Plav

Zlatá lýra. Scenár a réžia: Marián Amsler. Divadlo Andreja Bagara v Nitre. Premiéra 31. 3. 2023

Inscenácia má podobu živej prehliadky víťazných piesní Zlatej lýry. Dozvedáme sa z nej čo-to o dobovej podobe populárnej hudby a vďaka pozadiu vzniku piesní aj mnoho o spoločenskej atmosfére či priamo o politickej situácii. Sledujeme dve podoby tejto súťaže. Prvú, zo 60. rokov, charakterizujú pokusy o všeobecnejšiu spoločenskú výpoveď a, povedzme, markantnejšia vážnosť; druhá, znormalizovaná, je čoraz viac bezduchou prehliadkou bezstarostných, vágne západniarskych pop-songov spievaných tvárami bez príbehu. Kým v prvej časti človeka dvíha zo stoličky napätie, čo nie je celkom samozrejmé pri počúvaní populárnej hudby 60. rokov, v druhej je to chuť uniknúť čo najďalej od neónovo-tesilového defilé radostného života s humanistickým posolstvom. Niekomu toto čakanie na koniec možno sprítomní životný pocit konca 80. rokov, niekto si možno nostalgicky vypočuje pesničky z onakvejších čias. No podstatné je, že na postave moderujúcej osoby sa obnažuje ambivalentnosť strojeného, ubezpečujúceho televízneho úsmevu. Má ho na tvári aj vtedy, keď podáva divákom rekvizitu: hárky s Antichartou, ktorá koluje v obecenstve. Ostáva len veriť, že nikto z prítomných by v skutočnosti v mene svojho pokojného a bezpečného života pod takýto text svoje meno nenaškrabal.

Tatarka. Réžia: Dávid Paška. Predloha a scenár: Dominik Tatarka, Dávid Paška. Slovenské národné divadlo. Premiéra 2. 11. 2024

Inscenácia divadelného wunderkinda Dávida Pašku je nespojitou adaptáciou troch Tatarkových próz. Prvá, podľa Prútených kresiel, je zdĺhavá; druhá, čiže Démon súhlasu, je doslovná a nasilu aktualizačná; tretia, monologický prepis Sám proti noci, nepochopená a ukričaná. Paška si vybral tri spisovateľove podoby a každú vykladá zjednodušene. V týchto podobách, v inscenácii rovnako ako v prózach zosobnené v autobiografických protagonistoch, sa zdôrazňuje najmä autorov intelektualizmus, duchovnosť a nadhľad. Režisér zabudol na Tatarku-komunistu, avantgardistu-nadrealistu i existencialistu. Napokon, nuansa nebude Paškovou silnou stránkou. Stačí spomenúť trailer, v ktorom chlapec pojedá hranolky a vyprážaný syr s kečupom a, nuž, tatarkou. V samotnej inscenácii neustále visí nad scénou veľký mozog, počas Démona súhlasu v pozadí svieti nápis Культура, v závere Tatarka doslova odchádza do jasného svetla. Inscenácia je preto iba krikľavý, no slabý odvar: kto spisovateľovo dielo pozná, iba si vypočuje úryvky z neho na divadelných doskách; kto ho nepozná, dostane zjednodušený a, povedzme si na rovinu, nezáživný obraz Dominika Tatarku.

Vojna. Mier. Réžia: Eduard Kudláč. Scenár: Zuzana Palenčíková, Eduard Kudláč. Mestské divadlo Žilina. Premiéra 5. 4. 2025

Kudláčova inscenácia ťaží z atmosféry studenej vojny v normalizačnom Československu, keď sa nad pokojným a bezstarostným životom obyvateľstva vznášala hrozba vojny, chemického útoku či jadrového konfliktu. V kompozične rozmanitej koláži sa striedajú obrazy z rodinného života, inštruktážne videá, pohybové herectvo, archivársky výklad, rande spojené s monológom o meteorológii a pod. Tieto výjavy spája zameranie na určité historické, filozofické a vedecké problémy, pričom ich leitmotívom je vždy rigidná procedurálnosť a dôraz na postup – na javisku prídu na pretras napríklad dejinný vývin, branné cvičenia, pletenie, matematika, tanec, počasie, poučky marxizmu-leninizmu či ošetrovanie rán. Na scéne reprezentujú ľudské životy byt zahltený vecami aj banálne situácie, ktoré sa v ňom opakujú, všetko v podstate efemérne pamäťové stopy. Tento odťažitý pohľad na dobovú atmosféru podčiarkujú aj interakcie postáv: ich vzťahy sú založené na nekonečnom, voči druhým až bezohľadnom faktografickom vysvetľovaní. Inscenácia nekategorizuje dobový svet na dobrý a zlý, nevysmieva sa, ani nenadbieha jednoduchej nostalgii, ale nápadito obnažuje jeho dehumanizačné stratégie, strojenosť a prísnu vymeranosť.

(Viliam Nádaskay pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)