Výročné spomínania majú často punc oficiality a povinnosti: pripomenieme si, lebo sa to patrí, a do ďalšieho jubilea sa môžeme venovať niečomu inému. Okrúhle jubileá – stodesať rokov od narodenia (26. 8. 1914) a štyridsať rokov od smrti (12. 2. 1984) – by mali byť v prípade argentínskeho spisovateľa Julia Cortázara a ankety, ktorú sme mu venovali, iba podnetom na rozhovor o autorovi, ktorý bol a možno ešte je pre čitateľov a literatúru – aj literatúru slovenskú – podstatný. Na koho sa však budeme pýtať?
V porovnaní s inými autormi latinskoamerického boomu, predovšetkým Gabrielom Garciom Márquezom, je Julio Cortázar azda trochu menej známy, no tí, čo o ňom vedia, ho poznajú veľmi dobre. Je prozaikom, ku ktorému sa jeho čitatelia vracajú a snažia sa dostať ku všetkému, čo je dostupné, málokto skončí pri jednej knihe. V Československu od polovice šesťdesiatych do začiatku deväťdesiatych rokov vyšla len časť z prozaikovho rozsiahleho diela, ale pomerne reprezentatívna. Telegraficky: iniciačný poviedkový výber Pronásledovatel (1966) v pôsobivom preklade Kamila Uhlířa bol zostavený z próz prvých troch Cortázarových kníh (Zvieratník, 1951; Koniec hry, 1956; Tajné zbrane, 1959) a pomenovaný podľa novely dedikovanej legendárnemu jazzovému saxofonistovi Charlie Parkerovi; reprezentatívny slovenský súbor zostavil a preložil Vladimír Oleríny (V každom ohni oheň, 1971); Rayuela (1963), zásadný román svetovej literatúry, ktorý naštartoval tzv. latinskoamerický boom, vyšla v preklade Vladimíra Medka (Nebe, peklo, ráj, 1972, v ďalších vydaniach 2001, 2019); prvý autorov román Výhercovia (1960, v slovenčine 1981) preložil Peter Brabenec; aktuálnu tvorbu Julia Cortázara priblížila slovenskému čitateľovi Nelida Noskovičová výberom a prekladom z poviedkových súborov Osemsten (1974) a Niekto stamodtiaľ a iné poviedky (1977), vydanom v roku 1982 pod názvom Solentinamská apokalypsa; bilančný charakter má v češtine vydaný súbor Změna osvětlení (1990, preložili Bohumila Límová, Kamil Uhlíř a Hedvika Vydrová).
Toto všetko je už dosť vzdialená minulosť. Hoci po roku 1990 vychádzajú najmä v češtine ďalšie knihy, medzi nimi aj kompletné preklady autorských knižných súborov, pri koncipovaní anketových otázok nebolo isté, či nebude venovaná už zabudnutému autorovi alebo – čo by bolo horšie – umŕtvenému klasikovi. Povzbudenie malo podobu takmer cortázarovskej náhody: v poslednom minuloročnom čísle časopisu Verzia môže čitateľ nájsť niekoľko kapitol z Rayuely v slovenčine preložených Milanom Kopeckým.
Anketu otvárame príspevkom Ivany Dobrakovovej.
„Nemyslite si, že meno Margrit alebo Anna mi zišlo na um až vtedy, alebo že ich chcem jednoducho rozlíšiť v poviedke, nie, tieto veci boli v hre vopred rozhodnuté, čiže odraz v okienku sa v nijakom prípade nemohol volať Anna, ako sa nemohlo Margrit volať dievča, ktoré sedelo oproti a vyhýbalo sa môjmu pohľadu, očami blúdilo v nude podsvetia, kde každý akoby sa odvracal od svojho bezprostredného okolia, okrem detí, ktoré na veci pozerajú priamo a uprene, no len dovtedy, kým ich nenaučia hľadieť do medzipriestoru, pozerať, a predsa nevidieť, so zdvorilým nezáujmom o okolie, o akýkoľvek citlivý dotyk, každý uzavretý v svojej bubline, vyrovnaný v medzipozícii, úzkostlivo si strážiac svoje právo minimálneho priestoru medzi lakťami a kolenami druhých, uchyľujúc sa do France-Soir alebo do nejakej knihy vreckového formátu, aj keď väčšinou, ako v prípade Anny, s očami upretými v dosiahnuteľnom prázdne, v neutrálnom a nezmyselnom bode medzi mojou tvárou a tvárou muža zahĺbeného do Figara.“
(Julio Cortázar: Rukopis nájdený vo vrecku)
Ivana Dobrakovová
/*1982; prozaička a prekladateľka, pochádza z Bratislavy (BA) a žije v Turíne (TO)/
S Cortázarom ma zoznámil Paľo Rankov, keď som ešte chodila na výšku, keď som začínala písať, čudoval sa, že ho nepoznám, čudovala sa aj moja najlepšia priateľka a spolužiačka Petra, a doniesla mi, venovala mi Solentinamskú apokalypsu, potom som jeho knihu objavila u sestry v Prahe, Změna osvětlení, ale zdalo sa mi príliš škaredé proste ju švagrovi ukradnúť, a tak som si ju tam čítala pri každej návšteve, v knižnici stála hneď vedľa môjho milovaného Ernesta Sábata, nechápala som, že som si ju skôr nevšimla. Neskôr mi jeden priateľ Změnu osvětlení zohnal, celá šťastná som si ju čítala v lietadle z BA do TO a prvýkrát mi bolo úplne jedno, či havarujeme v Alpách, teraz už aj ja mám svoj výtlačok!, väčšinou nemám rada knihy z antikvariátov, ale táto má cenu zlata. V mladosti som u každého autora hľadala tú poviedku, ktorá by ma presvedčila o jeho genialite, ktorá by ma strhla, privodila vytrženie a u Cortázara to bol Rukopis nájdený vo vrecku, čítala som si ho ako v horúčke, nevedela som ešte, ako sa tomuto spôsobu myslenia hovorí – anankastický, neviem, odkiaľ poznal Cortázar ocd, ale opísal ho presne, tie rituály, zauzlený, obsedantný, cyklicky sa k veciam vracajúci spôsob myslenia, ktorý bazíruje na maličkostiach, na detailoch, vtedy som to tak nevnímala, vnímala som len, že to ku mne nesmierne prehovára, a ešte k tomu v metre, prvá nočná mora, ktorú si pamätám, sa odohrávala v pražskom metre, ako sa pozerám von oknom na ľudí, čo vystupujú, zatiaľ čo ja tam sedím, hoci som na konečnej, až sa zrazu zavrú dvere od metra a ja som ostala vnútri! A v jeho poviedke som našla ten odraz na skle, chcela som písať ako Cortázar, chcela som ho bezostyšne vykrádať, chcela som si napísať svoju verziu každej jednej jeho poviedky, chcela som, aby moje vety plynuli ako jeho, ale napokon mi ostal, nielen v literatúre, ale najmä v živote, len ten spôsob obsedantného myslenia, ktorý tak dokonale vystihol v niektorých poviedkach.
- prečítané 884x
