Richard Pupala
Zdroj:
Anasoft litera, autorka fotografie Mária Hejtmánková
Vladimír Barborík
...nie som spontánny autor...
rozhovor s prozaikom Richardom Pupalom
Rozhovory

Pred dvoma rokmi sa mi dostala do rúk práve vydaná kniha krátkych próz Návštevy. Meno debutujúceho Richarda Pupalu (1972) som nepoznal, najprv som čítal zo zvedavosti a potom so vzrastajúcim zaujatím. Od prvých strán bolo zrejmé, že nejde o začiatočnícke pokusy, prózy boli premyslené, dospelé, primerané veku autora, človeku, ktorý vie, čo a ako chce povedať. Kniha mi bola sympatická najmä tým, čo ju odlišovalo od väčšiny súčasných próz – rozprávačom, ktorý sa nezaujímal až tak o seba, no o to viac o okolitý svet, hlavne o jeho rub. Pupalove prózy aktualizujú zdanlivo prekonanú tradíciu v dvoch aspektoch – ako prózy sociálne, ale aj žánrovo, schopnosťou disciplinovane, presne a na malej ploche využiť možnosti poviedkového tvaru. V druhej prozaickej zbierke, aktuálnom Čiernom zošite, rozšíril svoju tvorbu o ďalšiu žánrovú dimenziu – horor. Bol som zvedavý prečo a spýtal som sa na to – a ešte na niekoľko iných vecí – Richarda Pupalu.

12/17/2017 - 22:09
Jaroslav Šrank
Básnik v priestore a čase
Ján Buzássy: Nábrežie. Bratislava : Petrus, 2017
recenzie

Nábrežie Jána Buzássyho je kniha sčasti mestskej a sčasti prírodnej lyriky. Sčasti aj intímnej: sčasti o manželskom vzťahu, sčasti o vzťahu umelca k tvorbe. Takáto – čo aj len hrubo naznačená – námetová škála nás pri básnikovi, ako je Buzássy, neprekvapuje, práve takéhoto pozorného voči rôznym stránkam života ho slovenská poézia pozná a zväčša aj vzorne oceňuje.

12/13/2017 - 22:50
Vladimíra Mravcová
Sebavnímanie – od druhých k sebe a späť
Pavel Vilikovský: Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa. Bratislava : Slovart, 2017
recenzie

Na prvý pohľad môže knižka pôsobiť ľahkovážne, no ako to už pri Vilikovského prózach býva, pod ľahkovážnym sa často nachádza ,,emocionálna nášľapná mína“ (s. 116). V próze si prečítame tri na seba nadväzujúce príbehy, ktoré síce zachytávajú postavy v rozdielnych životných situáciách, no prepájajú ich spoločné témy. Jednou z nich je problém sebavnímania človeka, teda aj fikcie, ktorú hoci aj podvedome vytvárame okolo svojej osoby a prostredníctvom ktorej chceme pôsobiť na druhých. Tragikomický rozpor nastáva, keď sa obraz protagonistov v očiach iných vzďaľuje od toho, ako chcú pred nimi vyzerať.

12/04/2017 - 15:21
Magdalena Bystrzak
Pohyblivé platformy a paralelné svety
Alexej Sevruk : Divadlo tančících loutek. Brno : Větrné mlýny, 2016

A. Sevruk je zvláštny autor na českej literárnej scéne. Narodil sa v Kyjeve a vyrastal v inojazyčnom prostredí, k českému jazyku dostával trochu krkolomne, oneskorene, ako dospievajúci mladík v pubertálnom veku. Vraj si so sebou nosil zápisník, v ktorom si zaznamenával nezrozumiteľné české slová. Dnes pôsobí ako prekladateľ, redaktor, spisovateľ, akademik – jednoducho, niekto, kto s českým slovom na dennodennej báze pracuje. Ideálny príklad asimilácie a posily domácej literárnej kultúry – chcelo by sa povedať... no, až na ten pocit Angličana v New Yorku, zachytený nielen v ošúchanej pesničke, ale aj na stránkach Divadla tančicích loutek.

11/17/2017 - 10:55
Jozef Karika
Zdroj:
Anasoft litera, autor fotografie: Juraj Starovecký
Peter Darovec
Horor 2.0
Jozef Karika: Trhlina. Bratislava : Ikar, 2016
recenzie

Jozef Karika píše súčasnú literatúru pre súčasného väčšinového čitateľa. Ten chce pri knihách najmä relaxovať. Vyhľadáva preto najmä žánrovú literatúru, ktorá práve vďaka svojim žánrovým konvenciám spoľahlivo doručí presne taký druh zábavy a rekreácie, o aké má čitateľ záujem. Takúto literatúru mu dodáva aj Jozef Karika. A treba povedať, že na slovenské žánrové pomery dodáva svoj produkt vo veľmi slušnej kvalite.

10/31/2017 - 09:07