Plav

„Ani vo sne by jej nenapadlo, že to bude také náročné. Akoby oceán sústredil celú svoju silu na to, aby Silvii zabránil vstúpiť. Nepoddajná veľká doska podčiarkovala jej bezmocnosť. Silvia plavkyňa bola odvážna a rýchla, Silvia surfová začiatočníčka sa zamotávala do šnúry, ktorá ju za členok pútala k surfu“ (s. 36). Autora a literárnu postavu okrem prípadu autobiografického písania nemožno stotožniť. No v najnovšej próze Márie Modrovich Deň noc voda je medzi snahou hlavnej postavy a autorským zámerom isté spojivo.

Hrdinka prózy Silvia odcestuje do Kostariky, aby našla svoju stratenú tetu Maju, ktorá emigrovala v roku 1976. V skutočnosti má však odchod do exotiky korene v Silviinej osobnej kríze. Trápi sa v role matky aj manželky, stagnuje v práci, s pribúdajúcim vekom prichádza o krásu. Pomerne všednú tému umocňuje covid, ktorý Silviu uväzní tisíce kilometrov od domova. Nedobrovoľné predĺženie dovolenky je však pre hrdinku len zásterkou, ako utiecť od svojich problémov. Namiesto riešenia životnej krízy či hľadania stratenej tety spoznávame flóru a faunu Strednej Ameriky. Pomedzi flešbeky ilustrujúce hrdinkino detstvo či milostnú aféru vystupujú do popredia aj postavy strýka Palina a blondínky Mery. Ich životy sa postupne prepájajú do nečakanej spleti vzťahov. Epizodicky sa v rozprávaní objavujú aj zaujímavé obrazy či spomienky, napr. Silviin hysterický vianočný záchvat či úvahy nad symbolom matky – vši.

Jedným z hlavných motívov je hľadanie stratenej tety v Kostarike. Ten však nie je dostatočne rozvinutý na ploche celej prózy. Stratená teta sa spomenie párkrát, hrdinka však nevyvíja žiadnu aktivitu na jej nájdenie. Je zrejmé, že teta predstavuje pre Silviu len zásterku, no nedostatok priestoru, ktorý rozprávanie príbuznej venuje, nastoľuje otázku, či bol tento motív v texte vôbec potrebný. Neústrojné sú aj state opisujúce historický kontext emigrantov z Československa, pôsobia ako citácie z dokumentov Ústavu pamäti národa. Reprodukovanie historických faktov nijako nesúvisí s hľadaním tety, nerozvíja ho. Účinnejšie sú pasáže, v ktorých je historický kolorit prostriedkom na vypovedanie osobného príbehu.

Sporné je v próze aj využitie motívu vody ako metafory prirodzeného pohybu. Väčšinou v texte autorka využíva vodu ako pomôcku na stvárnenie životných udalostí, metaforický význam naberá prírodný živel až v závere knihy. Opozícia deň – noc, spojená práve metaforou vody a avizovaná už titulom, mohla byť centrálnym bodom zjednocujúcim inak roztrieštenú prózu. Bohužiaľ, zúročila sa iba v záverečnom vypointovaní príbehu.

Otázne ostáva, čo je hlavnou témou knihy. Je jej cieľom „trápna romantizácia takzvanej strednostavovskej, takzvanej západnej ženy s takzvanou krízou stredného veku?“ (s. 33). Prečo potom autorka venuje toľko pozornosti siahodlhým  pasážam venovaným surfovaniu, opisuje výčiny exotických mývalov alebo načúva zvukom džungle? Prečo s hrdinkou gúglime informácie o rôznych druhoch rýb či počúvame prednášku na tému Ľudia stratení na mori? Otázna je funkcia niektorých postáv v rozprávaní, nepriznaného geja a neúspešného producenta či naivnej blondínky alias ezoterickej masérky. Kniha rozvíja priveľa neprepojených tém – chce postihnúť dekadentnú holywoodsku smotánku aj jednoduchosť slovenskej dediny, rozprávanie je zasadené do rôznorodých lokácií (Kostarika, L.A., Bratislava, chorvátsky Krk). Tento prístup znemožňuje, aby aspoň niečo bolo stvárnené skutočne presvedčivo a kvalitne.

Z pohľadu rozprávania možno prózu rozdeliť na tri časti. V prvej sa personálny rozprávač sústredí na hlavnú hrdinku Silviu. Jej pasivita, prikrytá zdanlivým záujmom o návrat domov, však nepôsobí autenticky. Pri modelovaní Silvie absentuje psychologická hĺbka, ktorá by reflektovala jej duševný stav. Na základe sebastredného, no povrchného rozprávania hrdinky je možné odčítať náznaky osobnej krízy, avšak bez detailnejšieho náhľadu dovnútra pôsobí postava málo uveriteľným dojmom. Ja-rozprávanie si v tomto prípade nevyhnutne vyžaduje vyššiu mieru introspekcie, hĺbavosti a psychologickej plasticity. Komplexnejšiemu uchopeniu hrdinky na druhej strane prospieva pohľad zvonku. Za  funkčné považujem Paliho pozorovanie Silvie: „Sedí si na terase v bikinách, okolo bokov len plážová šatka, noha cez nohu, občas skontroluje, či z plaviek nevykúka bradavka. Okej, rozumiem. Ale zatiahnuté brucho, chrbát vystretý – veď sme v trópoch. Mohol by som byť jej otec. Dáva si záležať, aký dojem zanechá. Premôžem sa a idem na to. Tie čierne plavky ti pristanú, Silvia. Ešte viac sa vypne, celá sa rozžiari“ (s. 43).

Zhruba v tretine knihy sa pozornosť obracia k vedľajším postavám a ich príbehy sú podané buď priamym, alebo autorským rozprávačom. Eklektické využívanie rozprávačských postupov vyvrcholí v závere knihy v pokuse o zmazanie hraníc postáv, ich splynutie či zamenenie: „Manželka môjho príbehu nemusí byť Silvia. Silvia môže byť biomatka alebo matka plavkyňa, chcem povedať, že Silviin manžel nemusí byť nevyhnutne môj milenec. Ale môže“ (s. 127). Nevyspytateľné striedanie rozprávačov spôsobuje pri čítaní textu zmätok. Zliatie postáv sa autorke do určitej miery podarilo, neviem však, či to možno považovať za úspech. Rozumiem autorkinmu posolstvu, no podľa mňa by bolo vhodnejšie zamerať sa len na hlavnú postavu.

Text je problematický aj po jazykovej stránke. Už v samom úvode na čitateľa rušivo pôsobia premnožené trpné príčastia („veselosť roztancovaných žiaroviek dodávajúca ceste pozitívny tón“, s. 7) a krkolomné konštrukcie: „Pripomenulo jej to polozabudnutú ambivalenciu, pred pár rokmi vyvolanú predstavou striedavej starostlivosti“ (s. 7). Zbytočné a nezmyselné sú elipsy, parentézy, nelogické bezobsažné prepájanie odsekov či opakovania slov („A štípance potom svrbia, svrbia, svrbia“, s. 9). Zrozumiteľnosti textu nepomáhajú ani cudzie slová, termíny či neprirodzené slovné spojenia. Próza ako celok pôsobí kostrbato a sťažuje čítanie. Vyjadrenia rozprávača, hoci na inú tému, možno vztiahnuť aj na jazykovú nestabilitu textu: „Trochu ako prvácke čítanie – holé vety, nevhodne umiestnené pauzy, kopiace sa na okrajoch, vytvárajúce priepasti. Nedajú sa preklenúť, chýba ľahkosť, ktorá by konverzáciu držala pokope a dávala jej šťavu“ (s. 46). Zmätok znásobuje aj grafické členenie prózy. Kým spočiatku sú jednotlivé mikropríbehy označované číslicami, po pár stranách sa toto značenie vytratí. Niektoré z častí sú uvedené symbolom (napr. deň/noc) alebo postavou (Palino), avšak ich použitie je sporadické a náhodné. Próza takto bez jednotného usporiadania pôsobí dojmom nesúrodých zápiskov, v ktorých sa čitateľ stráca.

Najnovšia próza Márie Modrovich pôsobí po viacerých stránkach nehomogénne a povrchne. Text je problematický obsahom i formou. Nápaditosť však autorke nechýba – mnohé z jej pokusov, motívov či postupov možno považovať za inovatívne, avšak väčšinou nedostatočne spracované do umeleckej podoby. Mária Modrovich sa snaží plávať v nebezpečných vodách. Na vlnu sa jej naskočiť nepodarilo, skončila pod vodou. Predsa platí, že „v mori, ktoré je muy peligroso, je vždy šanca, že bude musieť ísť na hranicu svojich možností. Alebo že sa nevráti. Ako by si také niečo mohla nechať ujsť?“ (s. 12).