Plav

Prozaické knihy Miroslavy Kuľkovej Hotel Balkán, Júlie Marcinovej Kde si sa vydala, tam si mlieko pýtaj a Agáty Petrakovičovej Podenka kladú pred čitateľa naratív podliehajúci minulosti, pamäti a spomienkam. Väčšina aktuálnejších pamäťových štúdií spochybňuje spoľahlivosť pamäti a konštatuje, že to, čo sa v minulosti definitívne a neodvrátiteľne odohralo, nie je pre následné spomienky niečím pevne daným, ale premenlivým na základe množstva informácií a zážitkov. Minulosť preto nie je akumuláciou faktov, skôr vzťahom, vznikajúcim ako produkt pamäti aj súčasných pravidiel a noriem (Soukupová, 2021, s. 17). Vo všetkých troch knihách spomienkovú premenlivosť dopĺňa úsilie o „katalogizáciu a výpočet“ udalostí, neraz zachytávajúcich celé životné úseky v okamihoch.

Tri prozaické knihy spája snaha o príbeh s časovo príčinným radením deja aj to, že sú knižnými beletristickými debutmi. Charakterizuje ich prehľadná a jednoduchá rozprávačská organizácia. Témou sú vzťahy utvárajúce sa tak v rodine, ako aj v širšie chápanom spoločenstve. Aktivity rozprávačiek definujú stretnutia, zapisovanie a snaha uchovať si v pamäti drobné príbehy a historky, ktoré v konfrontácii s veľkými dejinami často pôsobia nepatrne, až nezaujímavo. Prózy tiež zachytávajú atmosféru konkrétnych regiónov. Reflexie života sú u každej z autoriek viac či menej opatrné a odlišujú sa mierou rozprávačského odstupu, ktorý v niektorých momentoch vedie k objektívnejšej analýze vypozorovaných a spracovaných epizód.

Hotel Balkán – medzi cudzinou a domovom

Zbierka kratších próz M. Kuľkovej Hotel Balkán je literárnym zachytením, resp. portrétom súčasného Balkánu a zároveň hľadaním odpovedí na otázky, „ako sa kazia“ vzťahy v siedmych balkánskych krajinách a aké sú perspektívy ich „opravy“. Dynamiku celého rozprávania zvýrazňuje intenzívny pohyb pozorujúceho „autorského“ alter ega, čo je zrejmé už v prvej z poviedok: „Z nepravidelného tréningu sa stane pálčivá potreba. Stále ďalej a rýchlejšie. Ruka v ruke – menej sacharidov, menej bielkovín, menej živín – menej mňa. Vietor vo vlasoch a špičky ledva sa dotýkajúce popraskaného asfaltu. Je to návykové. Nadobúdam istotu, že ma moje nohy odvšadiaľ spoľahlivo odnesú“ (s. 18). Poviedky sa dajú čítať zvlášť, no aj ako špecifický celok. V jednotlivých príbehoch obyvatelia balkánskych krajín prehodnocujú toxické vzťahy, z ktorých väčšinou nedokážu uniknúť. Paralelne však nachádzajú iné, ktoré im pomáhajú ako-tak prežiť. Autorka objavuje prostredníctvom próz dedičstvo občianskej vojny. Jej dôsledky sleduje v prvotnej komunikačnej nedôvere, absencii relevantných odpovedí a najmä v zahmlievaní skutočnej podoby vzťahov v regióne.

Príbehy prechádzajú od Sarajeva cez Kosovo až po Čiernu horu. Zbierka próz Hotel Balkán má podobu denníkových záznamov a letmých postrehov. Vychádzajú z pozorovaní a stretnutí s ľuďmi, pričom sa v nich vhodne striedajú perspektívy. Subjektívnu rozprávačku strieda vo viacerých pasážach postava cudzinky a priame rozprávanie v nej preberá postava z domáceho prostredia. Poviedky ponúkajú viacero konkrétnych ľudských osudov, no významnejší je pokus o individuálnu reflexiu súčasného Balkánu, v ktorej sa M. Kuľková prejavuje ako sústredená pozorovateľka. Prostredníctvom prozaickej skratky, reprezentovanej krátkymi textami, hľadá a vo viacerých sekvenciách nachádza „lyrickú jemnosť“ aj v tých najdrsnejších okamihoch. Viditeľné je to v plejáde ženských osudov: sledujeme Amru zo Sarajeva, Teodoru a jej sestru Petru z Belehradu, Albánku Itemu či Jovanu z Čiernej Hory. Každá uniká pred svojou životnou situáciou. Jednu odmietnu jej vlastní rodičia, druhej partner zničil pred jej odchodom všetky veci, tretia je obeťou citového vydierania. Koniec koncov, v jednom z albánskych prísloví sa v tejto súvislosti hovorí, že „aj trámy domu plačú, keď sa narodí dievča“ (s. 63).

Kde si sa vydala, tam si mlieko pýtaj – lokálny príbeh

Román etnologičky J. Marcinovej Kde si sa vydala, tam si mlieko pýtaj má syntetizujúci podtitul Kniha o živote, smrti a odpustení. Východiskom rozprávania sú historické udalosti odohrávajúce sa v rokoch 1860 až 1944 v Poluvsí, dnes časti Rajeckých Teplíc. Autorka mapuje históriu vlastnej rodiny a prezentuje ju ako špecificky lokálny príbeh. Rozprávanie nie je primárne zamerané na detaily, väčší priestor je venovaný pôsobivejším životným epizódam postáv-príslušníkov rodiny. Súčasťou románu je aj kultúrno-historický kontext udalostí, ku ktorému patrí napríklad rekonštrukcia dobového spôsobu obliekania a jeho postupné premeny. Najmä v takýchto pasážach sú prítomné didaktizujúce prvky, ku ktorým patria aj extrémne podrobné a zdĺhavé poznámky o procese svadobného čepčenia. Cez prizmu takýchto sekvencií predstavuje J. Marcinová historizujúci obraz vtedajšej dediny ako spoločensky zomknutého prostredia. Zjednodušujúco ho konfrontuje s dnešnými spoločenstvami, ktoré podľa nej charakterizuje nedostatok sociálneho kontaktu.   

Kniha obsahuje laicky znejúcu autorskú poznámku, vysvetľujúcu jej charakter a účel: „Kniha, ktorú držíte v ruke, je odrazom naliehavej nevyhnutnosti vtlačiť punc dôležitosti malým, zdanlivo nevýrazným dejinám, ktoré často ostávajú v tieni tých veľkých. Osudy jednoduchých ľudí naprieč štyrmi generáciami jednej rodiny však už nikto neposkladá tak presne, aby mohli tvoriť podrobnejší a súvislejší príbeh. Ponúka preto niekoľko dejových línií odohrávajúcich sa v rokoch 1860 – 1944 v obci Poluvsie pri Rajeckých Tepliciach. Takmer všetky postavy sú skutočné, pričom totožné mená sú použité s láskavým dovolením spomenutých osôb a žijúcich potomkov“ (s. 5). Citát naznačuje kľúčový aspekt rozprávania, ktoré chce byť predovšetkým svedectvom. Oveľa menej však J. Marcinovej záleží na štýlových rozlíšeniach či striedaní rozprávačských perspektív. Autorku zaujímajú najmä fakty, modernejšia rozprávačka by pravdepodobne odkryla aj spôsoby, ako sa k nim dopracovala. Väčšina postáv má pridelenú pevnú typovú značku, literárne rafinovanejšia próza by si nenechala uniknúť príležitosť dôkladnejšie preskúmať ich špecifiká. Rozhodujúca je, naopak, rozprávačská dôkladnosť, vďaka ktorej si prozaička postrážila, aby do seba všetko zapadalo a najmä aby jednotlivé epizódy na seba nadväzovali. V románe dominuje autorská snaha o dôveryhodnosť. Jednotlivé svedectvá zohrávajú rolu akejsi pevnej empirickej pôdy. Za to, čo sa v minulosti odohralo, chce ručiť J. Marcinová beletrizovaným rozprávaním. Umelecky „odvážnejšia“ tvorkyňa by však nemusela bazírovať iba na striktnom dodržaní presného skladania udalostí,  akcentovala by tiež proces rozprávania, ktoré by od úvodu odkrývalo už spomenutú naratívnu nejednoznačnosť spomínania.

Podenka – archivovanie historiek a histórie

Aj v prípade beletristickej prvotiny historičky, archivárky a keramikárky Agáty Petrakovičovej, rodenej Šikulovej, je autorské východisko jednoznačné. Dominuje rodinno-profesijná determinácia, ktorá je v závere zbierky explikovaná: „U nás v rodine sa dostávali do vienka tri veci, pero, pohár a kopanec do zadku. Zatiaľ som všetky dary dostatočne neuchopila, hoci pohár držím rovno a pevne. Kopance sú súčasťou môjho života, sú pre mňa také prirodzené ako dýchanie. Nie, neuhnem sa, naopak, predkloním sa hlbšie, než sa odo mňa vyžaduje. A pero? Zatiaľ sa mi trasie v ruke, hoci ním dokážem urobiť aj zopár akrobatických kúskov! Som vyzbrojená genetickou informáciou, zdedenou po svojich predkoch, s ktorými som natoľko prepletená, až strácam súdnosť. Za všetko môže zdedené pero, ktoré sa mi ocitlo v rukách úplne znenazdajky. Zistila som, že mám dar vcítiť sa do životov ľudí, ktorí ma zaujali. Chybou je, že som historička a zaujímajú ma ľudia, ktorí umreli“ (s. 91 – 92). Citát zo záveru knihy glosuje autorské východisko a odráža aj jemnú ironickosť rozprávania, resp. autorkinu iróniu prítomnú v samotnom vzťahu k jej vlastnému písaniu, čo predznamenáva už samotný titul knihy. Podenka totiž predstavuje druh vodného hmyzu žijúceho iba chvíľu. Chvíľkové a pominuteľné sú aj zobrazované životné epizódy.

V Petrakovičovej textoch je prítomné isté literárne produktívne napätie. Archivárska a „zapisovateľská“ dokumentárnosť je síce prepojená s fiktívnymi príbehmi, ale má dvojakú funkčnosť. Spomienkové „stopy“ predstavujú kľúčovú surovinu rozprávania, no zároveň dokážu umelecky legitímnym spôsobom komplikovať príbehovú splývavosť. Napriek tematickým odbočeniam je v knihe dôležitá životopisná os, okolo ktorej sa krúti všetko podstatné. Autorke sa darí pracovať s životnými fragmentmi a so spomienkami ako s čiastočnou ilúziou, čo len potvrdzuje fakt, že žiadna udalosť nie je zobrazená striktne autenticky.

Rozsahovo útla kniha Podenka obsahuje viacero dialógov s výtvarníkmi, priateľmi, rodinou a ľuďmi, ktorých A. Petrakovičová stretáva počas výskumnej práce v teréne. Jednotlivé texty pravdepodobne vznikali ako denníky a sú rámcované ilustráciami keramikára zberateľa a propagátora džbankárstva Heřmana Landsfelda, čo autorka zdôrazňuje aj v sugestívnom doslove: „Nechtiac som sa stala majiteľkou hrobu jedného z najuznávanejších keramikov, zberateľov a propagátorov džbánkarstva z čias Československa. [...] Našla som Landsfeldovu rodinu a podarilo sa mi zakúpiť pre múzeum keramikovu pozostalosť. [...] Tak ako sa mojím životom prechádza Heřman Landsfeld, defiluje prostredníctvom kresieb aj mojou útlou knižkou“ (s. 105).

Tri verzie empatického rozprávača

Spoločným znakom všetkých troch diel je dynamické a perspektivizované spomínanie. M. Kuľková ho vkladá najmä do početných rozhovorov, v ktorých tkvie kus podmanivosti jej knihy, hoci  nie je vždy jasné, či je dôležitejšie to, čo si postavy povedia, alebo to, že sa spolu vôbec rozprávajú. Kniha Hotel Balkán je v zjednodušenej paradigme itinerár „Balkánu na jeden vrz“. Pamäťová stopa má v sebe nostalgiu za obdobím, keď štáty tvorili jeden celok. Pod touto spomienkovou rovinou však nájdeme aj reflexívno-kritickú perspektívu, ktorá smeruje do súčasnosti. Zbierka próz často náznakovo odkrýva aktuálne dilemy postáv determinované dejinami. Autorka sa nebojí využívať rozprávanie ako prostriedok vyjadrenia blízkosti. Účinne fixuje okamihy, v ktorých je súznenie osôb nesamozrejmé a takmer nedosiahnuteľné.

Román J. Marcinovej Kde si sa vydala, tam si mlieko pýtaj zdôrazňuje úlohu a význam „skutočných udalostí“, no zároveň v nich implicitne pripúšťa iluzívnosť, keďže priznáva ich „útržkovitosť a ústne podanie“. Autorka však ilúziu spája s dôveryhodnosťou s dôrazom na to, aby jednotlivé postavy v próze prežívali udalosti, ktoré prežili „skutočne“. Tomuto rozsiahlemu textu by z literárneho hľadiska isto pomohlo, keby prozaička neváhala spochybňovať samotné rozprávanie, a to tak, že by čitateľom občas ukázala jeho exponovanú hodnovernosť ako zdanlivú. J. Marcinovej sa nedá uprieť snaha umiestňovať protagonistov do mnohých variabilných pozícii, cudzia jej nie  je ani reflexia ich dobovej identity. Román je však ako celok jednofarebný a plochý, jeho štruktúru tvorí predovšetkým autorkina práca s trochu naivnou príbehovosťou.

V prípade Petrakovičovej Podenky zohráva dôležitú úlohu minulosť zabalená do drobných historiek a okamihov, ktorými disponuje pamäť spomínajúcej autorky. Oproti malým dejinám stavia rozprávačskú prítomnosť. Tá sa dá z istého uhla pohľadu chápať ako určitý stav, ktorý sa nedá tak úplne „vlastniť“ ani jednoznačne uchopiť. Je to situácia, v akej sa utvára rozprávanie, určuje sa jeho smer a rámec. Hľadanie prítomnosti (s minulosťou za krkom) je však v kontexte Podenky rozprávačským pokusom o jemne masochistické vlámanie sa do rozprávačkinej trinástej komnaty, kde si ona sama bez pridaných literárnych ambícií vystačí aj bez rečí. Pre samotnú zbierku krátkych textov je dobré, že sa A. Petrakovičová neuzatvára do minulosti a v rozprávaní je ochotná čeliť prítomnosti.

Tri prozaické knihy teda spája autorská snaha porozumieť predchádzajúcim dekádam, resp. dvom predchádzajúcim storočiam. Spája ich teleologická tendencia, hoci najmä v prípade Podenky sa môže zdať, že príbehy plynú samospádom. Každé z centrálnych rozprávačských pásiem smeruje k udalostiam, ktoré sa vysvetlia alebo aspoň symbolicky uzavrú na konci knihy. V Hoteli Balkán dochádza k prepojeniu jednej z prekvapujúcich úvodných scén so záverečným obrazom: „Bežím popri rieke Miljacke, keď do mňa zozadu vrazí vrana. [...] Zatúlané guľky počas vojny často skončili v čiernom perí a vrany nezabúdajú“ (s. 17); „Teta jej mlčky podá zapaľovač. Plamene hladne oblížu papier a Jovana sleduje, ako sa Milov úsmev mení na popol. Nad hlavou im zaškrieka vrana. Tesne ich minie a dosadne na múrik“ (s. 149). V prípade románu Kde si sa vydala, tam si mlieko pýtaj smeruje rozprávanie k uzavretiu personálnej skladačky: „Našla som ju. Ešte pred troma týždňami som netušila, že žije, že existuje. Na mieste, ktoré je odo mňa vzdialené viac ako štyristoštyridsať kilometrov. Zoznam súrodencov prababky Verony mám napísaný už dávno. Vždy sa hovorilo len to, že dve sestry odišli kamsi do Čiech. Ale to, že jedna z nich stále žije, bolo prekvapením. Viac ako len milým“ (s. 336). Zbierka Podenka ponúka v tejto súvislosti strohé autorské vysvetlenie: „,Váš život je založený na minulosti! Musíte to iba zo seba dostať von, píšte!‘ zopakovala mi terapeutka“ (s. 92).

Zostáva konštatovať, že M. Kuľkovej sa celkom darí pútavo predstaviť čitateľom inú kultúrnu skúsenosť. Podobne úspešná je v odkrývaní „lokálneho“ myslenia aj A. Petrakovičová. Marcinovej snahe o vcítenie sa do ducha doby však niečo z atribútov moderného rozprávania chýba.

Literatúra

KUĽKOVÁ, Miroslava, 2023. Hotel Balkán. Levice: KK Bagala.

MARCINOVÁ, Júlia, 2023. Kde si sa vydala, tam si mlieko pýtaj. Žilina: Artis Omnis.

PETRAKOVIČOVÁ, Agáta, 2023. Podenka. Bratislava: Slovart.

SOUKUPOVÁ, Klára, 2021. Vyprávět sám sebe. Teorie autobiografie. Praha: Filozofická fakulta Univerzity Karlovy.

(Karol Csiba pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)