Plav

Fulmeková, Denisa: Pohyb v uzavretom kruhu. Rozhovory s Jozefom Kotom. Bratislava: Slovenské literárne centrum, 2023.

Gyárfášová, Oľga: Ako sme žili v rokoch normalizácie. Rozhovory s aktérkami spoločenstva vzdoru. Bratislava: Aspekt, 2023.

Knihy rozhovorov sú, v súlade s konvenciou žánru, výsledkom spolupráce. V prípade publikácií Oľgy Gyárfášovej Ako sme žili v rokoch normalizácie a Denisy Fulmekovej Pohyb v uzavretom kruhu je iniciatíva na strane autoriek – ich otázky moderujú spomínanie, signalizujú koncepciu knihy a fungujú ako kompozičný a ideový pilier rozhovoru.

Pohyb v uzavretom kruhu prináša osobné svedectvo autorkinho otca, prekladateľa, spisovateľa a pedagóga Jozefa Kota, v období normalizácie vysokopostaveného funkcionára ministerstva kultúry. Výber respondentiek v Gyárfášovej knihe ide opačným smerom. Autorka pátra po prejavoch občianskeho nesúhlasu a obracia sa na desať žien, ktoré dôverne pozná ako aktérky neoficiálneho protinormalizačného „spoločenstva vzdoru“. V oboch knihách sa porovnáva starý a nový režim, otázky i odpovede viac alebo menej explicitne a z perspektívy dneška smerujú k morálnemu hodnoteniu aktérov normalizačného dvadsaťročia. Kým v Pohybe v uzavretom kruhu je normalizácia reflektovaná ako jedna z etáp Kotovej biografie, v Gyárfášovej knihe sa stáva hlavnou témou rozhovorov. Nikto sa však v kruhu rodiny alebo v relatívne zomknutej, kolegiálnej skupine nechce sporiť. Gyárfášová chce prostredníctvom cudzieho spomínania zrkadlovo zrekonštruovať aj svoj príbeh, vedie „paralelný“, „fiktívny rozhovor sama so sebou“ (Gyárfášová, s. 26). Jej rozhovory sú variáciou na rovnakú tému – na normalizačnú ženskú skúsenosť odporu, najmä na jej neprívetivé stránky (výsluchy, prenasledovanie, frustráciu z politických pomerov, strach o najbližších vrátane detí). Fulmeková sa „drží kréda, že škoda každého nezaznamenaného ľudského príbehu“ (Fulmeková, s. 4). Myslí tým biografiu generačne síce vzdialeného, avšak blízkeho človeka.

Vyvstáva otázka kritérií, akými je tieto knihy možné hodnotiť. Čo prinášajú? Faktografiu? Pútavé rozprávanie? Schopnosť spomienkou vierohodne zachytiť to, čo bolo? Je ich hodnota primárne poznávacia? Gyárfášová a Fulmeková svoje autorské motivácie jednoznačne situujú do sféry uchovávania kolektívnej pamäti. V rozhovore pre Knižnú revue, ktorý viedla Tina Čorná, Gyárfášová poznamenala: „mala som pocit, že v našej kolektívnej pamäti je deficit, medzera, aj vo vzťahu k tej dobe, k neoficiálnym aktivitám, a aj voči ženám, ktoré boli súčasťou vzdoru, ale v pripomínaní neboli adekvátne zastúpené“ (2024, č. 2, s. 8). Fulmeková v rozhovore s Pavlom Sibylom naznačuje obdobné ambície, no vyjadruje sa opatrnejšie: „Takýto veľký rozhovor v rozsahu knižného textu som sa rozhodla spraviť vtedy, keď otec odchádzal do dôchodku [...] Myslím si, že jeho život zároveň odzrkadľuje dianie v našej spoločnosti“. Spájať obe knihy a písať o nich neznamená prepájať nezlučiteľné, skôr reflektovať zlomok súčasného verejného obrazu normalizácie, ozrejmovať si viacvrstvovú diskurzívnu prax súčasnosti, ktorá k formovaniu seba samej potrebuje aj minulosť. Ide aj o identitu dneška, jeho liberálnu legitimizáciu prostredníctvom negatívneho vymedzovania sa voči historicky uzavretému obdobiu štátneho socializmu. Nejde preto o čitateľskú príťažlivosť osobnej spomienky a jej prípadnú estetizáciu alebo štylizáciu, ale predovšetkým o sieť aktuálnych kontextov.

Ako sme žili v rokoch normalizácie je kniha súčasnosti. Je adresovaná širšiemu publiku, najmä jeho mladšej časti. Sprevádza ju zjavný pedagogický zámer – kým v úvode autorka ponúka „niekoľko základných rámcov, ktoré môžu poslúžiť aj ako čitateľský návod na použitie“ (Gyárfášová, s. 14), v závere prikladá „glosár k rozhovorom“, súbor skratkovitých hesiel, medzi ktorými napríklad figurujú „Veľká októbrová socialistická revolúcia“, „Štátna bezpečnosť (ŠtB)“, „Palachiáda“, „Previerky“ alebo „Februárka“. Sústreďuje sa na bratislavské prostredie, reflektuje úzky výsek spoločnosti a priamo uvádza, že nemá ambíciu poňať tému celoplošne. Deklaruje, že chce vytvoriť „čosi ako skupinový portrét“ (Gyárfášová, s. 14). Jej zámeru zodpovedá stratégia rozhovorov, ktorá ovplyvňuje ich obsah. Gyárfášová ako ich iniciátorka určuje kontext biografie respondentiek a podnecuje asociatívny charakter spomínania. Chce prepojiť individuálne príbehy, nájsť rovnakú tóninu, a preto vytvára schematický naratívny rámec. Svoje respondentky oslovuje napríklad takto: „Kedy si si uvedomila, že v Československu sa začala normalizácia a priestor slobody sa zmenšuje?“ (Gyárfášová, s. 58, z rozhovoru s Martou Botta); „Kedy si si uvedomila, že táto krajina nie je pre ľudí, ktorí sú slobodní a otvorení?“ (s. 79, z rozhovoru s Annou Budajovou); „Kedy si si naplno uvedomila, že začína normalizácia, prituhuje a priestor slobody sa začína zmenšovať?“ (s. 92, z rozhovoru s Jolanou Kusou); „Kedy si si uvedomila, že táto spoločnosť nie je slobodná?“ (s. 150, z rozhovoru s Ľudmilou Pastierovou); „Kedy si si prvýkrát uvedomila, že existujú hranice osobnej slobody?“ (s. 198, z rozhovoru s Martou Šimečkovou). Otázky občas pôsobia prokurátorsky, je to však zdanie. Spomienky na normalizáciu vzbudzujú na obidvoch stranách rovnaké asociácie. V atmosfére spoločného konsenzu autorka iniciatívne vstupuje do rozhovoru, afirmatívne reaguje, povzbudzuje. Napríklad: „Bola si veľká bojovníčka, naozaj si sa nekašlala“ (s. 99, z rozhovoru s Jolanou Kusou); „Tak to bolo riadne dramatické!“ (s. 71, z rozhovoru s Martou Botta). Nejde preto o hlbšiu sociologickú sondu, ale o vzdanie kolegiálnej pocty.

Tento familiárny moment v závere publikácie neutralizuje text Zuzany Maďarovej, ktorá sa z pozície vonkajšej pozorovateľky „usiluje aj o istú formu medzigeneračného dialógu“ (Gyárfášová, s. 242). Píše aj o antikomunizme, ktorý, ako poznamenáva, „dodnes pretrváva“ (s. 245). Jednou z jeho zložiek je pohľad na komunizmus ako totalitný projekt, ktorý bol vopred predurčený na neúspech. „Sama diskusia o totalite“, píše František Novosád v druhom zväzku svojich Zostrihov, „sa stáva sporom dobra a zla, sporom ‚slušných‘ s ‚neslušnými‘, pričom rozdiel medzi nimi je pochopený ako absolútny“ (Novosád, 2019, s. 108). Takto ďaleko sa liberálne orientovaná Gyárfášová knihou rozhovorov nedostáva, aj keď sa v úlohe autorky a v súlade so stratégiou sebaprezentácie ako členky „spoločenstva vzdoru“ k antikomunistickej rétorike miestami približuje (v úvode hodnotí normalizáciu ako obdobie politickej nehybnosti, samotný pojem označuje ako „perfídny“). Knihou vstupuje do dialógu so staršími poľskými a českými publikáciami o občianskom vzdore žien, napríklad s knihami Marcely Linkovej a Nade Strakovej Bytová revolta. Jak ženy dělaly disent (2017) alebo Shany Penn Solidarity’s Secret: The Woman Who Defeated Communism in Poland (2005). Týmto reaguje aj na vonkajšie impulzy, využíva importovaný rámec, vypĺňa deficit na slovenskom trhu.     

„Môžeme ľutovať, že včera pršalo? Môžeme iba ľutovať, že sme sa do dažďa dostatočne neobliekli“ (Fulmeková, s. 63), hovorí Jozef Kot. Fulmekovej Pohyb v uzavretom kruhu je knihou rozhovorov od „a po zet“ – od prvej spomienky, čiže „niečoho zo samotného začiatku vedomého bytia“ (s. 7), po smrť, moment, keď otec „zomrel doma vo svojej pracovni, obklopený svojimi vecami, knižkami a nami“ (s. 5). V úvode Fulmeková spomína neistotu sprevádzajúcu spoločný „rodinný projekt“. Otcovu komunistickú minulosť chápe ako chybu, ktorej vysvetlenie alebo zdôvodnenie by mohol iniciovať on sám: „Navyše, stále som čakala, či otec nedospeje k prehodnoteniu svojho pohľadu na etapu socializmu, ale, žiaľ, v tomto smere ostal názorovo konzistentný“ (s. 4). Napokon poznamenáva: „ako dcéra musím dodať, že ako manžel a otec mal mravný kredit vysoký” (s. 5). A ďalej, bezprostredne, detsky: „túžim byť lepšia. Neopakovať jeho chyby, ale zároveň byť aspoň spolovice taká vzdelaná a pracovitá ako on” (s. 5).

Základná situácia rozhovoru je preto odlišná od tej, s ktorou sme sa stretli v Gyárfášovej knihe. Možné antagonizmy a ideovo sporné momenty sú však väčšinou sprevádzané rešpektom a vzájomnou dôverou. Kot často odpovedá obrazne, literárne pôsobivou myšlienkovou skratkou, veď metaforu považuje za svoj  „základný prozaický princíp“ (Fulmeková, s. 64). Pohyb v uzavretom kruhu ho predstavuje primárne ako človeka literatúry, až potom politiky. Takto sa napokon štylizuje aj on sám: „mojím najradostnejším obdobím bol čas, keď som pracoval v redakciách literárnych časopisov a krátko aj vo vydavateľstve. Cítil som sa napriek spoločenským okolnostiam najslobodnejšie a najoptimistickejšie. [...] úradnícky post bol pre mňa náhradným záchranným riešením“ (s. 157). Kot napokon hodnotí súčasnosť ako „hystericky protihistorickú“ (s. 61), a preto iracionálnu, nelogickú, svet vníma ako nepoučiteľný. Svoje životné peripetie racionalizuje, no zároveň hovorí o pyramídovo štruktúrovanom straníckom aparáte, o pomeroch v slovenskej literárnej a umeleckej obci, obojsmerne určovaných politikou, tak „zhora“, ako aj „zdola“. Hodnotovú pozíciu nemieni po rokoch meniť, a to napriek dcériným nesúhlasným komentárom: „Musím začať otázkou, ktorá ti možno nebude príjemná, ale vyhnúť sa jej nemôžeme“ (s. 61); „Nezáleží mi prieť sa s tebou, ale dobre teda, pokračuj“ (s. 62); „Takže ani s odstupom rokov neľutuješ, že si vstúpil do komunistickej strany?“ (s. 63).

Ako sme žili v rokoch normalizácie a Pohyb v uzavretom kruhu poukazujú na aktuálne možnosti a limity spomínania. Kľúč k minulosti držia v rukách nie respondenti, ale autorky. Ich hlasy v konečnom dôsledku plynulo splývajú v jeden – mediálne etablovaný, hodnotiaci, emocionálny a naďalej moralizujúci tón slovenskej súčasnosti. Jeho prítomnosť pôsobí aj ako regulatív spomínania na normalizačné dvadsaťročie, ako aktualizačný filter, ktorý ovplyvňuje mozaikovitú kolektívnu pamäť.

Príspevok je výstupom grantového projektu VEGA 2/0021/23 Normalizácia v slovenskej literatúre: mechanizmy, aktéri, tvorba. Zodpovedný riešiteľ: Vladimír Barborík. Doba riešenia: 2023 – 2026.

(Magdalena Bystrzak pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)