Plav

Denisa Fulmeková vo svojej najnovšej próze My pôjdeme inokedy vstupuje do tematického terénu, ktorý v kontexte novšej slovenskej, ako aj zahraničnej literatúry nemožno považovať za neprebádaný. Toto je z veľkej časti dané univerzálnosťou tematizovanej látky, odchádzaním rodiča so všetkými psychologickými nárokmi, ktoré so sebou tento druh zážitku nesie. Obsahovo má tak Fulmekovej dielo veľmi blízko napríklad k Šikulovej knihe Medzerový plod.

Dalo by sa povedať, že problémovým jadrom témy je (z ľudského hľadiska) otázka predvídateľnosti umierania – toto predostiera už názov prózy – a zároveň nemožnosti pripraviť sa naň. V súvislostiach literárneho stvárnenia tejto skúsenosti predstavuje predvídateľnosť riziko vyplývajúce z jej častej tematizácie a nepripravenosť produktívny moment, ktorý dovoľuje vyhnúť sa banalizácii v dôsledku opakovania schém a klišé. Na ilustráciu tu možno spomenúť dva radikálne nepredvídateľné, prekvapivé texty o smrti matky: Vilikovského novelu Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch a Esterházyho Pomocné slovesá srdca. Tieto prózy majú spoločné to, že ťaživosť látky je v nich kompenzovaná nezáväznosťou textovej hry.

Epický pôdorys Fulmekovej prózy je pomerne jednoduchý, vypovedá tu rozprávačka s autobiografickými rysmi, ktorá v prvom pláne sprostredkúva dej vymedzený úmrtím otca v úvode a úmrtím matky v závere. Druhý plán rozprávania tvoria rozprávačkine spomienkové odbočky, vykresľujúce rodinnú minulosť s dôrazom na postavu matky. Kým úmrtie otca je stvárnené ako náhly, šokujúci zlom, odchádzanie matky, ktorá začína zdravotne upadať tesne po skone svojho manžela, je postupné; ide takpovediac o sériu premien rôznych aspektov matkinej identity, pričom tieto premeny sú roztrúsené v čase, čím ešte bolestnejšie obnažujú krehkosť jednotlivca. Dôvod dcérinej dezorientácie je v takejto situácii zrejmý, spočíva vo výmene úloh matky a dcéry, v zámene pozícií vo vzťahoch závislosti a kontroly: „Veď mama si vždy voľajako poradila. Zatiaľ sa drží statočne“ (s. 12). Postava matky je v spomienkach rozprávačky stvárňovaná primárne v súvislosti so svojou dominantnou, neraz vznetlivou povahou, ktorá po zmene zdravotného stavu nadobúda znepokojivo ambivalentné kontúry: „Ale ja som Dadku pred odchodom na dovolenku chcela ešte vidieť. K takej nežnej, akou teraz bola na druhom konci telefónu, som pre zmenu pocítila náhlu vrúcnosť“ (s. 58).

Ako vidieť, charakter textu je do značnej miery určovaný proporciou dcérinej a matkinej prítomnosti v pomyselnom centre rozprávania: je próza vo svojej podstate o matke, či o dcére? Predvídateľne – o oboch zároveň, kniha je však zaujímavá práve s ohľadom na spôsoby, akými tieto dve centrá textu vzájomne interagujú, produkujúc nestálu, viacznačnú podobu vzťahu matky a dcéry, a tým aj výsledný literárny tvar. Dcérin život sa po zhoršení matkinho stavu pozastaví a zredukuje na obstarávanie základných potrieb chorého rodiča, preto sú aj v rozprávaní prítomné viac-menej iba tie fakty, ktoré priamo či nepriamo súvisia s matkou. (Na rozdiel od iných kníh si tu autorka ani nevybavuje účty s literárnymi kritikmi.) Sporadicky však text poukazuje na to, že v pozadí dcéra zápasí aj s vlastnými ťažkosťami, ktoré nie sú iba sprievodným príznakom aktuálnych okolností: „Totiž pozorovala som, že od otcovho skonu som žila aj ja v stave divnej nástojčivosti so sprievodnými výpadkami krátkodobej pamäti. Psychiatrička (nie Tomešová, ale iná, moja) mi povedala, že je to vzhľadom na okolnosti pochopiteľné a pridala mi ďalší liek“ (s. 32). I jazyk rozprávačky ako aspekt identity pôvodcu rozprávania na seba upozorňuje iba sporadickými knižnými či zastaranými slovami, ktoré zvnútra nasvecujú vzťah medzi dcérou a rodičmi-intelektuálmi a zvonka dodávajú textu špecifickú patinu.

Napriek uvedenému majú spôsoby vypovedania (i zamlčiavania) v próze najmä sebazáchovnú funkciu, pragmatika hovorenia tu v konečnom dôsledku odkazuje k dcére-rozprávačke. Tá necíti potrebu svoju aktuálne žitú realitu nadmerne intelektualizovať alebo analyzovať, budovať si od nej odstup či podrobovať ju literárnemu prekódovaniu. Sebazáchovnosť rozprávania tu spočíva, možno v rozpore s intuíciou, v priamej konfrontácii bolestnej skutočnosti. Táto modalita je nastolená už – prekvapivo, nepredvídane – v úvodnej časti, kde je smrť otca vyobrazená s až drastickou bezprostrednosťou. Ak je teda v texte bolesť rozprávačky viackrát označená prosto slovom „bolesť“, nemusí to nutne byť signálom nedostatku literárnej sofistikovanosti. V zásade ide o nevôľu odďaľovať pomenovanie toho, čo je zrejmé, zapratať výpoveď prebytkom formy, ako to poznáme z oných každodenných stratégií obchádzania a eufemizácie smrti.

Táto priama konfrontácia má v sebe čosi z étosu neskorostredovekej tradície umenia umierať (ars moriendi), ktorá sa potom aktualizuje aj v známom barokovom hesle memento mori. Univerzálnosť smrti v tomto zmysle znamená, že čeliť konečnosti rodiča znamená čeliť konečnosti každého vrátane seba samého: „S Ivaninou mamou boli kedysi kamarátky, zdieľali radosti i strasti rodičovstva a tešili sa z našich úspechov. Teraz sme dospelé ženy, päťdesiatničky a všetko sa to chvíľami javí ako prelud“ (s. 136). Ak Benignus Smrtník koncom 17. storočia píše v duchu dobovej spirituality o zásadách „kunštu dobre umríti“, Fulmekovej rozprávačka si pri návšteve neziskovej kaviarničky v priestoroch sanatória už len ironicky, bez barokovej zasnenosti povzdychne: „všetci chápeme, že čokoľvek sa tu deje, je pre dobro veci, pre dobro starnutia i pre dobro umierania“ (s. 117). V čom má ono „dobro“ spočívať, nie je ani po odchode matky jasné, a tak sa namiesto ezoterického osvietenia musíme uspokojiť s mĺkvou bezradnosťou.

(Patrik Miskovics pôsobí na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity.)