V druhej časti ankety venovanej argentínskemu spisovateľovi Juliovi Cortázarovi pri príležitosti stodesiatich rokov od narodenia (26. 8. 1914) a štyridsiatich rokov od smrti (12. 2. 1984) uverejňujeme dva príspevky: spomienkovú úvahu prekladateľa Petra Brabenca a odpovede na anketové otázky prozaika Lukáša Cabalu.
Peter Brabenec
/*1951; prekladateľ zo španielčiny a francúzštiny, ale aj zo slovenčiny do francúzštiny (Pavel Vilikovský, Martin M. Šimečka), od začiatku osemdesiatych rokov 20. storočia žije vo Francúzsku/
Julio Cortázar, rovnako ako Gabriel García Márquez, Carlos Fuentes, Mario Vargas Llosa, José Donoso, no najmä Jorge Luis Borges, vo mne prebudili na začiatku sedemdesiatych rokov záujem o túto literatúru, a teda aj o španielsky jazyk. Prv než som ich tvorbu čítal v origináli, mal som prečítané všetko, čo bolo v tej dobe prístupné v preklade. Teda hispanoamerická literatúra, keďže k španielskej bol prístup náročnejší. (Pre mladších pripomínam, že so Španielskom komunistické Československo nemalo ani diplomatické styky.)
Prekladať román Výhercovia mi ponúklo vydavateľstvo Slovenský spisovateľ, kde som dva roky predtým preložil román Garcíu Márqueza Patriarchova jeseň. (Obe knihy sa rýchlo rozpredali, pretože sa kupovali aj v Čechách, kde vtedy ešte neboli preložené.) Následne ma vydavateľstvo Tatran požiadalo o preklad Cortázarových poviedok. Mali sme s Nelidou Noskovičovou – mojou profesorkou, ktorá ma vlastne dotlačila k prekladaniu – spraviť nejaký výber. Ona z Alguien quien anda por ahí (1977, Niekto odtiaľ a iné poviedky) a ja z Octaedra (1974, Osemsten), zbierky, z ktorej som bol preložil tri poviedky pre Revue svetovej literatúry 2/1980. („Niekde tam, ale kde, ako“, „Kindberg“, „Severove premeny“).
Roman Výhercovia vyšiel s uvedením mena prekladateľa, ale keďže roku 1981 som odišiel dlhodobo do Francúzska (pre mladších upresním, že to sa vtedy nesmelo a bolo to trestuhodné), v Tatrane uviedli ako prekladateľku Solentinamskej apokalypsy (1982) len Nelidu Noskovičovú, s čím som bol uzrozumený. Taká bola vtedy obyčaj. Z tohto hľadiska treba pripomenúť, že český preklad Rayuely (Nebe, Peklo, Ráj) vyšiel tiež bez zmienky o prekladateľovi a predával sa len „podpultovo“ v Prahe. Aj to patrí k osudu Cortázarovho diela v Československu.
Začiatkom osemdesiatych rokov a až do svojej smrti Julio Cortázar žil v Paríži. Navštívil som ho, po prvý raz kvôli niekoľkým nezrovnalostiam, na ktoré som narazil pri preklade. Nič dôležité, ale bola to zámienka k stretnutiu. Julio Cortázar bol k mladému prekladateľovi vcelku prívetivý. Jeho postoj sa trochu zmenil, keď zistil, že som vlastne politický exulant z komunistickej krajiny. Myslím, že aj v čisto literárnom prístupe k dielu nemožno nechať stranou jeho politické angažovanie, pretože sa prejavuje aj v jeho posledných zbierkach. Povedal by som, že od zbierky Alguien que anda por ahi kvalita poviedok klesá, pretože narastá ich politický odkaz. Bolo známe, že nedopustí na Kubu a Castrovcov. V roku 1971 neodsúdil, rovnako ako García Márquez, „stalinský“ proces s básnikom Hebertom Padillom, na rozdiel od Vargasa Llosu, Fuentesa a Octavia Paza. Dlhodobo a nekriticky podporoval sandinistickú revolúciu v Nicarague. Nikdy sa nedozvieme, čo by nám o Kube a Nicarague povedal dnes. Prekvapil ma, keď ako absolútny nepriateľ vlády generálov v Argentíne a exulant žijúci už tridsať rokov vo Francúzsku sa pri konflikte o Malvinské ostrovy (Falklandy) priklonil skôr k argentínskej junte ako k demokratickej Británii.
Julio Cortázar je hlavne významný poviedkár. Čitateľov si podmanil témami a atmosférou, ktorú dokáže vytvoriť na niekoľkých stránkach. To vedia oceniť všetci pri prvom čítaní. Zaujímavý je však aj technikou písania, ktorou čitateľov doslova unesie do sveta svojej imaginácie. Žánrovo sa zvykne radiť do argentínskej fantastickej literatúry, alebo skôr buenosaireskej („lo fantástico rioplatense“). Je pokračovateľom Leopolda Lugonesa a Sylviny Ocampo. Základnou črtou fantastickej literatúry z ústia Rio de la Plata je absolútna absencia nadprirodzených síl, čarovných prvkov, mimozemských bytostí atď., ktoré bohato úradujú v klasickom fantastickom žánri. U Cortázara je všetko postavené na realite. Jeho fantastično sa rodí z polysémie slov a konceptov, z hry s gramatikou (v španielčine, samozrejme), z rôznych posunov perspektív. V mnohých poviedkach sa čitateľ nachádza pred viacerými realitami a Cortázar z nich robí labyrint, aby nám naznačil, že svet nie je len jeden a že medzi realitami, ktoré nás obklopujú, existujú prechody, spojenia. „Pasajes“, ako nazval jeden typ svojich poviedok. V tom spočíva jeho poviedkarské umenie, jeho výnimočnosť. (Dobre sa to dá vystopovať na jeho najkratšej poviedke „Continuidad de los parques“, Kontinuita parkov.) Tieto pasáže dobre zachytil a graficky pretlmočil môj priateľ Daniel Fischer, ktorého som odporúčal Tatranu ako ilustrátora knihy.
Lukáš Cabala
/* 1986, prozaik a antikvár, narodil sa a žije v Trenčíne/
1. Kedy a pri akej príležitosti ste sa prvýkrát stretli s tvorbou alebo menom Julia Cortázara?
Nespomínam si, kedy som o ňom počul prvý raz. Dobre si však pamätám prvú zbierku, ktorú som od neho čítal. Volala sa Krk čiernej mačky a bolo to presne pred desiatimi rokmi. Pre mňa je tá dekáda priam nekonečná doba, a to najmä z hľadiska literárneho. Na túto zbierku som od jej prečítania myslel mnohokrát.
2. Pamätáte si ešte, ktorá Cortázarova próza na vás podstatnejšie zapôsobila? Čím dokázal ovplyvniť vašu čitateľskú skúsenosť a predstavivosť? V čom spočíva jeho prínos žánrom poviedky a románu, čo ho odlišuje od iných predstaviteľov prózy literárnej fantastiky, respektíve fantastického realizmu?
Práve zo spomínanej zbierky mi v hlave utkveli dva konkrétne texty. Prvým je titulná poviedka „Krk čiernej mačky“, s tou mám zvláštny vzťah, pretože po rokoch som si ju prečítal znova a zistil som, že záver je úplne iný, respektíve pamätal som si ho úplne inak. Tento fakt samotný je cortázarovská zápletka. Akoby sa jeho texty v čase menili, aj keď tu realisticky a triezvo dodám, že skôr išlo o moju blbosť. Tým druhým textom – názov si, bohužiaľ, nepamätám, snáď nie je ani podstatný – je poviedka, kde sa udeje, ako to už u tohto autora býva, podivná vec. Niekto má k dispozícii štatistiku ľudí, ktorí vstúpili v meranom čase dolu do stanice metra, a tá sa nezhoduje s počtom ľudí, ktorí mali z metra vystúpiť. Ukazuje sa, že istý, nemalý počet cestujúcich zostáva dolu.
Pri otázke, čo ho odlišuje od iných predstaviteľov rovnakého žánru alebo žánrov veľmi blízkych, sa mi ponúka porovnať ho s Borgesom. Premýšľam, či by som bol schopný rozoznať ich poviedky, ak by mi dal niekto päť nepodpísaných od jedného a päť od druhého. Možno je Borgesova fantastika okázalejšia, zatiaľ čo Cortázar sa viac drží reality a len cez ňu v správnej chvíli švihne bičom alebo ju ku koncu zacloní dym z fajky zdanlivo nenápadnej postavy. Čiže rozdiel môže byť v dávkovaní podivného.
3. Literatúra nebola jediným priestorom, v ktorom sme sa mohli stretnúť s menom Cortázar. Asi som nebol sám, kto ho objavil prostredníctvom kinematografie, ako autora predlohy filmu Michelangela Antonioniho „Zväčšenina“. V ňom sa z pôvodnej predlohy navonok zachovalo veľmi málo, ani názov nie (až po úspechu filmu začala byť poviedka „Babie leto“ publikovaná pod titulom „Zväčšenina“), zmenilo sa miesto deja i zápletka. Aký je vzťah medzi týmito dvomi dielami, podarilo sa Antonionimu zachovať niečo z ducha Cortázarovej prózy?
Ja som o týchto skutočnostiach nevedel a „Zväčšeninu“ som si pozrel až v týchto dňoch. Predtým som si prečítal poviedku. Až do polovice sa mi zdalo, že z Cortázara vo filme nezostalo nič. Pôvodná poviedka mi pripadá skôr podnetom než námetom. Ak sa samotný konkrétny text vo filme rozplynul, tak Cortázar v ňom zostáva. Do určitej chvíle vidíme sebavedomého fotografa úplne neohrozeného, až v istom bode stratí istotu. Možno je to práve tá chvíľa, keď Cortázar švihne bičom.
5. Väčšine slovenských čitateľov Cortázarovu tvorbu sprostredkovali slovenské
a české preklady. Bol pre vás tento aspekt recepcie dôležitý? Chceli by ste pri tejto príležitosti pripomenúť meno niektorej prekladateľky alebo prekladateľa?
Krk Cortázarovej mačky som čítal v preklade Vladimíra Olerínyho, všetko ostatné už v češtine. Je to extrémne subjektívne, ale Olerínyho slovník mi vôbec nesedel a iritoval ma v mnohých smeroch. Miestami som v preklade vnímal až infantilizujúce prvky, je to však dávno a jediný konkrétny príklad, na ktorý si dokážem spomenúť, je z Borgesovej poviedkovej zbierky (Cortázar by sa nehneval). Dvaja muži sa mlátia na ulici, akási žena sa vykloní z okna a „vynadá im do nezbedníkov“. Odborne preklad posúdiť skutočne neviem, ale tieto veci mi ako čitateľovi nesmierne prekážali, boli výrazne rušivé, preto som sa neskôr cielene dostával už iba k českým prekladom a tam som nič podobné nezaznamenal. V češtine som sporné a zastarané výrazy zrejme nevedel identifikovať, a preto bola menšia šanca, že mi bude niečo vadiť. Ale ak by sa dnes nejaké vydavateľstvo rozhodlo priniesť nové preklady Cortázara, odporučil by som im osloviť súčasnú prekladateľku Barbaru Sigmundovú. Jej práca na nových prekladoch Borgesa neprinášala žiadne rušivé momenty a bola celkovo veľmi hladká.
6. Doteraz sme hovorili o tom, čo znamenal Cortázar v slovenskom kontexte v čase, keď sa jeho diela začali objavovať ako nové, keď autor ešte žil a tvoril ako súčasník svojho čitateľa, teda o období približne od polovice šesťdesiatych do polovice osemdesiatych rokov. Je aktuálny ešte aj dnes?
Možno niektoré nenápadné angažované odkazy by dnes bolo ťažké identifikovať a určite som ich pri čítaní ani neidentifikoval. Napriek tomu je to pre mňa stále zaujímavý autor. Kvalitná literatúra aj s odstupom času zostáva kvalitnou literatúrou a ja osobne jeho texty nevnímam ako natoľko angažované, aby dnes stratili svoju hlavnú hodnotu. Stále mi napadá Edgar Allan Poe, ktorého mal Cortázar načítaného. Aktualizačným momentom môže byť práve moderný svieži preklad, aby text bol aktuálny hlavne literárne.
/Otázky: Vladimír Barborík/
- prečítané 548x
