania, pôsobí nepatrične ako zbytočný ornament na inak silnom príbehu. Niektoré vtipy sú také nepodarené, že by ich aspoň čiastočne mohlo ospravedlniť len pripísanie insitným postavám. Ale skutočne len čiastočne, lebo žiadny ozajstný alkoholik by si asi o sebe nepomyslel niečo podobné: „Tiež sa bojí, že vytriezvie za bieleho dňa ako nejaký dobytok“ (s. 19). A nenapadla by mu zrejme ani takáto charakteristika ženskej postavy: „Síce vzdelaná až hrôza, ale dobrá. Aj do voza, aj pod odkvap, či ako sa to hovorí“ (s. 110). Zámeny slov „jazvečík“ a „trpaslík“ či „eutanázia“ a „eucharistia“ (s. 26 a 27) nám tiež veľa nového o postavách a ich mentálnom rozhľade nepovedia. O autorových vkusových výkyvoch však, bohužiaľ, áno.

Silený humor na seba vrstvených schválností žiari aj z rôznych lacných ozdôbok, ktorými autor obvešal svoje inak také sympatické prózy. Všelijaké kvázivtipné poďakovania čitateľom, vety oznamujúce záver knihy (sic!), ale aj mystifikačné motto pred samotnými prózami prisúdené jednej z postáv putujúcej medzi poviedkami: „,Problémy nestačí neriešiť. Treba ich neriešiť s radostným úsmevom. K tomu vám táto kniha pomáhaj.‘ Berky Jariabok, grécko-katolícky zápasník, kedysi obávaný trnavský kvetinár“ (s. 5).

Zbytočným vtipom sa vlastne javí byť aj celá titulná poviedka Slovenská chrípka o nadovšetko zábavnej epidémii, oceňovanej všetkými preto, že „jedinou účinnou látkou proti tomuto vírusu je alkohol“ (s. 10). Umiestnenie práve tejto jednoduchej krčmovej anekdoty do takpovediac výkladnej skrine knihy – teda nielen do titulu, ale aj na prvé miesto zbierky – naznačuje niečo o autorovom záujme o istý typ zábavychtivého čitateľa. Marketingové dôvody asi stoja aj v pozadí zaradenia ďalších ozdobných humoristických elementov.

Lenže ak platí, že literárne najslabší je Babarík vtedy, keď sa programovo pokúša byť vtipný, tak zároveň platí, že vie byť aj pozoruhodne stručný a presný – zvyčajne vtedy, keď jeho vtip implicitne vychádza zo situácie. Takýmto milým jednoslovným vtipom je záverečné „možno“, ktorým žena rešpektuje manželovu rodovú odlišnosť: „‚Pravdaže,‘ povie, ‚prezliecť sa chceš. A... aj umyť, možno‘“ (s. 63).

Platí tiež, že Babarík je prirodzene zručný a aj vášnivý rozprávač. Dokáže si preto zvyčajne čitateľa udržať až do záveru poviedkového textu, kde sa mu za pozornosť pravidelne odmení poctivou pointou. Teda takou, ktorá dôkladne prevráti dovtedajší význam príbehu, prípadne takou, ktorá rovnako nečakane zapôsobí ako moment sklamaného očakávania: „Normálne uveril tomu, že sa blíži jeho koniec a nič!“ (s. 44). Šikovné vyústenie môže zmeniť bežnú poviedku na skvelú anekdotu – ako sa to podarilo v próze s názvom Jehovista a Imre. Pointa tohto poviedkového vtipu je rovnako prekvapujúca a nečakaná, ako aj logická a vo svojej paradoxnej podstate aj skutočne hlboká. Nie vždy sa darí týmto spôsobom povýšiť poviedky na novú úroveň – niekedy celkom stačí, že sa im príliš neublíži. Tak ako nadbytočná pointa síce nepomohla, ale ani zásadne neublížila najsilnejšej poviedke zbierky Lesk a bieda partizán. Táto próza aj napriek naivnému záveru ostáva mimoriadne presvedčivou a dojímavou sondou do dobrodružného, romantického, ale aj nepokojného a stresujúceho sveta chlapčenstva.

Zbierka Slovenská chrípka má hádam všetky typické prednosti aj nedostatky textu vydaného vlastným nákladom, ktorý neprešiel štandardnou redakciou. Je to literatúra amatérska v dobrom aj zlom. V kontexte súčasnej slovenskej umeleckej literatúry pôsobí osviežujúco, že autor nestavia do centra pozornosti sám seba a že sa nepotrebuje vypisovať z vlastných nejasných pocitov či neliečených tráum. V Slovenskej chrípke cítiť spontánne nadšenie z pozorovania sveta a písania o ňom, slobodu, nezávislosť, autentickosť výrazu. Ale aj nekoncepčnosť, nedopracovanosť, neschopnosť selektovať nápady a odlíšiť podarené pasáže od nepodarených. Vo výsledku je kniha napokon zbierkou viacerých pozoruhodných próz. Áno, treba ich trochu hľadať pod nánosmi zbytočných „cingrlátok“, ktorými ich autor obvešal, ale hľadanie sa v tomto prípade vyplatí. Na rozdiel od mnohých kníh renomovanejších pisateľov, ktoré ostávajú významovo prázdne, aj keď ich tvorcovia majú možno rafinovanejší literárny vkus ako Ján Babarík.

(Peter Darovec pôsobí na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.)