Dvaja priatelia-spisovatelia z Devínskej Novej Vsi Peter Pišťanek a Dušan Taragel si v lete roku 1980 ako odpoveď na šedivosť a nehybnosť normalizačného obdobia vytvorili paródiu vtedy oficiálne záväznej umeleckej doktríny socialistického realizmu. Ich SOLSKR alebo slovenský obrodený lyrizovaný sociálno-kritický realizmus integroval Timravinu dedinu, Mináčove prózy, lyrizovaný pátos, pudovosť aj sociálnu kritiku do celku so surovým humorom a didaktickou pointou. Cieľom bolo prekročiť plán a tvoriť tie „najsocialistickejšie a najrealistickejšie, najľudovejšie, najtriednejšie a najstraníckejšie“ (s. 120) diela. Jedným z nich je aj zbierka poviedok Petra Pišťanka zo začiatkov tvorby Pán Hronu, napísaná počas dvojročnej vojenčiny v Česku.
Jediný exemplár zbierky, ktorý Pišťanek po návrate domov posúval kamarátom na čítanie, obsahoval texty s Taragelovými úpravami a poznámkami. Vďaka ich vzájomnej korešpondencii máme unikátnu možnosť nazrieť do pôvodných textov poviedok zo začiatkov Pišťankovej tvorby a vychutnať si jeho „čistý, vtedy práve nájdený štýl“ (s. 152). Faksimile ručne písaných listov a poviedok zaradené do knihy zároveň sprístupňujú čitateľom myšlienky autora Petra Pišťanka aj zostavovateľa knihy Dušana Taragela. V časti Poznámky k poviedkam okrem iného nachádzame originál listu s koncepciou budúcej zbierky: „Naplánoval v nej poradie poviedok, kto mu napíše doslov, čím bude zbierka ilustrovaná, koľko kusov vyjde (20) a koľko bude každá kniha stáť (20 Kčs)“ (s. 151). Pretože jediný exemplár zbierky sa stratil, autorov zámer mohol editor zrekonštruovať len sčasti, z poviedok, ktoré našiel v korešpondencii (išlo asi o polovicu pôvodnej zbierky). Napriek tomu, že predstavený výber poviedok Taragel doplnil o texty v duchu SOLSKR, ktoré už boli publikované, Pán Hronu v súčasnej podobe predstavuje uzavretý celok a je hodnotným svedectvom doby.
Okrem textologických komentárov zostavovateľ zaradil do vydania aj vysvetlenia k zachovaným poviedkam, „[...] aby čitatelia správne pochopili ich posolstvo a vedeli si dnes lepšie predstaviť, aké nároky kládla komunistická literárna kritika na socialistických spisovateľov a ako interpretovala ich texty“ (s. 153). Doslov s trefným názvom Stratený a nájdený netreba vnímať len ako sprievodný text, obstojí totiž aj ako samostatné dielo. Taragel v ňom vychádza v ústrety nezasvätenému recipientovi a mapuje svoj kamarátsky vzťah s Pišťankom a udalosti súvisiace so vznikom poviedok. Reflexiami a dobovou kontextualizáciou prepája osud jedného rebela s celým radom nespokojných mladých, a dospieva tak ku kritickému obrazu socialistickej reality, ktorá sťažovala kreatívnu realizáciu a hľadanie vlastnej identity. Pišťankov životný osud (vyhodenie z gymnázia, povinná vojenská služba, nemožnosť vysokoškolského vzdelania, ako aj neskoršie náhodné zárobky) má viaceré spoločné črty s nekonformnou časťou jeho generácie. „Človek posadnutý hudbou a literatúrou a autor piatich poviedok“ (s. 104) bol preregulovanou znormalizovanou spoločnosťou vnímaný ako podozrivý až nebezpečný živel, patriaci k tzv. „dekadentnej časti mládeže“ (podľa spomienok Miloša Žiaka v knihe Mrzáci studenej vojny, s. 99).
Práve písanie listov sa pre Pišťanka počas vojenčiny stalo „únikom, chvíľkovým ponorením do sveta ilúzií a plánov, utvrdzovaním sa v tom, že vojna ho nezmenila a v Bratislave čaká naňho komunita, ktorú tu zanechal“ (s. 112). Napísané poviedky boli priestorom sebarealizácie, „jediný hmatateľný dôkaz toho, že je autor“ (s. 139). Zároveň v jednom z listov Pišťanek reflektuje dôležitosť zbierky Pán Hronu v kontexte sebadefinovania ako spisovateľa: „[Zažil som] asi dvojročné obdobie vyslovenej autorskej impotencie. Až prostredníctvom poviedok SOLSKR som sa rozpísal, že teraz už verím, že budem písať a že zo mňa bude prozaik“ (s. 139). Taragel tiež vyslovil predpoklad, že práve strata Pána Hronu motivovala Pišťanka v roku 1984 začať písať novelu Mladý Dônč, ktorá nielen obsahuje viaceré podobné motívy ako prvotina, ale je aj „dokonalým a definitívnym zavŕšením celého hnutia SOLSKR“ (s. 146).
Časť doslovu Taragel venuje vysvetleniu doktríny SOLSKR: „Podľa nás to mala byť predovšetkým stručnosť – žiadny text nemal prekročiť rozsah dvoch strán. Dôvodom bolo, aby pracujúci ľud nestrácal čas čítaním. Aby sa posolstvo autora k nemu dostalo čo najrýchlejšie a mohol opäť pokračovať v budovaní socializmu. Ďalšou novinkou bolo, že na konci poviedky vždy musel niekto zomrieť, prípadne sa mala odohrať nejaká tragédia. Tento šok mal čitateľov zasiahnuť ako úder päsťou, bol to podľa nás pravý realizmus, ktorý nič nezastiera“ (s. 122). Vymedzenie sa autorskej dvojice voči oficiálnemu kultúrnemu diskurzu bolo spôsobené nielen absenciou publikačného priestoru pre začínajúcich autorov (s výnimkou stranícky kontrolovanej prílohy týždenníka Nové slovo Nové slovo mladých), ale aj nepochopením textov SOLSKR v Klube mladých autorov („Napodobňovať Hečka či Mináča a k tomu prilepiť absurdné, nečakané a tragické pointy, to predsa dokáže každý!“ s. 124). Spoločenské outsiderstvo zároveň prispievalo k posilneniu súdržnosti malej komunity, hry s oficiálnou metódou písania umožňovali nevyhnutný „psychohygienický“ únik a uzatváranie sa do alternatívneho mikrosveta. V takýchto podmienkach sa práve paródia, mystifikácia a hyperbola stali kľúčovými prostriedkami literárnej výpovede: „Vysmiať sa z niečoho, čo sme zo srdca nenávideli, bola v tých časoch jediná možnosť, ako prejaviť svoj postoj“ (s. 124).
Čítanie jednotlivých próz Pána Hronu potvrdzuje Taragelovu charakteristiku SOLSKR – na malej textovej ploche sa odohráva „nečakaná, ohromujúca a dych vyrážajúca“ (s. 154) tragédia zo slovenskej dediny. Tá má ilustrovať „neúprosnú dejinnú zákonitosť“ (s. 158) v procese vytvárania beztriednej spoločnosti nahrádzajúcej zahnívajúci kapitalizmus. V poviedkach sa tak dostávajú do konfliktu postavy starého kapitalistického sveta s predstaviteľmi socialistickej revolúcie: večný spor chudobných s bohatými vyústi do smrti pyšných sedliakov (poviedka Dueľ), nenásytnosť dovedie sedliakov k vražde komunistického funkcionára (Zabíjačka), ba zaostalí sedliaci neschopní pochopiť význam združstevňovania nedokážu správne využívať ani moderné technické výdobytky (Antonovo auto) atď. Ideologická nezmieriteľnosť dokonca privádza deti do sporov s rodičmi: sedliacky syn nenávratne opúšťa rodičovský dom po otcovom vyhlásení, že „minárikovský lán jakživ nebude družstevným“ (s. 72, Nový život). Pišťanek parodizuje romantické hrdinstvo synov, ktorí sa obesia po tom, čo sa im nepodarí presvedčiť spiatočníckych rodičov vstúpiť do družstva (Ako sa Ďuro obesil). Vrcholom absurdity je patetická samovražda sedliackeho syna Ivka („Keď už zomieral, zvolal: ‚Nech žije súdruh Stalin!‘ a vypustil dušu“, s. 32), pretože mu otec bráninosiť pioniersku šatku; následne otec so starším synom Ďurom ako odplatu za dezorientovaného Ivka hodia sviniam dedinského učiteľa a vášnivého komunistu Fraňa, ktorý prijíma osud komunistického mučeníka (Najmladší z rodu Mrdárovcov – alúzia na dobový propagandistický seriál Nejmladší z rodu Hamrů). Samovraždu spácha aj začínajúci výtvarný umelec, ktorý sa stretne s nepochopením na dedine i v rodine (Ako Vinco Poneváč maľoval a ako potom skončil – poviedka obsahuje aj autobiografickú narážku, pretože Vincovi napriek maliarskemu nadaniu zabránili ísť na umeleckú priemyslovku).
Peter Darovec výstižne poznamenáva, že Pišťankova radikálna irónia a hyperbolizovaná groteska „je kruto presnou, hyperrealistickou výpoveďou o skutočnom stave sveta“ (On, Pišťanek, s. 60), preto prvotiny z klenotnice SOLSKR nielen poskytujú dôležité interpretačné kľúče k celej jeho budúcej tvorbe, ale aj svedectvá vnútorného nesúhlasu a hľadania alternatívy „spoločenstva vzdoru“ (pojem Oľgy Gyárfášovej). Písanie o blízkom človeku je súčasne písaním pre tohto človeka, prostredníctvom „pripomínania si toho, čo bolo už dávno a navždy preč“ (s. 147). Taragel sprístupňuje vzťah s Pišťankom zo svojej perspektívy. Vydanie stratenej zbierky Pán Hronu tak treba vnímať nielen v kultúrno-spoločenských súvislostiach, ale aj ako vzdanie úcty priateľovi, ktorého tvorba sa vydaním raných textov symbolicky uzatvára.
(Olha Norba pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)
- prečítané 340x
