Plav

Zbierka Žitava Filipa Németha mi je blízka. Venuje sa problémom, ktoré ako obyvateľka dediny vnímam podobne, napríklad zásahom človeka do kedysi nedotknutej prírody, rozširovaniu obytného priestoru na úkor zelene či neúcte k prirodzeným mapám sveta. Németh ide cestou priameho svedectva, ukazuje konkrétne problémy prostredníctvom priestorov a udalostí, ktoré sa môžu čitateľom a čitateľkám zdať povedomé a zrejme sa s nimi dokážu tiež stotožniť – týmto však majstrovstvo zbierky končí.

Snahu priblížiť čitateľom určitú societu naznačuje už jazyk zbierky. Využitie nárečových slov, slangu či žargónu dedinského spoločenstva, dokonca geograficky vymedzeného, je efektný spôsob, ako zdôrazniť sociálny  aspekt výpovede. Slová ako paberkovať, chotár, žírny, foršne, kišgaráž, grunt, fundus a iné poväčšine odkazujú na pôdu, úrodu, obydlie či zvyky. Rovnako príznaková je obraznosť jednotlivých básní, Németh využíva prirovnania blízke danému svetu, jednoduché, s náznakom humoru, za účelom kritiky: „miestni ktorí týmto menám rozumejú / sa míňajú ako slovná zásoba“ (bez paginácie); „počuj urbanko / vieš z čoho sa vyrábajú / tieto naše insitné vína / zo závislosti / ktorej tu ako každému / dali vznešenú prezývku.“

Lyrický subjekt vystupuje v druhej gramatickej osobe jednotného čísla, čo nečítam ako snahu zachovať odstup od autorského subjektu. Tón básní je osobný (prihovára sa adresátovi, časté sú deminutíva a osobné zámená), najmä vtedy, keď preváži emocionálnosť zážitkov a spomienok a výpoveď plynulo prechádza do spoločného „oni“: „posledného raka ste s bratrancom pred rokmi chytili / uvarili a zjedli“. Povedala by som, že Németh modeluje lyrického hrdinu s jeho jedinečným príbehom (leitmotívom je návrat syna sprevádzaný akýmsi pocitom viny: „keď nechodíš domov / keďže nechodíš domov“), no zároveň sa usiluje vypovedať univerzálne, za všetkých ľudí (ty-človek). Subjekt sa síce navracia prostredníctvom rodného kraja a jazyka k sebe, k svojim koreňom, ale je tiež hlasom prírody, je akýsi zememerač, dokumentátor, ten, kto môže porovnávať, lebo si pamätá, aké to bolo predtým. Nemôžem však akceptovať spôsob, akým sa hrdina k situácii vyjadruje a najmä mieru hodnotenia. „Zememerač“ vyslovuje závery, posudzuje a moralizuje: „prispôsobujeme sa zmenám / ktoré sme si spôsobili / novými zmenami“; „dokumentátor“ sentimentalizuje: „pamätáš sa na komín / stál niekde tu [...] ostatné stavby naokolo / stále stoja / zabudnuté / nikto sa ich neunúval zbúrať / ani opraviť [...] na mieste komína / už stojíš len ty“. Hromadia sa slovesá v rozkazovacom spôsobe ako: vyber si, urob, vstúp, prenes, nalám, všimni si a pod.

Takýto postup básnikovi nedovoľuje výraznejšie uplatniť problematizujúci ironický či sebaironický tón – ak iróniu chápeme ako „umění říci něco, aniž by to bylo skutečně vysloveno“ (In: Borecký, Vladimír. Teorie komiky, 2000, s. 30). V básňach sa síce pracuje s náznakom, no to zásadné je vždy vyslovené, zopakované alebo zvýraznené v pointe. Irónia by mohla fungovať na ploche celej zbierky ako vyššia dikcia, ktorá znepokojuje, rozrušuje ustálené myslenia, avšak priamočiarosť Némethovej kritiky ostáva na úrovni rozčarovanej repetície. Vypovedané umocňujú farebne oddelené časti zbierky s „obrátenými“ stranami. Pripomínajú hlasy z iného sveta, akési upútavky (takto sú pomenované) na horšie časy. Objavuje sa v nich snaha o trpký humor, ako napríklad v básni Galanthus plasticenum, v ktorej prvá časť latinského názvu odkazuje na ohrozenú rastlinu snežienku, druhá na porušenie jej krehkej krásy čímsi umelým, týkajúcim sa biznisu a zábavy: „Raz budem ako G. plasticenum. // Vyživovať svoje telo umelou vodou zo zjazdoviek, / energiu získavať štiepením polymérov.“ Inde sa zas navracia k otvorenému moralizovaniu: „si si takmer istý / že postrekovacie mašiny / jedného dňa vysánkujú / z povetria škorce.“

Názvy jednotlivých častí zbierok (chotár, dedina, mesto, žitava, časozber) síce naznačujú medzi-textový dialóg a posledný oddiel jasne pomenúva porovnávanie minulosti s prítomnosťou, ale v konečnom dôsledku nevidím v tomto postupe funkčnosť. Dvojice básní, ktoré takto naprieč zbierkou vznikajú, ako napríklad cintorín (oddiely dedina a časozber), na rohu (dedina a časozber), vinohrad (chotár a časozber) a ďalšie, alebo i „menej“ nápadné trojice (kostol, zvonica, kaplnka) či štvorice (magnólia, baza, smreky, v lese), neponúkajú nič nové. Či je práve toto zámer, alebo nie, napokon len zvýrazňujú už povedané, že hladina vody klesá, ubúda zelene, prostredie sa znečisťuje, zvyky sa narúšajú alebo vykonávajú bez zjavnej vnútornej motivácie. Ekologický rozmer zbierky je zrejmý a podávaný priamo: „na návrat prírody / netreba sadiť stromy / stačí im nebrániť vyrásť“. To, čo ma pri niektorých básňach oslovilo, esteticky a emocionálne zasiahlo (napríklad obe básne s názvom žitava), sa opakuje do vyprázdnenia.

Hromadia sa motívy vysekávania, stavby nových domov, kúpaliska či posilňovne na predtým úrodnej pôde, prestavby, urbanizácia: „opäť nové domy / ďalší úsek / vystlaný stavebným odpadom / poľná cesta sa zdá byť / zas o čosi kratšia“. Hodnotovo s textami v zbierke Žitava súhlasím, esteticky však začne takýto básnický postup rýchlo nudiť. Zjednodušene by bolo možné vypracovať osnovu takmer každej básne nasledovne: najprv sa naznačí čosi krehké, spojené s prírodou, potom sa demonštruje, ako sa táto krehkosť devastuje či ignoruje: „krehké stromy / s tvrdým ovocím / práve v tejto chvíli / ktosi vysekáva“. Nič zásadné sa neudeje ani v naznačenej línii osobného príbehu. Lyrický subjekt potvrdzuje dianie svojou prítomnosťou, ale vyrovnávanie sa s minulosťou sa nekoná, len sa potvrdzuje predpoklad: situácia sa od jeho poslednej návštevy zhoršila. Môže teda len spomínať s veľkou dávkou nostalgie: „na rohu / našej pokojnej ulice / tam kde sme sa hrávali // ten dom je obrovská kocka // pamätáš si ako sa leskol novotou / pamätáš si trblietavé nálepky / na kapote kamióna // [...] v ňom si videl prvé video / žul kilometrové žuvačky / kým kamión nedostal defekt / v krajine plechoviek / a pornočasopisov // [...] bránu už zdobí banner / fasáda praská / na parcele oproti / vylievajú základovú dosku“. Lexika jednotlivých básní naberá na intenzite a priamočiarosti, kritický tón sa zostruje, čo naznačuje i zrejmý výber slov: „kýpte slív nekvičia / keď do nich vpáliš roundup“.

Najzaujímavejší je na zbierke priestor, pričom sa problematizuje najmä jeho vymedzenie. Németh však opäť postupuje rovnako: všetky priestory (vinohrad, chotár, kostol, dedina) aj s ich atmosférou, hodnotou či posolstvom sú narušené. Umocňuje sa rozpad prirodzeného poriadku vecí, človek má v rukách mapy sveta a tieto mapy mení podľa ľubovôle. Predtým vymedzený priestor v básni medzi cestou a poľom či v básni za kopcom už neexistuje, len v mysli pamätníkov, keďže „všetko treba zakresľovať / neustále / premenlivé“. Vrcholom je v tomto smere časť zbierky s názvom mesto, ktoré je v básni priemyselný park zobrazené  stereotypne, ako čosi skazené, typizované hlukom, asfaltom a lacnou zábavou: „so škrípaním / a dunením / sa približujú / ich oceľové škrupiny / a linky a lisy v nich // zacláňajú sídlisko [...] šírka a dĺžka miznú / v plechových stenách / pod vzduchotechnikou / neviditeľné súčiastky / zapájajú do seba / ranné nočné poobedné // vďaka nim sú záhrady miesto zeleniny / plné koncentrovaného voľného času / a tvrdo odrobeného gýča / z akciových ponúk hobbymarketov“. Lyrický hrdina všetko citlivo vníma („vzduch malátnie / betónové polotvary zamknuté do seba / sálajú ľahostajnosťou“) a donkichotsky sa usiluje o záchranu: „túžiš sem navoziť tony zeme / polievať to tu dažďami / vpustiť divoké dreviny a hmyz / a sadiť / a siať“.

Domnievam sa, že aj pre angažovanú poéziu platí, že estetické tvarovanie textu si vyžaduje aj čosi viac ako upriamenie sa na známe (pre niekoho možno i neznáme) problémy. Na význam jemných nuáns v angažovaných básnických textoch  upozornil Jonathan Culler v knihe Teorie lyriky: „I když se pohybujeme v pravdivostní modalitě, umožňuje nám svůdnost básnické formy, vyhnout se explicitnímu střetu s určitými tvrzeními a nechat být potencionální rozpory“ (In: Culler, J. 2020; prel. Martin Pokorný, s. 419, zvýr. E. U.). Zbierku Žitava som prijala bezpodmienečne ako analýzu a kritiku katastrofickej súčasnosti, ale len podmienečne ako poetickú výpoveď.

(Eva Urbanová pôsobí na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku.)