Plav

Michael Papcun nevstupuje do literatúry ako nováčik: je finalistom viacerých literárnych súťaží ako Medziriadky či Básne SK/CZ. Vo svojej debutovej zbierke Ghetto Palm vytvára štylizovanú verziu sveta a nostalgickou optikou nasvecuje problémy generácie narodenej na prelome milénia: „sme decká nultých rokov vychované na / nekonečnej smršti vnemov“ (s. 61).

Svet, ktorý Ghetto Palm zobrazuje, charakterizuje nielen prítomnosť širokej škály počítačových hier, filmov a hudby, ale aj nemožnosť udržať pri nich pozornosť. Tá sa pod vplyvom množstva impulzov, ktorým je mozog denne vystavený, v Papcunových básňach triešti: „ako sa tvoria príbehy, keď neviem rozprávať / ani udržať líniu?“ (s. 64), „triešti sa mi pozornosť a nič poriadne mi nenapadá“ (s. 66). Text rozbíja nespočetné množstvo intertextových odkazov, analógií k odbiehajúcim myšlienkam. Odkazy však istým spôsobom držia autorskú poetiku pohromade, vytvárajú v básňach vrstvy, ktoré sa pri čítaní samy odlupujú ako nepotrebná záťaž. Ak sa čitateľ prebrodí hromadou obrazov, alúzií a kultúrnych odkazov na abstraktný svet filmov, hier a hudby, narazí na obyčajnú ľudskú zraniteľnosť. Ghetto Palm je tak zbierkou o svete plnom vonkajších impulzov, ktoré zastierajú, až zastupujú vlastné vnútorné prežívanie. Maskujú jeho otupenosť, pričom v konkrétnejších kontúrach tiež načrtávajú neschopnosť vytvárať hlbšie medziľudské vzťahy: „buď mi chýbaš, alebo ťa nezvládam“ (s. 81), „ako veľmi sa zatiaľ zmenia ľudia ukazujúci sa po mojom boku / ako budú znieť dôvody ich odchodov?“ (s. 35).

V tomto duchu Papcun pracuje s ideou nového, vlastného žánru „video tapes“ (či správne videotapes). Mohlo by ísť o dobrý zjednocujúci prvok, no to by musel byť tento autorský zámer uplatnený dôslednejšie. Zbierka obsahuje štyri číslované básne s týmto názvom, ktoré sa však výrazne neodlišujú od zvyšku zbierky. Hoci disponujú potenciálne silnou nostalgickou líniou (do popredia sa dostáva napokon na ploche celej zbierky), tá zostáva skôr nevyužitá, rovnako ako Papcunove pohrávanie sa s vkladaním odkazov na použité filmové a hudobné motívy do poznámok pod čiarou. Vyvstáva otázka, či upozorňuje na zdroje s intenciou text oživiť, alebo len dokazuje svoj prehľad v popkultúre posledných päťdesiatich rokov. Tak či onak, takéto experimenty s formou nie sú v našom literárnom kontexte novinkou a priamo odkazujú minimálne k postmoderným tendenciám obdobia poslednej dekády 20. storočia. Vysvetlivkami takisto nenecháva čitateľovi priestor na pátranie v naznačenom a prináša mu všetko na zlatom podnose. Príkladom (ktorý dokonca ani nie je zdrojom pod čiarou) je aj posledná časť zbierky Californication season X, ktorú otvára obraz „muža rozpíjajúceho sa pod hladinou“ (s. 76), no v nasledujúcich častiach sa objavuje aj vysvetlenie, že „tá postava v bazéne môžem byť ja“ (s. 81).

Vo výpočte značiek výrobkov, spoločností a áut či v pomenúvaní súčasných spoločenských javov sa občas objavuje aj hodnotiace stanovisko. Z porovnania sveta, ktorý už bol, a sveta, v ktorom existuje teraz, však vychádza víťazne svet, ktorý je už dávno minulý: „a Bolt si stále pýta hodnotenia“ (s. 65); „V najhoršom nás podržia fotografie z nového iPhonu / AI postprodukcia postaví príjemné teplé, žiarivé farby nad pôvodný význam“ (s. 72). Mnohé z narážok predstavujú nostalgické náhľady do minulosti, ktoré majú jednoznačne pozitívne a optimistické konotácie. Od nich subjekt prechádza až k súčasnej utlmenej a zároveň úzkostnej realite: „dnes ma nič nerozhodí tak ako fotografie zaliate príliš bezstarostným / jarným slnkom“ (s. 38); „v tempe dňa preležaného v posteli a odmietnutých stretnutí“ (s. 52); „aby som si posledných 150 dní zapamätal ako súvislú noc“ (s. 58); „nemôžem spať a nechutí mi jesť / dni sú nevypočítateľné“ (s. 73). Táto dobová príznakovosť sa prejavuje najmä v reflexii bežných dní a spolu s návratmi do minulosti vytvára napätie medzi súčasným stavom a spomienkami. Utlmuje tak realitu, v ktorej subjekt práve žije a radšej pred ňou uteká do dávno prežitých momentov.

Písanie tu predstavuje aj možné východisko z prázdnoty. Papcun opakovane tematizuje samotný akt písania: „k písaniu sa vraciam ako k zlozvyku“ (s. 16). Hovorí o bytostnej potrebe tvoriť („bez písania na mne zostanú rany“, s. 15), no zároveň nevyhnutne dodáva s iróniou voči dobovej hodnote poézie („poézia ťa naučí zradiť / aj keď je iba umierajúci formát / poézia je menej ako smska / a tak ďalej“, s. 14). Subjekt Papcunových básní je značne povrchný a podľa toho sa aj štylizuje: „moja synopsa je rave, hluk, potom slzy a pot na značkových handrách“ (s. 31). Takúto štylizáciu využíva ako stratégiu prežitia proti emočnej otupenosti a rezignácii na autentickú skúsenosť: „strácam vnímavosť voči scénam, v ktorých mám vedieť prežiť“ (s. 31). Samotná existencia vo svetoch paralelným k nášmu sa potom prelína so svetom skutočným, človek si v nekonečnom hľadení do obrazovky vypĺňa prázdnotu bežných dní: „som príliš unavený, aby som si uvedomoval hranice medzi ľuďmi a svetmi“ (s. 15); „namiesto kanvice zrazu držíš amulet“ (s. 22).

Ghetto Palm zachytáva súčasný pocit z každodennosti bytia, v ktorom sa Papcunov subjekt obklopuje množstvom vecí, len aby utíšil prázdnotu. Uniká od reality do abstraktného sveta hier, filmov, hudby, otupuje vlastné vnímanie novými a novými impulzami, radšej cíti „rany po kurzore“ (s. 21), než aby prežíval reálne emócie. Je to zbierka zahltená množstvom popkultúrnych odkazov a rýchlym striedaním obrazov, až desivo presne sprítomňuje neschopnosť udržať pozornosť na úrovni myšlienok. Čitateľovi na niektorých miestach ponúka príliš veľa, dopovie aj to, čo malo zostať len naznačené. Keďže dokonca pod čiarou identifikuje použité texty piesní, zanecháva už len pocit, bez nutnosti vykonať pri čítaní ďalšie myšlienkové operácie. Po olúpaní všetkých týchto vrstiev však básne opakovane ústia do jadra, v ktorom sa nenachádza len neschopnosť udržať pozornosť, ale aj nemožnosť vytvoriť hlbšie vzťahy či nostalgická ľútosť za minulým životným obdobím. V nich je ten hodnotnejší rozmer zbierky Ghetto Palm.

(Romana Kališová pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)