Plav

Novela Kataríny Vargovej Severné more predstavuje intímne ladenú výpoveď mladej ženy o kritickom životnom období po rozpade prvého vážneho vzťahu. Dielo má znaky dvoch žánrových typov charakteristických pre súčasnú literárnu produkciu: možno v nej vidieť prvky expatovského písania a prózy subjektu.

Prvá tretina diela zachytáva pobyt hlavnej hrdinky Anny v Anglicku, neskôr sa dej presúva na Slovensko a spätne sa odhaľujú príčiny odchodu či úteku do zahraničia. Subjektívnosť výpovede je určovaná predovšetkým voľbou rozprávačskej perspektívy (protagonistka sprostredkúva udalosti prostredníctvom ja-rozprávania), ale aj okruhom problémov, ktoré sa v knihe tematizujú: všetky sa sústreďujú okolo nej. Od prvých viet diela sa dozvedáme o jej duševnej kríze: „Mesiace som podvedome zatínala zuby. (...) Mesiace som poriadne nespala, prevaľovala sa v posteli, fajčila na balkóne a od únavy nad ránom vracala len penu“ (s. 7). Annin život v malom anglickom mestečku sa nachádza v stave provizória: hoci je vzdelaná, pracuje ako čašníčka, býva v zanedbanom, vlhkom dome s jednoduchým rybárom Sketchom. Od toho sa zrejme odvíja názov knihy, more tu však figuruje najmä v primárnom geografickom význame, viaže sa na etapu anglického pobytu, no po návrate na Slovensko stráca svoju opodstatnenosť. Viac než nostalgia, melanchólia a chlad, evokované severným morom, sa z textu vynárajú frustrácia a potlačovaná zlosť. Sprítomňuje sa v monologických, v mysli prebiehajúcich rozhovoroch Anny s bývalým partnerom. Jednostaj sa jej vynárajú situácie a útržky viet, napriek radikálnej zmene prostredia sa Annin život zasekol v minulosti. Podnetom pre návrat na Slovensko je svadba jej brata. Anna tak nadobro opúšťa Anglicko a vracia sa do Bratislavy, kde sa kríza začne naplno prejavovať – v texte to signalizujú čoraz početnejšie vnútorné dialógy-nedialógy s Anniným ex a retrospektívna reťaz spomienok, v ktorých sa detailne sprítomňujú rôzne udalosti partnerského života. Toto minulostné a reflexívne pásmo v podstate prevažuje nad prítomnosťou rozprávačky topiacej sa v toxickom mori frustrácie a trpkosti: „Celé hodiny si prezerám Facebook a Instagram, o svojich dávnych priateľoch už viem všetko, som prekvapená, ako veľmi dokážem komusi cudziemu závidieť, žiarliť na ich dokonalé životy. Nikomu neprajem nič dobré. Mimoriadne bolestivé sú zásnuby a fotky šteniat z útulku, šteňatá, ktoré našli vyhodené v blate pri ceste, a teraz ostrihané a okúpané s mašľou pod krkom pózujú s mojimi spolužiačkami zo základnej pri kozube v novostavbách“ (s. 55).

Ďalšiu zmenu prostredia prináša posledná tretina novely. Anna sa zamestná ako učiteľka základnej školy na Záhorí. Z hľadiska kompozície striedanie priestoru vyvažuje rozvláčnejšie tempo príbehu, spôsobované najmä rozsiahlymi introspekciami. V tejto školskej časti sa Anna postupne vracia do prítomnosti, a tým v nej dozrieva rozhodnutie, ako sa vysporiadať s minulosťou. Deziluzívne ladené opisy vidieckej školy a záhoráckej mentality patria medzi zaujímavejšie prvky novely, na ozvláštnenie autorka použila v pásme postáv dialekt tohto regiónu: „Minulý týždeň deviatakom skonfiškovali štyri nože, z toho jeden vyskakovací a jeden kaser, ktorý vraj Mišo Cibuľa nosí na obranu. Paňi učitelko, a kukli ste sa za tí dva mjesíce vúbec pod lavice? Všadze samé žuvački, ked si s dzetma nenarobíte porádki, tak to dám oškrábat vám. Deti sa pomaly šuchcú do triedy, ale keď uvidia rozbité dvere, hneď sa začnú ponáhľať, niečo sa deje, zase nejaký prúser, zase nejaké vzrušenie, moje deti sa živia takýmito udalosťami. Keď je deň pokojný, ležia apaticky na laviciach, ale keď sa stane čokoľvek, ožijú, stúpne im adrenalín“ (s. 83). V tejto časti diela sa objavuje aj autorkin zmysel pre humor, irónia, ale aj empatia, keď odhaľuje sociálne problémy žiakov a ukazuje, prečo viacerí z nich nemali ľahký štart do života.

Jadro novely tvorí predovšetkým vzťahová línia, na ktorú sa navrstvujú skúsenosti z rôznych prostredí, pričom Záhorie sa vydarilo presvedčivejšie než Anglicko. Severné more miestami reflektuje aj spôsob myslenia ľudí so zvýšenou citlivosťou a koncentráciou na seba, ktorým v súčasnosti nahráva aj trend verejného zdieľania súkromného života s cieľom získať pozornosť: „Začala som byť paranoidná, aj chrípku som považovala za tehotenstvo, desilo ma viac než rakovina. Pri smrteľnej chorobe by ma aspoň všetci ľutovali, nosili mi darčeky a ovocie, dojímal by ich môj krátky život. Mohla by som si písať online denník alebo rovno začať celý kanál na sociálnych sieťach o mojej chorobe ...“ (s. 24 – 25).

Štýlom písania sa dielo blíži scenáristickej škole. Práve jej absolventi, medzi ktorých patrí aj Katarína Vargová, sú v súčasnej literatúre výrazne zastúpení: Soňa Uriková, Lucia Piussi, Richard Pupala, Zuska Kepplová, Barbora Hrínová, Zuzana Mojžišová a ďalší. Dôraz kladú na referenčnosť až mimetickosť, autentickosť zobrazovaného sveta, čomu zodpovedá aj menej nápadné, neutrálne modelovanie rozprávačského pásma. U všetkých autorov je presvedčivo zvládnutá, živá hovorová reč. Platí to aj pre Severné more. Opakom „scenáristického“ písania je štylizovanosť, napríklad v podobe lyrizácie, poetizácie, okázalosti či tajomnosti. Klarita výrazu môže byť prednosťou i slabinou diela – v Severnom mori mi chýba literárna rafinovanosť a prekáža miestami explicitnosť a doslovnosť, medzi riadkami ostáva málo priestoru. Dielo je v dobrom i zlom štandardné – klasická téma prózy subjektu o prvej životnej kríze a hľadaní sa, spracovaná nie zle, ale ani zvlášť literárne pútavo.
 

(Tamara Janecová pôsobí na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity.)