Kalendáre boli ročné periodiká určené „ľudovému“ adresátovi, ktoré najmä v 19. storočí kompenzovali nedostatok knižných titulov na trhu. Takto chápaný kalendár je špecifickým zhmotnením plynutia času. Možno ho dať do kontrastu voči denníku a kronike. V porovnaní s denníkom je objektívnejší, odmeriava kolektívny čas organizovaný podľa dní v týždni a sviatkov; od kroniky sa líši svojou cyklickosťou a zameraním na malé, každodenné patálie. Ďalším určujúcim atribútom tradičných kalendárových publikácii bývala ich nesúrodosť, spravidla ponúkali širšie spektrum textov náučnej či zábavnej povahy.
Najnovšia kniha Dušana Dušeka Deti v daždi (Kalendár na roky 2020 – 2021 po narodení Krista) je svojskou aktualizáciou kalendárového étosu. Najzjavnejším aspektom publikácie je jej výrazné grafické spracovanie: strany vo svojej postupnosti tvoria farebný gradient odkazujúci na meniace sa ročné obdobia, próza je zároveň štedro ilustrovaná. Ako sa uvádza v tiráži, ilustrácie boli prevzaté z ľudového kalendára na rok 1910, čo upevňuje kontinuitu nostalgickej „starosvetskosti“ autorovho písania. Text sám osebe je bohato štruktúrovaný, jeho jadrom sú rozsiahlejšie, no fragmentárne záznamy členené podľa jednotlivých mesiacov, počnúc januárom 2020 a decembrom 2021 končiac. Tieto sú doplnené kratšími celkami rôznej povahy: jednotlivé mesiace sú uvedené komicko-absurdnými anekdotami o priateľoch Pukancovi a Kaprovi, dôležitou súčasťou prózy sú graficky osamostatnené, celistvé spomienkové „kapitoly“ venované vybraným obdobiam života rozprávača (Váh, 1957; Výška, 1964 – 1970; Smútok, 1995 atď.). Kniha je uzavretá Prídavkom, ktorý predstavuje akési odrezky, membra disiecta celého literárneho podujatia.
Ako vyplýva už zo žánrového vymedzenia prózy, jej kľúčovým významotvorným činiteľom je časový rozmer rozprávania i života ako takého. Plynutie času sa v texte opakovane vzťahuje k procesom ubúdania, miznutia, telesného aj mentálneho opotrebúvania, no rovnako aj k faktu pretrvávania: „Stále to isté, iba – stále – o niečo horšie“ (s. 234). Vlastná pominuteľnosť je tu zároveň hľadaním nových spôsobov, ako nastoľovať otázku ľudskej dôstojnosti bez pátosu a vzletných abstrakcií. Kalendárová forma predstavuje v tomto smere snahu o štrukturáciu bezudalostného, a preto na zmysel chudobného pandemického času: „Hlukom života sú udalosti, no tých – okrem koronavírusu – jednoducho niet. Dni sú mydlové bubliny“ (s. 37).
Udalosť ako niečo neopakovateľné a jedinečné je tak v Dušekovom „krízovom“ rozprávačskom režime nahradená cyklickosťou, návratnosťou. Minulosť sa zakaždým sprítomňuje v civilnom tóne, často s dôrazom na neceremoniálnu, prostú ľudskú obnaženosť. Príznačnou, frekventovane varírovanou situáciou Detí v daždi sú vyšetrenia u lekára, spojené so škálou neodbytných somatických symptómov. Pre text je typický aj dôraz na každodenné činnosti a kratochvíle, zväčša sa týkajúce partnerskej intimity, čitateľských záľub, gastronómie či pozorovania a zaznamenávania okolitého sveta. Singulárnym dušekovským mikrožánrom sú napohľad banálne, stereotypne „dedkovské“ meteorologické observácie, ktoré vzápätí nadobudnú rozhodujúci, prípadne až planetárny význam: „Neprší a neprší. Od obeda sa nad nami kopili mraky, no spadlo len zopár kvapiek, za celý apríl ani raz poriadne nepršalo; hrozí veľký nedostatok vody. Vlaňajšok bol najteplejší rok za posledných päťsto rokov“ (s. 37). Iným aspektom rekurentnosti prózy je diskrétne rituálna návratnosť sviatku, jubilea, spomienky – v tejto súvislosti je najpríznačnejším rozprávačským gestom ustavičné vzývanie mien zomrelých blízkych: „Dnes by mal náš Milan meniny. Nadina mu zapálila sviečku“ (s. 101).
V tomto motíve sa zrejme najlepšie zviditeľňuje povaha pomeru píšuceho subjektu k svetu. Hovoriace Ja sa v texte vynára predovšetkým vo vzťahoch k druhým – rozprávač obsedantne obťahuje vrypy, ktoré doňho vpísali a vpisujú ostatní. Význam tejto vzájomnej spolunáležitosti súvisí vo svete Dušekovej prózy so spolunáležitosťou kultúrneho spoločenstva ako takého, predovšetkým však s vedomím trhlín narúšajúcich celistvosť kultúrnej komunity. Tieto trhliny sú na jednej strane dané pandemickou krízou, na strane druhej pomalým odchádzaním „starého sveta“ a jeho protagonistov. Rozprávač sa tomuto procesu prizerá s primeranou clivotou, no zároveň sa usiluje o ústretové porozumenie „novej“, nezriedka počudovanie vyvolávajúcej skutočnosti.
Pre prózu sú charakteristické zmeny nálady výpovede, polohu detsky optimistickej fascinácie svetom strieda unavená rezignácia či demlovsky zlostné ponosy na politickú klímu. Všetky tieto polohy, kladné aj deficitné, sú pritom v konečnom dôsledku vecou pisateľskej, verbálnej radosti, ako aj katarzného znovunastolenia vnútornej rovnováhy, zmierenia, odstupu – všetko navzdory vedomiu krízy. Závažné, ťaživé obsahy sú pritom zväčša akoby v úzadí, keďže stoicky odovzdaný rozprávač ich vstrebal, sú preňho samozrejmosťou. V dôsledku toho nebývajú lokalizované v pozícii jadra výpovede, miesto toho plnia funkciu – zarážajúco – jej lapidárne formulovaného východiska: „Pomaly a postupne strácam schopnosť čítať a písať, ale ešte vždy ma opantáva túžba – kupovať nové a nové knihy“ (s. 56).
Deti v daždi, zahrnuté do desiatky aktuálneho ročníka ceny Anasoft litera, sa plynulo včleňujú do celkového obrazu o diele autora, ktorý do literatúry vstúpil ešte v šesťdesiatych rokoch. Hovoriť o spisovateľovi, ktorého ustavičná prítomnosť v literárnom poli je dnes už braná ako samozrejmosť, je do istej miery náročné – obzvlášť s ohľadom na fakt, že Dušek sa považuje za autora píšuceho „jednu veľkú knihu“. Jeho ostatná próza v tejto súvislosti síce nepredstavuje vo vzťahu k predchádzajúcim dielam nič nevídané, no napriek tomu je pozoruhodná v miere, akou sa autor za uplatnenia stabilizovaných, osvedčených postupov konfrontuje s premenlivými a nestabilnými aspektmi prítomnosti.
(Patrik Miskovics pôsobí na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity.)
- prečítané 309x
