Plav

Najnovšia, „zrejme posledná“ (s. 342) kniha Antona Hykischa Nočné zápisky, dopísaná krátko pred autorovou smrťou, vznikla z vnútornej potreby bilancovať („Týmito poznámkami si len ujasňujem, že môj život a osudy mojej generácie sú úzko spojené s pokusmi o záchranu či opravu pokazeného sveta“, s. 114) a zo znechutenia z „nášho zmäteného 21. storočia“ (s. 320). V úvode sa Hykisch pokúša odhaliť motiváciu a pozadie vzniku knihy. Z pozície produktívneho autora, ktorý má za sebou viac ako tridsať kníh, represie počas komunistickej minulosti, politickú a diplomatickú kariéru po Novembri 1989 deziluzívne konštatuje, že „rozmýšľať nad kompozíciou budúcej knihy je hlúposť. Usilovať sa o logické zoradenie tém a kapitol je strata času“ (s. 7). Z tohto dôvodu sa po prvýkrát rozhodol napísať knihu „chaosu a neporiadku”, ktorá nemá „hlavu a pätu“ a je „o všeličom“: „Zo zápiskov z iných kníh. Z poznámok pred spaním. Z náhodných spomienok. Z rozčúlenia z televízneho spravodajstva“. Hykisch ani nie je rozhodnutý, či sa za predloženým prúdom myšlienok má skrývať hlbší cieľ („Posolstvo svetu? Varovanie Európe, svojej malej päťmiliónovej vlasti? Neviem. To sa uvidí“). Ako potom nájsť cestu ku kritickému hodnoteniu knihy, ktorej autor nás už v úvode varuje „pripravte sa na najhoršie“ (všetky citáty s. 9)? Asi by sme mali znížiť očakávania a nechať sa viesť.

Charakteristiky na obálke knihy („spisovateľ na sklonku života“, „myšlienky a spomienky na udalosti“, „odhaľuje svoj vnútorný vývoj“ atď.) prezrádzajú, že máme do činenia s autobiografickým alebo memoárovým písaním. Zároveň je text napísaný vo forme myšlienkového prúdu, v dôsledku čoho sa dôležité úvahy prerušujú vedľajšími, miestami až nadbytočnými. Hykisch sprístupňuje nielen svoju životnú filozofiu, ale aj každodenné zážitky či rôzne osobné preferencie. Uvažuje aj nad (ne)možnosťou objektívneho spomínania, zdôrazňuje jeho imanentne konštrukčnú povahu. V nadväznosti na myšlienky Marcela Prousta, hovorí o „temnej krajine“, o  „niečom, čo ešte nie je, čo len on sám môže objaviť a vyniesť na svetlo“ (s. 92). Autobiografické písanie je tak predovšetkým vytváraním príbehu a proces spomínania môže mať terapeutický účinok, pretože „dokáže poraziť vonkajšie plynutie času“ (s. 95). Je to viditeľné pri Hykischových reflexiách o smrti: „Bolo by neslušné, keby som ako deväťdesiatdvaročný človek obišiel tému smrti [...] Chcel som o smrti písať zodpovedne a možno pútavo. Ako sa patrí na starca pred smrťou“ (s. 280 – 281). Zároveň ju vníma ako otvorený filozofický problém, keď ironicky poznamenáva, že „nikto nevie, čo je smrť, lebo medzitým už umrel“ (s. 284).

V kapitole s príznačným názvom Hľadanie stratených hodnôt reflektuje „zánik jednej civilizácie“ (s. 53) v dôsledku nástupu „novej ideovej diktatúry“ (s. 38), „nového totalitného sekulárneho myslenia“ a „totálneho rozvratu klasickej morálky“ (s. 39), ktorú môžu zachrániť práve „hodnoty kresťanskej viery“ (s. 37). Prítomnosť Hykisch vníma ako „bezhlavý čas“ (s. 53), ktorý charakterizuje „relativizácia hodnôt, rozklad monogamnej rodiny, demografický prepad európskych národov, rast sexuálnych deviácií, transgenderizmus, medzinárodný terorizmus, migračné vlny, klimatické zmeny, lokálne vojny“ (s. 53). V úvahách sa nevenuje iba problémom súčasnosti, ale vracia sa aj do minulosti – v kapitole Hádky s budúcnosťou sa zamýšľa nad svojím dlhoročným záujmom o futurológiu, ktorá bola počas komunizmu (podobne ako kybernetika) vyhlásená za „buržoáznu vedu“ a nahradená marxistickou prognostikou. Tá mala ponúknuť prognózy nevyhnutné pre plánovanie, nespochybniteľným však zostalo, že „budúcnosť patrí svetu socializmu a ostatný svet, zotročený kapitalizmom, je svetom včerajška a kráča do priepasti“ (s. 26).

Na obľubu špekulatívneho myslenia logicky nadväzuje jeho sci-fi tvorba: „temná normalizačná prítomnosť nás priam lákala snívať o iných svetoch, iných časoch. [...] zamýšľal som sa nad budúcnosťou [...] cítil som obavy“ (s. 173 – 175). V kapitole Nad jednou vlastnou knihou Hykisch reflektuje nielen svoj pretrvávajúci záujem o vedeckú fantastiku, ale spomína aj zbierku sci-fi poviedok z futurologického obdobia tvorby Dobre utajený mozog (1979). Dotýka sa tak aj „osudných rokov“ 1968 a 1989 (s. 20), ktoré vníma ako „príbeh o neuhasiteľnej nádeji, o nutnosti, že veci sveta sa treba pokúšať zmeniť aj vtedy, keď sa to zdá nezmyselné, absurdné a neúspešné“ (s. 226). Hykischová nespokojnosť s komunistickým režimom sa prejavovala rôzne – od pokusu o útek na Západ ešte v mladom veku cez vynútený vnútorný exil v dôsledku publikačného zákazu po čítanie zakázanej literatúry. Napriek všetkému sa postupne vrátil do oficiálnej literárnej prevádzky prostredníctvom „únikových žánrov“ sci-fi, detskej literatúry alebo historických románov: „čo môžeme urobiť vtedy, keď sa všetko vyjasnilo, vlastne vytmavilo, že sme nepriatelia staronového režimu, lenže písanie je naším osudom, pateticky povedané, prekliatím. Odísť, ostať, ale ako publikovať?“ (s. 200). Zároveň Hykisch spochybňuje slobodu dnešnej doby a prichádza k záveru, že „problémy s budúcnosťou sa neskončili. Pokračujú a vzbudzujú neistotu a strach“ (s. 39). Kritika súčasnej spoločnosti vyúsťuje do skeptického pohľadu aj na literárnu tvorbu. Kritizuje nielen dnešných čitateľov, ale aj autorov, keďže „v nových bestselleroch ožívajú staré zaprášené teórie v atraktívnom balení“ (s. 313).

Hykischov hodnotový systém je však plný protikladov a vzájomne sa vylučujúcich tvrdení. Nastoľuje spoločensky závažné otázky, no nevystihuje ich reálne súvislosti, keď napríklad „demografickú hrozbu“ (s. 37) spája s otázkou potratov. Odcudzuje „spasiteľský syndróm“ (s. 34), angažovanosť a revolučnú rétoriku modernej doby, ale hlási sa k tradičnej predstave o role spisovateľa ako hybnej sily spoločenských zmien: „Spisovatelia by mali byť poslami, messengermi dobrej zvesti za každých okolností, aj keď sa všetko naokolo zdá celkom pokazené“ (s. 253). Varuje, že „každý globalistický názor je falošný a nebezpečný“ (s. 111), ale je verný kresťanstvu (s. 288). Tiež tvrdí, že národná identita je „predovšetkým duchovná hodnota“ (s. 277), ktorá sa nedefinuje biologickým pôvodom, no zároveň ho rozčuľujú cudzinci v západnej Európe: „Dočerta! Taká hanba! Podrezávame si konár pod sebou. Kultúrne národy! […] V krajine, kde meradlom hodnôt bol Beethoven, Goethe, Mannovci, je iránsky prisťahovalec obľúbenec médií!“ (s. 328). Napriek tomu, že kritizuje „masy obyvateľstva ohlúpeného propagandou Ameriky a Európy“ (s. 51), tézou, že snahy Ameriky o nadvládu „kládli základy na vojnový konflikt na Ukrajine“ (s. 33), opakuje kľúčový naratív ruskej propagandy o dôvodoch tzv. špeciálnej vojenskej operácie – vojny. Dovolím si dlhší citát: „s hrôzou počúvame hlásne trúby nenávisti. Mainstreamové médiá šalejú, šíria vojnovú hystériu, zbrane, zbrane, potrebujeme zbrane, armády, masu ľudí v maskáčoch a kuklách. Ktorýsi idiotský novinár so slovenským menom vyzýva na nekompromisný boj, hoci aj na jadrovú vojnu. [...] temný mrak sa obrovskou rýchlosťou blíži k nám. Dve superveľmoci sa bijú, tretia sa díva. Čo bude? Prežijeme?“ (s. 42). Potom už neprekvapí, že sa priaznivo vyjadruje aj o súčasnom politickom vedení Maďarska, vyzdvihujúc jeho „vernosť k tradícii“: „Viktor Orbán sa stal svetovo uznávaným politikom konzervatívnej pravice, hlásateľom kresťanských civilizačných hodnôt. Istotne má mnoho priaznivcov aj u nás“ (s. 279).

V časti Tajomstvá románu (Zápas s časom u Marcela Prousta) Hykisch reflektuje svoj vzťah k veľkoformátovému písaniu: „Mladí ľudia sa zvyčajne zverujú básničkami. Ja som ukladal svoje dojmy, myšlienky do starostlivo formulovaných viet. Od detstva som hľadačom plánu, nákresu, vízie, ale uskutočniteľnej. Logika, poriadok, príčina, následok. Nemecké gény? Možno“ (s. 86). Dotýka sa aj románovej tradície v širšom kontexte, ale nechce písať dejiny románu, „hoci niekedy by boli na osoh viacerým dnešným akože spisovateľom“ (s. 89). Okrem úvah kultúrno-filozofického charakteru spomína Proustovu utajovanú homosexuálnu orientáciu ako „prekliatie“ či dokonca „anomáliu“ (s. 96). Proustov deromantizujúci pohľad na lásku a manželstvo („jeho presvedčenie, že láska je vlastne utrpením“, s. 100) je pre Hykischa prekvapujúci. Okrem toho veľa pozornosti Hykisch venuje vlastným vzťahom so ženami – v kapitole Dominika a ženy všeobecne z konzervatívnej pozície reflektuje konkrétne ženské aktérky: „Ženy, krásne či menej krásne, ale vždy ženské, aké majú byť, sú vedľa nás od praveku po dnešok [...] bez nich by druhá polovička ľudstva ostala iba lovcami, pastiermi, požieračmi surového mäsa, vojakmi, pomstiteľmi a vrahmi“ (s. 244).

Kľúčovou zložkou identity „nenapraviteľného konzervatívca“ (s. 317) je literatúra. Napriek tomu, že v modernej dobe je to už „dávno mŕtvy, nudný svet“ (s. 115), predsa „konečnou hodnotou sú knihy a z nich je niekoľko naozaj nesmrteľných“ (s. 69). Čítanie vníma Hykisch nielen ako médium medzigeneračnej komunikácie, ale aj ako metaforický priestor úniku. Kniha ako verný spoločník sprevádzala autora nielen „počas nemocničného pobytu a po vstupe sovietskych tankov 21. augusta 1968“ (s. 105), ale aj ponúkala „sny a vízie [...] v časoch najväčšej núdze“ (s. 127). Vďaka jazykovým znalostiam počas komunizmu siahal po cudzojazyčnej literatúre nielen zakázaných autorov: „kolegovia na Západe vedeli, čím nás najviac potešia. V batožine sme si odnášali knihy nezávadných autorov [...]“ (s. 13). Zároveň vidieť, že úvahy o knihách sa stávajú iba kulisou sebareflexie, a to značne sebaľútostivej: „Aj v najťažších rokoch bez zamestnania, denne opľúvaný v rozhlase ako nepriateľský živel, večer som ulíhal v spoločnosti láskavej a nadčasovej, posilnený slovami dávno mŕtvych ľudí“ (s. 12).

Hykisch sa napriek náznaku sebakritického gesta („Nie som svätec“, s. 288) a častému deklaratívnemu prehodnocovaniu a relativizovaniu naprieč kapitolami vo vlastných presvedčeniach skôr utvrdzuje: „medzitým uplynulo dvadsať rokov a všeličo sa zmenilo. Na základných myšlienkach však nemám čo meniť“ (s. 36). Kazateľský charakter jeho rozprávania posilňujú aj do textu včlenené dialógy s vnukom Romanom (napr. v kapitole Prekáračky s Romanom a nájdený podpivník), stelesňujúce metaforický stret generácií. Hykisch si uvedomuje, že sa mu predsa len nepodarilo dopátrať pravdy: „Usiloval som sa prejsť životom s určitým poriadkom v hlave. Samozrejme, sú to zjednodušenia“ (s. 339). Spomienkami na „dedičstvo vekov“ (s. 78) svojich rodičov konštatuje, že ich „storočie nenávratne zomiera. Zomrelo. Vôňa tabakov je nežiaduca. Vychádzkové palice nie sú cool“ (s. 84). Podobne by sa dalo konštatovať, že aj Hykischov svet pomaly odchádza a nemôžu za to ani „dnešní fanatici woke“ (s. 117), pred prívalom ktorých varuje, ani „queer revolution“ (s. 39), ale predovšetkým posun od dichotomického nazerania na svet k pluralizácii, a to aj v rámci tzv. „starších modelov myslenia“ (s. 38).

Úvahy o svete, ktorý sa podľa autora „zmenil na nepoznanie“ (s. 256), by nám mohli poskytnúť odpovede na otázky, ale v prípade Nočných zápiskov sa čítanie stáva skôr konfrontáciou s myšlienkami, ktoré sme možno ani nechceli počuť. Autorov zámer napísať „knihu chaosu a neporiadku“ vyústil do toho, že podobné pocity zanechal u čitateľa. Možno hodnota memoárového písania spočíva aj v efekte prekvapenia – vopred nevieme, či zblíženie sa s autorom nebudeme ľutovať, ale napriek varovaniam podstupujeme túto hru s neistým koncom.

(Olha Norba pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)