V tretej časti ankety venovanej argentínskemu spisovateľovi Juliovi Cortázarovi pri príležitosti stodesiatich rokov od narodenia (26. 8. 1914) a štyridsiatich rokov od smrti (12. 2. 1984) uverejňujeme odpovede hispanistky Evy Palkovičovej, faksimile Cortázarovho listu adresovaného jeho slovenskému prekladateľovi Vladimírovi Olerínymu a preklad listu.
Eva Palkovičová
/*1958; hispanistka a prekladateľka, vyučuje na Katedre romanistiky FiF UK v Bratislave, venuje sa najmä dejinám hispanoamerickej literatúry, umeleckému prekladu a recepcii literatúr písaných po španielsky na Slovensku/
1. Kedy a pri akej príležitosti ste sa prvýkrát stretli s tvorbou alebo menom Julia Cortázara?
Meno Julia Cortázara som prvý raz začula koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia ako študentka na vysokej škole. Hispanoamerická literatúra bola už vtedy známa z niekoľkých slovenských prekladov, po španielsky som ešte čítať veľmi nevedela a českým prekladom som zatiaľ nevenovala väčšiu pozornosť. Hľadala som text na recitovanie a v antológii Dni a noci Latinskej Ameriky (1969) som našla poviedku „Slečna Cora“. Nič také som dovtedy nečítala. Ukázalo sa, že nie som jediná, kto jeho texty pozná. Kolegyňa Viki Korenčiová Janoušková mala už hotovú dramatizáciu „Prenasledovateľa“, a tak sme sa jej scenár pokúsili inscenovať, bolo to však evidentne nad naše „herecké“ sily. Potom som v knižnici na fakulte našla zbierku V každom ohni oheň (1971), čo bol pre mňa spolu s Rulfovým románom Pedro Páramo (1970), Tunelom samoty (1965) Ernesta Sabata a Sto rokmi samoty (1973) Garcíu Márqueza ďalší zo silných čitateľských zážitkov. Dnes je pre mňa Cortázar a jeho dielo aj predmetom odborného záujmu (hovorím o ňom so študentmi, vediem záverečné práce s cortázarovskými témami, zaujíma ma recepcia jeho diela na Slovensku), našťastie, počiatočná radosť pri čítaní jeho próz vo mne zostala.
2. Pamätáte si ešte, ktorá Cortázarova próza na vás podstatnejšie zapôsobila? Čím dokázal ovplyvniť vašu čitateľskú skúsenosť a predstavivosť? V čom spočíva jeho prínos žánrom poviedky a románu, čo ho odlišuje od iných predstaviteľov prózy literárnej fantastiky, respektíve fantastického realizmu?
Mám rada najmä poviedky z prvých troch zbierok, kratučký text „Spojitosť parkov“ (zatiaľ len v češtine ako „Spojitost parků“) ma fascinuje doteraz, je to kondenzovaná teória cortázarovskej poviedky. Obdivujem, čo všetko o nás vedia aj dnes povedať Cortázarove mosty, vlaky, metrá, diaľnice, akváriá, dvere, steny, okná, listy... Ako vie najprv nenápadne, potom nástojčivo dávkovať napätie, opantávať čitateľa navonok nudnými detailmi, a potom do niekoľkých slov ukryť šokujúce rozuzlenie.
3. Literatúra nebola jediným priestorom, v ktorom sme sa mohli stretnúť s menom Cortázar. Asi som nebol sám, kto ho objavil prostredníctvom kinematografie, ako autora predlohy filmu Michelangela Antonioniho „Zväčšenina“. V ňom sa z pôvodnej predlohy navonok zachovalo veľmi málo, ani názov nie (až po úspechu filmu začala byť poviedka „Babie leto“ publikovaná pod titulom „Zväčšenina“), zmenilo sa miesto deja i zápletka. Aký je vzťah medzi týmito dvomi dielami, podarilo sa Antonionimu zachovať niečo z ducha Cortázarovej prózy?
Poviedka „Babie leto“ („Las babas del diablo“) je podľa mňa krásna, atmosféra slnečnej parížskej jesene a v nej ľudská tragédia ponižujúceho (aj sexuálneho) násilia, ktoré zachytí len umelec (fotograf) vďaka svojmu viacnásobnému vnímavému „oku“, je pre mňa aj dnes veľmi silná, hoci ju prekryl úspech Antonioniho filmu. Názov Zväčšenina svedčí filmu, pri poviedke (ani táto nie je ešte preložená do slovenčiny) by som pôvodný názov nemenila. Hoci každý príbeh má iný estetický výraz (navonok pokojné mondénne parížske popoludnie verzus hlučný, farebný, karnevalovo groteskný Londýn), Antonioni prebral od Cortázara nielen „drobnosti“ (park, hrôzostrašné šumenie lístia, „problémová“ dvojica, tajomná obeť, postava fotografa, holuby, hudobné motívy), ale najmä tému zodpovednosti človeka (v poviedke umelca – autobiograficky ladeného hispanoamerického fotografa a prekladateľa), ktorý vidí zlo, ale môže o ňom mlčať, hrať sa na pravdu podľa pravidiel väčšiny alebo o nej vypovedať rôznym spôsobom (podľa toho, ako poskladá, interpretuje a zverejní zábery, fotografie, vety, slová). Ozajstné témy na dnes.
V českom preklade „Zvětšeniny“ obdivujem vetu prekladateľa Kamila Uhlířa: „Ale bylo zde taky slunce, které jezdilo na větru jako na koni a chovalo se přátelsky ke kočkám.“ (Světová literatura, 1968/3, s. 7). V španielčine: „Pero el sol estaba también ahí, cabalgando el viento y amigo de gatos.“
4. Ovplyvnil Julio Cortázar podobu slovenskej, respektíve českej prózy? Koho z domácich autorov mohol inšpirovať?
Vplyv a inšpiráciu priznali Dušan Mitana, Pavol Rankov, Ivana Dobrakovová a iní, zaujal ich asi tým, že ukázal, že aj takto sa dá písať.
5. Väčšine slovenských čitateľov Cortázarovu tvorbu sprostredkovali slovenské a české preklady. Bol pre vás tento aspekt recepcie dôležitý? Chceli by ste pri tejto príležitosti pripomenúť meno niektorej prekladateľky alebo prekladateľa?
Preklad bol v predchádzajúcom období pre poznávanie inojazyčných literatúr rozhodujúci. Teda aj prekladateľky a prekladatelia. Venujem sa najmä slovenským prekladom, v súčasnosti zhodou okolností aj korešpondencii Julia Cortázara s Vladimírom Olerínym z roku 1965 až 1967 o uverejnení jeho prvých poviedok, ktoré vyšli v Revue svetovej literatúry 1965/4, teda tri roky pred prvými dvoma poviedkami („Zvětšenina“ a „Jižní dálnice“) uverejnenými v českej „Světovke“. Potom Cortázar komentuje nielen „svoj“ blok, ale veľmi podrobne aj ostatné príspevky a ilustrácie v časopise, podľa neho je „formidable“. V ďalších listoch si píšu o výbere poviedok do prvého slovenského knižného vydania. Cortázar sa vyjadroval k výberu, k názvu, no konečné rozhodnutie nechal na Vladimíra Olerínyho. Ktosi v Poľsku vraj preložil jeho poviedky z druhej ruky, z francúzštiny, zmieňuje sa ďalej („una verdadera catástrofe“) a hnevá sa, lebo tak sa – podľa neho – falšujú myšlienky aj jazyk autora. V listoch je vtipný a šarmantný, zaneprázdnený písaním, tlmočením, prekladaním, cestovaním.
Rada opakovane čítam aj druhý slovenský blok cortázarovských poviedok v preklade Petra Brabenca, ktorý vyšiel v Revue svetovej literatúry 2/1980, a je mi ľúto, že vtedy nepreložil aj román Rayuela (Hra na škôlku). Veľmi by ma potešilo, keby preklad spomínanej ukážky v skvelom podaní Milana Kopeckého povzbudil niektorého zo slovenských vydavateľov do vydania románu alebo ďalších poviedok.
Posledný väčší slovenský výber z Cortázarovej tvorby vyšiel v roku 1999 opäť v preklade Vladimíra Olerínyho (Krk čiernej mačky). Obsahuje ďalších devätnásť dovtedy nevydaných textov, no stále je to len zlomok z Cortázarovej tvorby. Ideálne by bolo, keby sme v nových vydaniach a v nových prekladoch predstavili poviedky v pôvodných formátoch a systematicky predstavili tohto moderného klasika dnešným čitateľom.
6. Doteraz sme hovorili o tom, čo znamenal Cortázar v slovenskom kontexte v čase, keď sa jeho diela začali objavovať ako nové, keď autor ešte žil a tvoril ako súčasník svojich čitateľov, teda o období približne od polovice šesťdesiatych do polovice osemdesiatych rokov. Je aktuálny ešte aj dnes?
Odpoviem na základe skúsenosti so svojimi študentmi a študentkami: čítanie a interpretovanie Cortázarových próz je pre nich často aktom čitateľskej výhry, oslobodenia, rehabilitácie predstavivosti a práva na ňu. Podobný pocit majú aj pri iných veľkých autoroch, ale pri Cortázarovi sa to stáva takmer všetkým čo len trochu vnímavým študentom a študentkám. Radostný zážitok z objavenia nečakanej pointy a zo zistenia „ako je to urobené“ nie sú viazané na vek ani na generáciu. Bola by preto škoda, keby sme sa (opäť) stále spoliehali na to, že nám stačia preklady spred desiatok rokov či nové české vydania, a nepokúsili sa prekladateľsky vyrovnať s Cortázarovým dielom jazykom a skúsenosťou 21. storočia.
Prekladu listu Julia Cortázara Vladimírovi Olerínymu:
Paríž, 21. apríla 1965
Pán
Dr. Vladimír Oleríni
Bratislava
Veľavážený priateľ,
doporučenou zásielkou Vám posielam jeden výtlačok Los Premios. Rayuela je, bohužiaľ, vypredaná, ale dúfam, že keď dostanem výtlačky z nového vydania, budem Vám môcť jeden poslať. Ako „útechu“ posielam knižočku, ktorú možno ešte nepoznáte, volá sa Historias de cronocopios y famas.
Vaše meno a adresu som dal Mariovi Vargasovi Llosovi, ubezpečil ma, že Vám svoj román pošle obratom.
Pokiaľ ide o literárno-kritické články, som veľmi neporiadny a neodkladám si takmer nič, čo sa objaví v časopisoch a novinách. Napriek tomu Vás môžem odkázať na niekoľko recenzií:
Le Monde, Paríž, 3. augusta 1963
L´ Express, Paríž, 29. augusta 1963
Arts, Paríž, No. 922 (júl – august) 1963
Les Lettres francaises, 20-26. februára 1964
The New York Times, 21. marca 1965
The New York Review, 25. marca 1965
Existuje výborná štúdia Carlosa Fuentesa (venuje sa aj Carpentierovi a Mariovi Vargasovi Llosovi) v La Cultura en México, príloha Siempre, číslo 128. V časopise Américas (apríl 1963), ktorý vydáva Unión Panamericana, je informatívny článok Josého Duranda.
Ďakujem za záujem, ktorý venujete môjmu dielu, a budem Vám veľmi vďačný, keď ma budete informovať o akomkoľvek vydaní, ktoré by sa Vaším pričinením mohlo uskutočniť. Dovidenia, zo srdca Vás pozdravuje Váš priateľ
Julio Cortázar
Preložila Eva Palkovičová. Za láskavý súhlas s uverejnením listu ďakujeme dedičom Vladimíra Olerínyho, pánovi Ing. Milanovi Olerínymu a pani MUDr. Daniele Hatalovej.
<predošlá časť ankety nasledujúca časť ankety>
- prečítané 407x
