Plav

V noci z 20. na 21. augusta 1968 prekročili vojská piatich armád Varšavskej zmluvy československé hranice, aby zastavili pokusy o demokratizačný proces sprevádzaný heslom „socializmus s ľudskou tvárou“ a zabránili tak slobodnému rozhodovaniu Československa o vlastnom osude. Okupácia si v Československu vyžiadala 108 životov.[1]

Vpád vojsk vyvolal spontánny odpor občanov. Jednou z bezprostredných reakcií na okupáciu bola esej Milana Hamadu Sizyfovský údel, ktorá vyšla v Slovenských pohľadoch až v novembri 1968. (Ešte koncom augusta zanikol Kultúrny život, ktorý svojimi textami stimuloval premýšľanie o možnostiach demokratizácie panujúceho režimu a do ktorého Hamada intenzívne prispieval.) Sizyfovský údel bol prvý zo série štyroch apelatívnych článkov vyjadrujúcich jeho ľudské a občianske postoje, vytrvalý a odhodlaný odpor proti korumpovaniu charakteru a kultúry. Ďalšie tri texty (Zodpovednosť plná úzkosti, Dejiny a existencia, Kríza charakteru) uverejnil v roku 1969 počas krátkej, iba šesťčíselnej existencie Literárneho života, ktorý mal nadviazať na zrušený Kultúrny život a ktorý pripravoval ako  šéfredaktor.[2]

Leitmotívom prvej a najznámejšej eseje z augusta 1968 je sizyfovský zápas „malých národov, utláčaných národov, utláčaných ľudí“, „bezmocných“ a vôbec „každého hrdého človeka v dnešnom beznádejnom svete“ proti zotročujúcej moci. Táto moc, skrývajúca svoje veľmocenské ambície za vznešené ideály, zapríčiňovala – a 20. aj 21. storočie ponúkli na to viac ako dosť príkladov – osobné i masové tragédie. Zradila a podrobila si pôvodnú myšlienku, ktorou sa však naďalej zaklínala. Prestala slúžiť človeku,  sústredila sa iba na seba a na zachovanie svojich pozícií, a to aj proti človeku, preto jej prejavy boli a sú dehumanizujúce. V danej situácii si Hamada uvedomil, že ozbrojenej prevahe tejto násilnej moci možno čeliť iba silou ľudského ducha, silou kultúry pokúšajúcej sa pretvárať, presahovať a prekonávať reálnu skutočnosť, formovať a tvarovať ju, dávať jej zmysel – transcendovať ju.

Keď textom Zodpovednosť plná úzkosti „otváral“ vydávanie Literárneho života, už bolo zjavné, že všeobecnú podporu demokratizačného procesu a odpor voči okupačnej sile otupili prvé náznaky blížiacej sa normalizácie, že mnohé z verejných protestov proti okupácii mali charakter iba „vonkajších povrchných odporov“, že tieto kolektívne prejavy nespokojnosti boli nekorigovanou spontánnou reakciou či odvahou davu. Niežeby táto nespokojnosť bola predstieraná, no nadchádzajúci čas si vyžadoval ochotu prinášať za slobodu obete.

Skutočnosť – napríklad aj realita násilnej okupácie spojeneckého štátu – sa dá zamaskovať či prekryť mnohovravnosťou, možno ju úmyselne dezinterpretovať alebo odvrátiť od nej pozornosť. Napríklad heslami o prednostnom upriamení pozornosti na federalizáciu pred demokratizáciou. Zdôrazňovanie národa v tomto kontexte chápal Hamada ako útek od riešenia sociálnych, politických a vôbec ľudských vzťahov. Preto v takejto chvíli uprednostňoval pred rozvravenosťou zmysluplné ticho, starostlivé zvažovanie každého slova a najmä činy potvrdzujúce to vyslovené. Znepokojovalo ho slovo, ktoré sa vyprázdnilo a nebolo schopné niesť a vyjadrovať bytostný obsah. Stalo sa iba bezduchým zvukom a nekrylo sa so skutočnosťou.

Človek oddelením slov a činov strácal integritu a identitu a stával sa súčasťou amorfnej masy. Pravdaže, opäť pod vznešenými heslami obety pre ľudstvo, národ, spoločnosť... Oproti tomuto deformujúcemu tlaku Hamada staval schopnosť „tvorby slobody v akýchkoľvek podmienkach, teda aj v takých ťažkých podmienkach, v akých dnes žijeme“ (Zodpovednosť plná úzkosti).

Okrem toho bol priestor bez zmysluplného obsahu, ktorý „zapĺňa“ iba prázdnota, uvoľnený a pohotovo pripravený na prijatie falošných interpretácií. Dezinterpretácií skutočnosti, ktoré síce sú v rozpore s našou bezprostredne žitou realitou, ale vnucujú sa nám, aby ju prekryli. Človek sa však nesmie stať pasívnym objektom týchto manipulácií a poddať sa im. Zmysluplne naplniť túto prázdnotu možno iba autentickým postojom ku skutočnosti, aktívnym poznávaním skutočnosti a vernosťou poznávanej realite. 

Priestor na vnímanie svojej existencie a jej realizácie vo svete si človek vytvára práve v zmysluplnom tichu, kontempláciou, (seba)reflexiou, intelektuálnym odstupom od vlastného konania. Predchádza tým tomu, aby sa stal iba pasívnou súčiastkou v stroji národa, politiky, dejín atď. (To sú tí bezmyšlienkovití odovzdávači hlasov v parlamente i pri volebných urnách, to sú tí výpravcovia vlakov do Osvienčimu, to sú tí slepí vykonávatelia vôle iných...) Otázky a pochybnosti môžu človeka uchrániť pred slepým a dobrovoľným zrútením sa do priepasti, pretože mu umožňujú zastaviť sa a prehodnotiť smer.

Zároveň Hamada vyslovil želanie, aby vývoj národa poznamenaný fragmentárnosťou, torzovitosťou, nedotvorenosťou dospel k celistvosti, k úplnosti, k svojej identite, k poznaniu svojho miesta. Zdá sa, že práve poddajnosť moci, ochotné splynutie s masou dodnes bráni tomuto národu nájsť vlastnú tvár. Príliš ochotne prijíma tvár toho, s kým splýva. Identitu nemožno získať bez uvedomenia si seba, bez zdravej identifikácie „s“ a zdravého odlíšenia sa „od“. Ak však človek či národ v záujme zachovania vlastnej existencie splynie s masou, stráca svoju identitu a s ňou aj nezávislú existenciu.

A nie je to iba otázka intelektuálnych schopností, ale aj charakteru. Rozum totiž môže poskytnúť argumenty, ktoré navonok odobria korumpovanie kultúry: „Rozum môže dokázať všetko. Môže človeka aj zničiť, a to najmä vtedy, keď sa ho človek rozhodol použiť na to, aby ním všetko dokázal. Rozumu nejde o pravdu, pretože pravda nie je jeho vecou. Rozum chce, aby mu pravda slúžila, hoci práve on má slúžiť pravde“ (Kríza charakteru). Snaha racionalizovať kolaboráciu s mocou patrí k prvým trhlinám v osobnostnej integrite. Situácie, keď človek riskuje stratu komfortu a znáša dôsledky zachovania si tejto integrity, sú skúškou charakteru. „Utilitárnou“ spoluprácou kultúry s politikou kultúra pervertuje do svojej karikatúry a zlyháva vo svojich základných úlohách. Možnosť sebazáchovy videl v neprestajnej pokornej a statočnej kultúrnej práci. Odvolával sa pritom na myslenie Dominika Tatarku o tvorbe kultúry od jej najdrobnejších až po vrcholné prejavy. Hamadova nádej vyplývala z potenciálu kultúry ísť proti prúdu a expandovať do „nekultúrnych“ priestorov.

Možno bol Hamadov postoj „emfázou chvíle nesený apel a konfesia“,[3] jeho triezvosť i platnosť však overil čas – Milan Hamada svoje názory potvrdil činmi a dôsledkom bolo vylúčenie z oficiálneho vedeckého života. Hoci mu to prinieslo profesijnú i ľudskú izoláciu, zotrval na svojich stanoviskách až do novembra 1989, keď sa totalitný režim rozpadol. Počas tohto obdobia v ústraní venoval bádateľskú pozornosť predovšetkým konštituovaniu novodobej slovenskej kultúry a literatúry, napísal niekoľko komeniologických prác atď. Aj tým vzdoroval moci.

Ak by sa situácia po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy rapídne nezhoršovala, veľmi pravdepodobne by sa tieto texty stali súčasťou Hamadovej Básnickej transcendencie (1969). Náhlivosť, s ktorou bola kniha pripravovaná, možno vidieť aj na viacerých nedostatkoch jej redakčnej úpravy. K päťdesiatemu výročiu vydania knihy v roku 2019, ešte keď autor žil, bola plánovaná jej reedícia (zachovala sa skúšobná maketa knihy). Nemala byť iba prostou pretlačou prvého vydania, ale autor sa rozhodol mierne štylisticky zasiahnuť do textov, ktoré boli jej súčasťou v prvom vydaní, ale tiež doplniť ju o ďalšie texty nadväzujúce na myšlienku (básnického) transcendovania skutočnosti a upraviť aj jej kompozíciu. Z rôznych príčin sa však termín vydania odďaľoval, až sa napokon ani neuskutočnilo.

Udivuje, ako sa mnohé z konštatovaní Milan Hamadu aj po takmer šesťdesiatich rokoch dajú poľahky vztiahnuť na súčasnosť – domácu i globálnu. Takmer tridsať rokov po Pražskej jari, v časoch mečiarizmu Hamada smutne konštatoval:   

Zdá sa, že sa nič nezmenilo, ešte aj protivníci sú tí istí a tak ako vtedy aj teraz sa nad nami vztyčujú tie isté výhražné prsty, aby sa prípadne zaťali do päste a udreli. Vtedy nás označili za protisocialistov a teraz za protinárodných, a pritom ani vtedy nešlo o socializmus ani teraz o národ, ale o moc, ktorá tak vtedy, ako aj dnes vidí zmysel sama v sebe. Veľmi ma potešilo, keď som v jednom z posledných čísel Kultúrneho života, k zániku ktorého opäť prispela súčasná politická moc, čítal esej Štefana Markuša, upozorňujem, že nie Jozefa, zakladajúceho spoločenstvo tých, čo netúžia po moci. Do akejsi charty tohto spoločenstva patria slová jedného z jeho duchovných otcov, veľkého Žida Eliasa Canettiho, ktorý napísal: „... Poznanie, že už nemáme moc nad nejakým človekom, nás môže urobiť šťastnými. Čím intenzívnejšie sme ho ovládali, tým väčší bude pocit šťastia. Stále viac sa mi zdá, že sloboda je sloboda prepúšťať, teda vzdať sa moci.“

Ak som posadnutý nejakou nenávisťou, tak je to nenávisť proti moci, lebo práve z túžby po moci sa ustavične rodí fašizmus, komunizmus, nacionalizmus a rasizmus. Jedine ten, kto opovrhuje mocou, je slobodný. V tejto súvislosti chápem hlboký zmysel tejto Canettiho gnómy: ,,Dokiaľ sú ešte na svete ľudia, ktorí nemajú vôbec nijakú moc, nemôžem celkom prepadnúť zúfalstvu.“ Áno, naša doba sa dusí mocou, pozrite sa len na našu demokraticky zvolenú vládu.[4]

O ďalších tridsať rokov sú už protivníci iní, ale aj teraz sa zdá, že mnohé z Hamadových konštatovaní stále platí. Napriek tomu by bolo prehnané tvrdiť, že sme dnes v rovnakej situácii. Jeho sizyfovský zápas však môže byť povzbudením aj do dnešných dní. Tieto texty možno nazvať – paralelne k Štyrom epištolám ľuďom Milana Rúfusa – štyrmi Sizyfovými epištolami ľuďom ohrozovaným mocou. Nabádajú ich k osobnej zodpovednosti, vnútornej slobode, formovaniu charakteru, bytostnému vstúpeniu do skutočnosti a jej tvorivému presahu. Nie raz to vyzeralo, že kultúrny človek zápas s mocou prehral. Lenže ako Sizyfos bytostne a navzdory všetkým okolnostiam tlačí pred sebou balvan, tak kultúrny človek tvorí kultúru. Nemôže inak. Tak sa uskutočňuje, tak napĺňa svoje bytie zmyslom. Dnes si to treba pripomínať priam tak naliehavo ako pred šesťdesiatimi rokmi.

(Martin Navrátil pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)