Scenáristke a spisovateľke Zuzane Mojžišovej invencia nechýba, čo dokazuje aj vo svojej najnovšej knihe Kristus a iné miniatúry – čo próza, to nápad. V tomto zmysle i relatívne štandardné rozdelenie minipróz na prológ Život, päť častí pomenovaných podľa ročných období a epilóg Smrť stráca opodstatnenie. Nejestvuje nič, čo by Mojžišovej texty zastrešovalo a ponúklo aspoň náznak takéhoto rozdelenia; jedinou príčinou uvedenej kompozície je azda len autorkina snaha podnietiť čitateľa k zamysleniu.
Ako už titul naznačuje, ide o prozaické miniatúry, relatívne samostatné krátke rozprávania, scénky, zábery, obrazy, dialógy, fantastické story, vtipné nápady a pod. Spája ich krátka forma a predpokladaná autorská intencia: zaznamenať naratívne nosné nápady a literárne, jazykovo príznakovo ich zužitkovať na malom priestore. Tento zámer formulovala v jednom rozhovore samotná autorka: „rada podľa jediného zrnka piesku usudzujem, ako asi vyzerá celá púšť“. Zrnko po zrnku vzniká aj kniha, ktorá ponúka rozsiahlu Saharu – a možno aj zväčšovacie sklo, pod ktorým uvidíme komplexnosť života a človeka v ňom. Keď sa prebrodíme pieskom slov, v textoch sem-tam preblesne pekná veta, myšlienka, vypointovaný príbeh, dokonca i čosi metafyzické (próza Zjari). Alebo aspoň dobre formulovaná sentencia, s ktorou sa možno stotožniť: „Prebudila som sa trošku smutná, lebo život je komplikovanejší než snívanie“ (s. 127). Vydarenejšie sú tie miniatúry, kde vnútorná dráma protagonistov nadväzuje kontakt s prírodným dianím (Snehuliak).
Texty pertraktujú mnohé témy, viaceré konkretizujú aktuálne spoločenské udalosti ako vojnový konflikt (Kristus) či bezdomovstvo (Sociálno, Ignác); v iných sa zobrazuje súkromná sféra rôznych postáv (Snehuliak, Mamka) či rozprávačky (Komár, Erotická či Kardio). Prózy sú tematicky heterogénne, podobne ako ich ontologický status, časť presahuje do fantastickej sféry (Mýty, Fŕkanec, Skrinka, Graffiti a i.), iné sú realistickými záznamami každodenných udalostí (Dunčík, Duetá, Anketa); jedny sa významovo vzťahujú k vymyslenému svetu, iné zase k ľudskému, ktorý v sebe integruje prírodu s dominantnou témou zvierat (Dunčík, Piskor, Hrivnáky, Komár a i.). Mojžišová však dokáže na malom priestore akoby mimochodom okomentovať ľudskú hlúposť a obmedzenosť, civilizačné neduhy, spotrebiteľskú dobu, ekologické problémy. Jeden príklad za všetky: Anketu možno čítať ako intermediálny odkaz na populárne relácie Aj múdry schybí, resp. Nikto nie je dokonalý.
Mojžišová sa zaujímavo odkláňa od zaužívaného vnímania vecí. Obracia na ruby ustálené vzorce správania či videnia, dokáže veci svojho prozaického sveta prezentovať ako čudesné. V kafkovskej miniatúre Metamorfóza ide o premenu kutavky na sapiensa, v Puške sa čudesné vtipne vzťahuje na Čechovovu pušku, ktorá nechce vystreliť, v próze Prah zase na konvenčný literárny motív: „Čeliadka trošku špinavých a mierne otrhaných dedinských detí sa tiež práve chystala povybavovať si nejaké účty. So statkárskym synáčikom, ako inak, (zvýr. Z. Č.) nepríjemným tučkom, čo kadiaľ chodil, tadiaľ čeliadku špehoval a potom žaloval“ (s. 84). Autorkin ambivalentný postoj možno nájsť aj pri spracovaní „posvätnej“ témy slovenského folklóru v próze Veľkonočná. K silnejším stránkam Mojžišovej knihy patrí aj trefné pointovanie či otvorený koniec, napr. v Mýtoch: „Kreátor vzal frtuličku kráľovskú za labku, obrátili sa tým dvom chrbtami a vykročili do útrob brezového hájika. Odvtedy ich nikto nikdy nevidel“ (s. 16), keďže na krátkej ploche sa nie vždy dá vybudovať tenzívno-detenzívny oblúk. Viaceré príbehy sú slabo vypointované (Duetá, Vŕba, Skrinka), a preto strácajú opodstatnenie, aj keď autorka sa snaží o nečakaný záver, resp. pracuje so sklamaným očakávaním: „Nalial si do pohára, poťažkal tekutinu na jazyku, pobavila ho horúčosť, čo mu burčiak spôsobil v útrobách, pristúpil k oknu, zahľadel sa von a... nič si nepomyslel“ (s. 108).
Vo viacerých miniatúrach autorka využíva filmovú poetiku, a to nielen na vizuálno-obraznom pláne, ale i v rámci kompozície, keď ju sama komentuje. Napríklad v próze Free podobne ako vo filme pracuje s retrospektívou: „Strih. No... na začiatku nebýva strih, vieme, ale teraz nám to logicky tak vychádza, že musí byť, lebo sme v tejto chvíli tu, ale za okamih sa na moment vrátime do minulosti, aby sme sa vzápätí cca po päťdesiatich sekundách znova ocitli tu v tejto chvíli. Takže strih“ (s. 141). Inokedy na malej ploche textu autorka vytvára pôsobivú filmovú drámu, napr. v scéne znásilnenia v próze Nočná.
Okrem priamej nadväznosti na filmovú sféru či žánrové písanie (Erotická imituje synopsu pornografie, Hrivnáky zase hororu) prózy oplývajú relatívne ľahko odčítateľnými intertextovými odkazmi. Viacero z nich evokuje osobnosti umeleckého sveta, sú v nich venovania Jean-Paulovi Sartrovi, Lewisovi Carrollovi, Franzovi Kafkovi, Guy de Maupassantovi, Oscarovi Wildovi, ale nájdu sa i také mená, ktoré treba „vygoogliť“. Napr. miniatúra Zjari je nie náhodou dedikovaná maďarskému režisérovi Benedekovi Fliegaufovi, autorku s ním spája (v nadväznosti na jeho film Je to iba vietor) záujem o Rómov. Prírodná scenéria, prezentovaná vetrom, búrkou či vŕbami, korešponduje s vnútornou drámou postáv, ich strachom a príchodom smrti. Mojžišová ju depatetizuje tým, že ju posúva do sféry obyčajného. Iný prípad predstavuje próza Kristus, venovaná menej známej blogerke Mariane Višegirskej, v ktorej autorka reaguje na vojnovú situáciu na Ukrajine. Próza prostredníctvom figúrky Krista, ktorý sa túla svetom a následne sa vracia ku krížu, evokuje existenciálne pocity subjektu: súcit, strach, zlosť, ale i hanbu z vlastnej bezmocnosti.
Rozprávanie prehodnocuje aj možnosti jazyka uchopiť realitu. V próze Slovo čítame: „Vraj bolo na počiatku, tak je napísané. Tajomné vyhlásenie. Neviem, ako si to máme predstaviť. Všeličo nám napadá. Treba k záležitosti pristúpiť doslovne alebo sú prípustné aj interpretácie?“ (s. 135). Nielen protagonista Kreátor v miniatúre Mýty manifestuje svoju „stvoriteľskú“ moc, predvádza ju aj samotná autorka, ktorá v súlade s témou miniatúry legitimizuje „stvoriteľskú“ moc jazyka ako takého, pričom dokonale popustí uzdu fantázie: „Frtulička kráľovská mala dve hlavy, tri oči, osem chlpatých ušných lalôčikov, nos s rohom a k tomu ňufák aj zobák, rozoklaný jazyk, v hube samé tesáky plus vonku štyri kly, líca pokryté fialovým perím, sedemdesiatsedem ritných otvorov cudne prekrytých sukňami, hrubočizný dlhý krk, pod ktorým ovísal vodný lalok, krídla – veľké na chrbte, malé na bruchu, prsné bradavky smerovali dnu namiesto von, potom dva falusy a jednu pičku, vajcia žiadne, tucet nôh – niektoré zakončené kopytami, niektoré zakončené labkami, niektoré zakončené hnátmi, šupinaté bočné plutvy, vak na mláďatá...“ (s. 15). Mojžišová nielen v tomto úryvku frekventovane využíva príznakovú lexiku, a to slová expresívne, vulgárne (hajzlák, prdy, nahovno), hovorové a dialektové (hambálok, hokerlík, ringišpíl, haltovať, friško, šporhelt) či slangové (šumafuk, nočák). V mnohých prípadoch funkčne.
K názvom štyridsiatich próz sa priraďujú autorské vinety, ktoré sú aj na obálke knihy. Ilustrácie svojou rozmanitosťou adekvátne korešpondujú so žánrovým zaradením próz a jednotlivo na začiatku textov napovedajú o ich témach. Napr. Fŕkanec (venovaný Lewisovi Carrollovi) je uvedený srdcovým esom s prelepeným leukoplastom, Rúra mapou londýnskeho metra.
Miniatúry Zuzany Mojžišovej nepotrebujú dodatočné nastavenie na dlhodobé a náročné čítanie, pretože nie sme zavalení zložitými či naširoko rozvetvenými naratívnymi líniami, ani komplikovanými vzťahmi protagonistov. Kto sa dokáže naladiť na úchytkové vychutnanie jazykovo zručne napísaného záberu či príbehu, tomu sa môžu (po)otvoriť dvere do iného sveta, ktorý vzniká presahom bežného vnímania vecí a javov. Zrnko sem, zrnko tam... každý si medzi nimi môže niečo nájsť.
(Zuzana Čížiková pôsobí na Filologickej fakulte Belehradskej univerzity.)
- prečítané 199x
