Od vydania debutu Skryté titulky (2003) prešla tvorba Márie Ferenčuhovej viacerými premenami, hoci zásadné aspekty jej písania zostávajú zachované. Literárna kritika dávala jej umelecké začiatky do súvisu s priesakmi anestetiky, s formálnymi experimentmi, s tzv. textovou generáciou (J. Šrank). O poetkinom debute písal v čase jej vydania napríklad R. Matejov s ohľadom na významovú uhýbavosť ako o textoch bez identity, zredukovaných iba na definície, odbornú terminológiu, a situoval ho do blízkosti písania Petra Macsovszkého či Martina Solotruka. Nediferencovane a rodovo stereotypne zmieňoval inklináciu „k mužskému písaniu, resp. k tzv. emancipovanému štýlu“ (Matejov, 2003, s. 3), pričom možno predpokladať, že takémuto typu poetiky v úvodných rokoch nového milénia prisudzoval skôr negatívne hodnotenie. S. Chrobáková debutovej zbierke priznala, napriek počiatočnej skepse z priveľkej „roztrieštenost[i], nekonzistentnost[i], voluntárnost[i]“, vzostupnú úroveň, texty však charakterizovala iba ako básnickú správu, ktorá „prežité-premyslené-precítené zaznamenáva, ale významy negeneruje“ (Chrobáková, 2003, s. 164). V kritickej reflexii poetkinho debutu, ktorá nebola početná, sa potom u viacerých objavili aj zmienky o lavírovaní medzi poéziou a prózou.
Spájanie Ferenčuhovej tvorby s tzv. textovou generáciou sa mierne oslabilo vydaním druhej zbierky Princíp neistoty (2008). Hoci i tu sa v súvislosti s jej poetikou spomína napr. v textoch D. Rebra anestetická precíznosť a autor aplikuje terminologický konštrukt, ktorým mala byť vyjadrená inklinácia vybraných autoriek k textovému experimentu, označený ako tzv. ANesthetic genderation (kam zaraďuje okrem Ferenčuhovej aj Nóru Ružičkovú, Katarínu Kucbelovú či Ľubicu Somolayovú, pozri Rebro, 2011, s. 36), v metatextoch (napr. u J. Pácalovej, Ľ. Somolayovej) sa už stretávame so zdôraznením osobitej subjektívnosti. Tá sa zatiaľ realizuje skôr iba v náznakoch, vyjadruje však špecifickú situáciu umelecky neostro načrtnutého lyrického subjektu. Ľ. Somolayová dokonca už v tejto zbierke identifikuje poetkinu angažovanosť, ktorú ešte pomenúva ako istý druh autenticity (Somolayová, 2009, s. 15), vznikajúci tým, že autorka do básní inkorporuje naratívne fragmenty o ľuďoch stojacich na periférii, čo sa výrazne premietne do neskoršej zbierky Imunita (2016).
V poradí tretia kniha Ohrozený druh (2012) je už otvorene angažovaná, na niektorých miestach i apelatívne nástojčivá a z básní sa v rôznych, oproti jej predchádzajúcej tvorbe čitateľsky ľahšie identifikovateľných podobách vynára lyrický subjekt. Zbierke, D. Rebrom prepojenej s ekofeminizmom, dominujú témy deštrukcie, ohrozenia, ekologickej katastrofy, mnohokrát funkčne previazané s prejavmi narušenia a deštrukcie ľudského, špecificky ženského tela. Neskoršou zbierkou Imunita sa potom poetka hlási k spoločensky tabuizovaným, do verejného diskurzu málo prenikajúcim témam vážnej choroby, smrti a sociálnej vylúčenosti, ktoré však podľa J. Šranka zobrazuje pomerne transparentne, bez dostatočnej významovej neurčitosti (Šrank, 2017), teda v prospech jasne identifikovateľnej témy, podľa niektorých ďalších ohlasov dokonca s čiastočne vykalkulovaným efektom (pozri napr. Lenka Šafranová, Dominik Želinský).
Ferenčuhovej básnický vývin sa tak od proklamovanej významovej uhýbavosti, odosobnenosti, depoetizácie, textov bez identity či uchopiteľného subjektu posunul k subjektívnosti, vyššej miere interpretačnej zrozumiteľnosti a čitateľskej účasti. Tie sú neraz reprezentované etikou, empatiou a z toho prameniacou vnútornou zaangažovanosťou (tu treba podotknúť, že miera angažovanosti u poetky prechádzala fázami od jasne identifikovateľnej a skôr deklaratívnej formy k menej výbojnej, no umelecky oveľa presvedčivejšej vnútornej zaangažovanosti, teda empatiou podmienenej účasti na situácii). Tieto fenomény sa realizujú (aj) prostredníctvom tematických plánov spojených so široko zrozumiteľnými kultúrnymi a civilizačnými okruhmi ako napr. materstvo, ekológia, sociálna vylúčenosť, vážna choroba a pod. To, čo neprechádza radikálnou premenou, je výrazová stránka autorkinho umeleckého prejavu, ktorá spočíva v intelektuálne precízne extrahovanom jazyku z rôznych vedeckých/odborných sfér, a nezriedka až dokumentaristická zobrazovacia metóda, ktorou tieto jazykové prostriedky usporadúva, štylisticky viaže do vzájomných konexií, vďaka ktorej ich reťazí. Ivana Hostová k tomu výstižne píše, že „napätie medzi citovosťou a intimitou na jednej strane a odstupom a raciom na strane druhej možno vnímať ako súčasť globálnejšieho poetkinho tvorivého princípu“ (Hostová, 2013, s. 14).
Kým predchádzajúcej knihe Imunita dominovala téma vážnej choroby, ostatná Ferenčuhovej zbierka nazvaná Černozem (2020) svojím problémovým zacielením krúži primárne okolo ďalšej tabuizovanej témy – smrti, ktorá, opäť v bežnom verejnom diskurze, býva reflektovaná často až vulgárne zjednodušujúco, bulvárne, s akcentom na tragický rozmer. Na predchádzajúce poetkine knihy sa Černozem napája dôslednou komponovanosťou, zmyslom pre odpozorovaný či intelektuálne viacnásobne spracovaný, premyslený detail, dôrazom na výber výrazových prostriedkov z rôznych jazykových registrov a snahou o ich široké asociačné zaťaženie.
Zbierku tvorí päť oddielov uvedených citátmi – z časti inšpirovanej astronómiou, astrofyzikou, ale aj astrológiou (odtiaľ názov Astroláb), sa poetka presúva na Zem. Tento oddiel nazýva Earthly paradise, hoci na jeho uvedenie si vyberá úryvok z básne Ivana Štrpku, ktorému dominuje lexéma peklo. Nasledujú Podzol, Radostná zvesť a uzatvára ju časť rovnomenná s názvom zbierky, Černozem, tvorená jedinou básňou. Dôsledná komponovanosť sa prejavuje o. i. aj trajektóriou naznačenou jednotlivými názvami oddielov, sémanticky sa vzájomne zrkadliacimi. Z vesmíru, od vesmírnych telies sa presúvame a ukotvujeme na Zemi, zostupuje nižšie, na zem, a poetka svoju zbierku končí hlinou, teda smerovaním do zeme, na čo využíva starostlivo zvolený výraz černozem asociačne zviazaný napr. i s posmrtným ukladaním tela do (čiernej) zeme, čo môžeme vnímať ako veľký kolobeh.
Časti, ktoré nesú v názvoch označenie pre typ pôdy, sa striedajú s časťami, ktoré, ako implikuje ich pomenovanie, by mali vzbudzovať pozitívne konotácie – zemský/pozemský raj a radostná zvesť. V Radostnej zvesti je pozitívny náboj len umelou simuláciou (napr. básne boží prst, podrobnosť, netrápiť viac), a toto očakávanie sa celkom nerealizuje ani v Earthly Paradise, ktorá sa významovo viaže na ženskú líniu (báseň motherline) a je harmonizovaná hlbokým, hoci skôr neuskutočneným/nenaplneným, vzťahom dvoch žien. V tejto súvislosti je zaujímavé, že časť Podzol, odkazujúca názvom na acidný, neúrodný typ pôdy, reprezentuje potom – ak sa zameriame na párové zrkadlenie a za jednu z kľúčových budeme považovať báseň fatherline – mužskú líniu, v poetkinom zobrazení ťaživejšiu. Ako vidieť, jednotlivé cykly nestoja osve, nie sú uzatvorené a nepriepustné, sú poprepájané, vytvárajú jemnú, no ucelenú štruktúru, v kľúčových bodoch sa vzájomne odrážajú a číria, napríklad aj vďaka niekoľkým dominantným tematicko-motivickým trsom, ktoré sa opakujú, realizujú v iných kontextoch, čím sa zvýznamňujú a rozširujú svoj výpovedný potenciál.
V súvislosti s Ferenčuhovej poetikou boli zmienené odosobnené básne, v ktorých prevláda abstrakcia, deskriptívnosť, depoetizácia, kumulačno-aditívny princíp založený na komponovaní terminológie zo špecifických jazykových oblastí bez kategórie konkrétneho (životného) lyrického subjektu (bezsubjektové básne alebo básne, ktorých subjektom je čosi zmyslovo neuchopiteľné/ťažko uchopiteľné), charakteristické najmä pre jej tvorivé začiatky. Viaceré texty najnovšej zbierky však poetka komponuje do číslicou oddelených častí, v ktorých na malých plochách z abstrakcie prechádza k vpádu lyrického subjektu, skicovaniu jeho situácie, neraz v čomsi analogickej s opisovanými abstraktnými javmi. Lyrický subjekt je reprezentovaný rôznymi gramatickými osobami, čo autorke umožňuje umelecky diferencovane zacieliť na rozmanito nasýtené okolnosti jeho bytia, pohybujúce sa na škále od hatenej, decentnej emotívnosti k jej explicitnejším podobám, často s náznakom zážitkovosti, ktorá je daná epickou bázou, epickým fragmentom (najpreukázateľnejšie v druhej a tretej časti). Dôležité je, že spomenuté textotvorné princípy dokáže na väčšine miest Černozeme vhodne vyvažovať a zachováva si zmysel pre mieru.
Z poetologického hľadiska je ostatná Ferenčuhovej zbierka rozvrstvená a rôznorodá. Časti Astroláb dominujú jazykové prostriedky z astrofyziky, no ako už bolo spomenuté, autorka komponuje básne tak, že v nich prichádza k sémantickému predelu, vďaka ktorému načrtáva aj každodennosť, špecifickú situáciu subjektu. Miestami do odbornej terminológie, ktorá je zo svojej podstaty neutrálna, bezpríznaková vkladá cudzie, parazitujúce lexémy, ktoré sú charakteristické pre druhovo a typovo odlišný svet, napr. z okruhu životných sociokultúrnych prejavov človeka („istá neutrónová hviezda sa obklopila / extravagantnými kvantovými javmi“, s. 19), čím ďalej rozširuje významové polia veršov. V zbierke nájdeme tematické rezíduá z Imunity, najmä v časti Earthly paradise, ale aj echá baladickosti, ľudovosti, folklóru ustaľované v ritualizácii aktov, ktoré významovo susedia s modernými civilizačnými rekvizitami a možno ich čítať najmä v časti Podzol: „na kameň / vysadím nad teba rozmarín / a za horúcich nocí / najdrahší / budem ťa kropiť slzami“ (s. 48), „vymietla som diabla / prachovkou očistila knihy aj amulety / pleťovou vodou omyla posledné listy fikusu / pohladila mu všetky vzdušné korene / vdýchla som ostrý pach muškátov na balkóne / v prstoch rozdrvila štyri smutnice“ (s. 55). V knihe možno evidovať aj príklon ku konceptualizmu podobného razenia, aký uplatnila napr. Nóra Ružičková v prácach & intimite (2012) – v časti Radostná správa Ferenčuhová vytvára báseň zloženú z apropriovaných titulkov a úryvkov z článkov, ktoré vzájomne prepája téma viroidného mediálneho zasievania strachu a obáv (o seba, rodinu, zdravie, prírodu, majetok...). Inde umelecky potencuje spamy a v zásade humorným spôsobom ilustruje materializmus najhrubšieho zrna skrývaný za božiu prozreteľnosť, boží zásah. Dôležitou súčasťou zbierky sú aj básne odkazujúce k ekológii, ekoetike, (ekologickému) hospodárstvu, na ktorých poetka v podstate hyperbolicky mapuje umelé kultúrne intervencie voči prírodnému usporiadaniu krajiny, bezmedzné, neregulované čerpanie zdrojov a pod. Významnú pozíciu (takmer na samom konci knihy) má v zbierke i odľudštená, strojovo pôsobiaca meditácia, navracajúca nás k viacnásobne zmieneným motívom, s ktorými pracovala v predchádzajúcich básňach. Sémanticky kľúčovými sa v tomto zmysle javia verše: „tma / hustejšia nie nepodobná hmle / dymu sivým fúzom oblakom / alebo plstenému saku“ (s. 74). Niektoré básne vychádzajú z empírie, majú podložie v zážitkoch, dopĺňajú ich predstavy, sny, autorka viackrát použije i napohľad zjednodušujúcu detskú perspektívu (napr. básne nestihla si sa ani mýliť, fatherline), iné básne sú sprevádzané názornosťou či inštruktážnosťou: „ešte pred rokom bola línia jazera / tu pri mojej nohe“ (s. 53), „predstav si zvuk“ (s. 54).
Černozem je zaujímavá i tým, ako sa autorke darí pútavo prepájať náboženský a vedecký aspekt poznania a poznávania, presahy spirituality a napr. astrofyziky. Na jednej strane tak máme teóriu veľkého tresku, na druhej starozákonný naratív, ktorý sa premieta do selekcie výrazov – napr. prvú báseň zbierky, v ktorej prepája motívy tmy a svetla („svet stvoril výbuch svetla // keď sa potom vesmír / rozpínal a ochladzoval / svetlo zoslablo“, s. 9), pomenúva genesis. Prepojenie vedeckej, spirituálnej a súkromnej sféry prebieha aj v básni tranzit, kde pracuje s motívom odtlačku stopy Krista, obety, ktorá je „neistý[m] dôkaz[om] pre tento svet“ (s. 14), odkiaľ sa presúva k súkromnej, intímnej situácii lyrického subjektu – zanechaniu odtlačku v prepadlisku vankúša, naznačeniu ťaživej skúsenosti, tiaže (čo je, mimochodom, jedno z nápadne významovo vysunutých slov zbierky), smrti, aby sa oblúkovito vrátila k motívu obety: „obetuj mŕtvym v medzipriestore / čo máš práve poruke: // všetky svoje vlasy / pohár vody / jablko“ (s. 15). K téme smrti sa pripájajú aj alúzie na mytológiu – napr. príbeh o Orfeovi (báseň orfická línia môže odkazovať na aj na zbierku A. Borziča Orfické linie), kde stojí inšpiratívna sila/pôsobenie umenia a tragický osud podmienený hlbokou láskou a rovnako hlbokým smútkom, stratou, ktorý autorka využíva na viacerých miestach, v transformovanej podobe napríklad vo verši „nikdy by som sa neotočila“ (s. 36).
Zbierka má viacero vrstiev, ktorými by sa interpretačne dalo uberať. Proces nánosov, vrstvenia a prekrývania je tu napokon jedným z dominantných sémantických princípov a poetka sa niektorými týmito postupmi približuje tvorbe Mily Haugovej. Autorka vhodne zapája tému individuálneho bytia do bytia zeme, planéty, vesmíru, jej fascinácia rôznymi procesmi a úkazmi prináša významné prepojenie vesmírneho a prírodného na to, čo sa deje v ľudskom tele, mysli, vzťahoch, teda malých, rovnako nepreskúmaných vesmíroch ukotvených vo veľkom univerze. To v jej poetike nie je nový fenomén – takéto konexie boli zreteľné už v knihe Ohrozený druh.
Umelecky stvárňované palimpsestové prekrývanie (planét, pôdy, histórií, osudov, textov...) sa prirodzene uskutočňuje spolu s rozpadom, rozkladom, pominuteľnosťou (hviezd, listov, ľudského tela a metabolitov z neho vylučovaných, ale aj rozpadom vzťahových máp), pričom autorka v tomto procese dematerializácie s rovnakým záujmom stopuje aj pozostatky toho, čo sa zachovalo, čo zostalo v transformovanej podobe zakonzervované „pod nánosmi ďalších svetov“ (s. 33). Prostredníctvom týchto procesov sa dostáva k zdôrazneniu dôležitého fenoménu, akým je premena, s hodnotou novej, odlišnej perspektívy a hľadania nových súvislostí. Spomenuté prevrstvovanie ukrýva však aj alternatívy (vlastného) života – jednou z tematických línií knihy je i zamýšľanie sa nad možnými realizáciami odlišného života, takého, ktorý uviazol v slepom bode (ako už bolo naznačené, viackrát sa v zbierke opakuje motív dvoch vzájomne pomerne úzko fyzicky a duševne prepojených žien, no poetické stvárnenie ich vzťahu sa často realizuje práve spolu s témou straty). Dynamiku zmieneným úkazom potom dáva o. i. aj textové skicovanie procesu dýchania, teda pulzácie a rytmizácie. Rytmom dychu, meditačného opakovania poetka osciluje okolo naznačenej témy straty: „čítaj v slučke / v rytme dýchania: // bez Teba“, (s. 23).
V súvislosti s modalitou zbierky nadobúdajú výpovedný potenciál lexikálne polia, s ktorým poetka operuje. Na exponovaných miestach často volí pomerne exkluzívne výrazy, ktoré dokážu umelecky zvýrazniť zamýšľaný efekt – napr. motív smutníc, sivoňov, vzdialenosť subjektu „od smrti / na dĺžku fleuretu“ (s. 15) a pod. Okrem toho pracuje aj so svojimi obľúbenými motívmi zranenia, prieniku, narušenia, rozrušenia povrchu, povrchovej štruktúry, t. j. sekundárne i akcentáciou miest krehkosti, švov, zlomov, nachádzame tu zrasty, jazvy, praskliny, hrádze či ondrušovské páranie pier (s. 37) a pod. Často využitými motívmi sú aj tiaž, osamelosť, smrť (a príbuzné motívy prázdnoty, únavy, neplodnosti, neživotaschopnosti, bolesti, rozpadu, hrobu, trestu, rúcania, trosiek, hmly, tmy atď.). V zvýznamňovaní sterilného, neplodného môžeme vidieť čiastočné napojenie na líniu autoriek ako Anna Ondrejková či Viera Prokešová, s ktorou ju spája napr. aj báseň Kvantové javy. Do centra pozornosti sa v druhej časti básne dostáva dianie okolo lyrického subjektu, zachytené princípom oka kamery; do kontrastu sa stavia čulý život vonku, na ulici a v interiéri, v izbe, v izolácii.
Hoci by sa mohlo zdať, že najnovšia Ferenčuhovej kniha, ktorá pre mňa nateraz predstavuje autorkin umelecký vrchol, je plná smútku, depresie a ťažoby, nie je to tak. Dôvodom je vhodné striedanie tenzie a detenzie, dobre zvládnutá práca s výrazovými možnosťami jazyka, oproti minulosti tiež dôslednejšia práca s mierou sémantickej určitosti a ponechanie dôležitých miest nedourčenosti, ale aj zdôraznenie vedomia, že k tiaži je možné pripojiť milosť a prijatie, že s tmou sa spája svetlo a na smrť sa vlastne nemusíme pozerať tragicky (v zbierke sa dokonca spája s rozkošou, s extázou). Autorka nám tak ponúka umelecky pôsobivé básne na tému, ktorá, ako sa píše v starej budhistickej meditácii smrti, je našou jedinou a nespochybniteľnou istotou.
Literatúra:
Hostová, I.: Pozor, padá omietka! Mária Ferenčuhová: Ohrozený druh. In: Romboid, XLVIII, 2013, č. 4, s. 13-16.
Chrobáková, S.: Panoptikum. To je úroda! In: Romboid, XXXVII, 2003, č. 10, s. 164.
Matejov, R.: Skryté. Viac-menej stratené... In: Knižná revue, XII, 2003, č. 21, s. 3.
Pácalová, J.: Sebapokračovanie. Sebaprekračovanie. In: Romboid, XLIV, 2009, č. 5 – 6, s. 13 – 19.
Rebro, D.: Nielen v pochybnostiach istý jazyk Márie Ferenčuhovej. In: K poetologickým a axiologickým aspektom slovenskej literatúry po roku 1989 4. - Prešov : PU, 2011, s. 36 – 44.
Rebro, D.: Angažovanosť sa nenosí, ale žije. In: Glosolália (23. 1. 2013), http://m.glosolalia.sk/news/derek-rebro-angazovanost-sa-nenosi-ale-zije.
Somolayová, Ľ.: Nakoniec sa poéziou myslí zmierenie. In: Romboid, XLIV, 2009, č. 5 – 6, s. 13 – 19.
Šafranová, L.: K vybraným aspektom najnovšej básnickej zbierky M. Ferenčuhovej Imunita. In: Glosolália, VI, 2017, č. 1, s. 72 – 76.
Šrank, J.: Básnická zbierka Márie Ferenčuhovej Imunita medzi dokumentárnosťou a reflexívnosťou. In: Platforma pre literatúru a výskum (30. 04.2017), http://plav.sk/node/55.
Želinský, D.: Medzi experimentom a sentimentom. In: Kloaka (7. 8. 2017), http://kloaka.membrana.sk/2017/08/medzi-experimentom-a-sentimentom/.
(Veronika Rácová pôsobí na UKF v Nitre.)
- prečítané 3187x