Plav

Nasledujúci text nepredstavuje súhrnnú informačno-analyticko-hodnotiacu správu o knihe uvedenej v názve. Vychádza z predpokladu, že vydanie zbierky prinieslo už v tejto chvíli za priehrštie odborných metatextov aj sprievodnej publicistiky (uvádzam ich v zozname za textom, nateraz bez materiálov, ktoré počas dokončovania tohto textu vyšli v prvom tohtoročnom čísle časopisu Glosolália). A pokiaľ ide o kvalitu, metatextom – až na jednu výnimku, hodnotenie z pera I. Málkovej pre Romboid, – dominuje priaznivý tón, ktorý z čitateľskej strany potvrdzuje víťazstvo zbierky v aktuálnom ročníku ankety Kniha roka denníka Pravda. Mojím zámerom je pozrieť sa na to, ako sa v knihe realizuje koexistencia dvoch významovo-výstavbových princípov, dokumentárneho a reflexívneho.

V strede zbierky Márie Ferenčuhovej nazvanej Imunita (2016) je umiestnená časť nazvaná Dokumenty. Obsahuje aj básne Zoznamy či Chorobopis. Iná časť zbierky sa volá Predpoveď na zajtra, ešte iná Kľúčové príznaky, v jej čele stojí báseň s titulom Anamnéza. To sú asi tie najvypuklejšie príklady toho, ako autorka cez exponované miesta knihy akcentuje jej napojenie na sféru vecnej literatúry. Patria sem aj také „sugescie dokumentov“ (Málková, 2016, s. 134), ako sú napríklad záhlavia básní z prvej časti tvorené iniciálami a číselnými údajmi, ktoré vnímame ako pripomienky základných identifikačných údajov človeka v rôznej úradnej dokumentácii (skrátené meno + vek). Už zbežné informačné prečítanie knihy identifikuje jej spojitosť s takými formalizovanými typmi textov odbornej, administratívnej či publicistickej povahy, ako sú rôzne zložky lekárskej dokumentácie, ale tiež slovníkové či encyklopedické heslá, správy o počasí, dopravný grafikon. Tento materiál má navyše doplnok v dokumentácii, ktorej pôvod i určenie sú osobné ako napríklad zlomky súkromnej korešpondencie či fragmenty denníka, prípadne – cez citovanie – sa do sféry dokumentov druhotne presúvajú aj také rečové produkty, ako sú repliky z konverzácií či súvislejšie priame výpovede, útržky z rozprávania atď.

Dokumentárnosť možno považovať za charakteristiku platnú nielen pre jednotlivé časti, ale aj pre ich súhrn, knihu ako premyslene vybudovanú jednotku, a to asi v tom zmysle, že intenciou Ferenčuhovej zbierky je podľa všetkého na základe sústavnejšie zhromažďovaných dát objektívnej aj subjektívnej povahy spracovať zvolenú problematiku z rôznych hľadísk, zasadiť ju do širšieho kontextu. Už zo zbežného prečítania vyplýva, že ústrednou problematikou je situácia človeka vystaveného zásadnému, nezvratnému až fatálnemu ohrozeniu, reprezentovanému život ohrozujúcim ochorením, rakovinou. Pokiaľ ide o to, kto v zbierke danú situáciu prežíva, kniha je z veľkej časti mnohohlasná, sprostredkúva osudy celého radu lyrických subjektov, čo je spôsob, ako navodiť atmosféru relatívnej úplnosti. Pokiaľ ide o kontextualizáciu vlastného problémového východiska, ďalšie súvislosti predstavujú rôzne fyziologické, psychologické, vzťahové a sociálne problémy, vecne súvisiace s ochorením, ako aj viaceré elementárne, avšak tabuizované skutočnosti (starnutie a chradnutie v existenciálnej dimenzii, ale napríklad aj v sociálnych súvislostiach – problém sociálneho vylúčenia). Pri odhade tohto zámeru sme asi na správnej stope, naostatok, aj autorka sama svoju knihu opisuje ako niečo, „čo sa blíži k básnickému dokumentu“ (Ferenčuhová – Tóthová, 2016a).

Zbierka Imunita v literárnom kontexte a sugesciách

Dokumentárny rozmer svojej výpovede M. Ferenčuhová napĺňa rôznymi spôsobmi. Ich výpočet by zrejme mali zohľadniť už okolnosti, za ktorých kniha vznikala, pretože napríklad o životných podnetoch, ktoré genézu rukopisu motivovali, a o časovom zábere, v ktorom ho autorka tvorila, si možno spraviť predstavu na základe rozhovorov M. Ferenčuhovej v dennej tlači, v ktorých hovorí okrem iného aj o dlhšie trvajúcom zbere a vyhodnocovaní podnetov a podkladov a etapovito sústredenej tvorbe (Ferenčuhová – Fulmeková, 2016). Dokumenty inštitucionálnej aj intímnej povahy predstavujú dominantnú materiálovú bázu zbierky, ktorá z veľkej časti stojí na ich rekontextualizácii a úprave, prípadne na aplikovaní a rozvíjaní dokumentačných konvencií. Spôsob, akým sa s nimi narába, je však už estetickej povahy. Dalo a malo by sa o tejto „estetizácii“ hovoriť systematicky, pretože v konečnom dôsledku je tesne spojená s reflexívnou intenciou zbierky. Takýto rozbor by však smeroval ku komplexnej charakteristike knihy, na ktorú tu teraz niet miesta. Preto len stručne, heslovito: ide o prácu s veršovým a strofickým členením textov, ktorá kolíše medzi simplifikujúcou názornosťou a vytváraním významovej tenzie; ide o ich výstavbu, najmä s použitím aditívno-enumeračného nadväzovania a rozvíjania súvislejších či fragmentarizovaných sujetov, ale tiež s dôrazom na pointovanie; o kompozíciu celej zbierky založenej na morfologickej pestrosti, s ktorou sa viaže aj jej viachlasnosť či kaleidoskopickosť (kombinovanie rôznych výpovedných perspektív); pravdaže, ide aj o jazykové stvárnenie vyrastajúce z osobne nepríznakového, vecného a terminologicky špecifického (medicínskeho) diskurzu, ktorý sa však prehodnocuje tak, aby pôsobil aj v prenesenom zmysle, a tiež sa konfrontuje s expresívnejšími a obraznejšími výpoveďami.

To všetko znamená jednu elementárnu vec, a to že Imunita sa primárne nevčleňuje ani do kontextu odbornej či popularizačnej literatúry, ani publicistiky, ale poézie. Akokoľvek je to vyslovene triviálne konštatovanie, je namieste, pretože doterajšie recenzie s týmto predpokladom síce automaticky narábajú, ale jeho rozvinutie má aj isté rezervy. Napríklad kontextovými súvislosťami zbierky sa jestvujúce metatexty veľmi nezaoberali, vari až na výnimky (M. Součková, V. Rácová, I. Málková). Pritom možností, ktorým smerom sa v čase a priestore vybrať, je hneď viacero. Uvediem ich ako hypotézy s tým, že detailnejšie treba ich oprávnenosť ešte preveriť a zaiste aj doplniť. Napríklad motívy fyzického utrpenia a choroby (vrátane rakoviny) v kontexte nemocničnej, pred- aj postmortálnej praxe (vrátane obdukcie) sa erbovo spájajú už s poéziou nemeckého expresionistického básnika Gottfrieda Benna. Pokiaľ ide o aktuálnu slovenskú lyriku a pokiaľ odhliadneme od kvalitatívne inferiórnej produkcie, tematiku úmrtia blízkeho človeka, rozlúčky a adaptácie na stratu v poslednom čase básnicky spracovala napríklad Dana Podracká v zbierke Kubus (2014) alebo pomerne nedávno Eva Luka v zbierke Havranjel (2011). (Súčasná slovenská próza ponúka ďalšie, početnejšie príklady.) V tvorbe iných súčasných poetiek, ktoré kritika sústavne a zblízka sleduje, Mily Haugovej či Anny Ondrejkovej, predstavuje vyrovnávanie sa s vedomím vlastnej smrteľnosti jednu z konštantných tém. Hádam by však v súvislosti s výpoveďou človeka, ktorý je trvalo a dlhodobo vyradený vážnou chorobou z bežného života, stálo za to pripomenúť aj uzavreté básnické dielo Margity Dobrovičovej a tiež aktuálnu tvorbu Ruženy Šípkovej. Recenzentka Iva Málková (2016) pri hodnotení Imunity vychádza aj z porovnania s tvorbou súčasnej českej autorky Ireny Šťastnej, Veronika Rácová (2016) úchytkom zmieňuje tvorbu viacerých súčasných autorov, podrobnejšie pripomína odlišný prístup, ktorý k téme vlastného zásadne narušeného zdravia zvolil svojho času Ján Stacho v zbierke Z prežitého dňa (1978). Len na ilustráciu, do minulosti sa možno obrátiť aj po ďalšie príklady, uvediem, že prostredníctvom reportážno-dokumentárnej básnickej epiky aj s čiastočným využitím medicínskeho vecného jazyka sa pokúsil vyjadriť priamy zážitok s terminálnosťou ľudského života Vojtech Mihálik v skladbe Nárek z roku 1987.

Vo svetovej poézii – obmedzím sa na druhú polovicu 20. storočia – existujú početné príklady na prenos rôznych fragmentov aj väčších blokov rozmanitej dokumentácie do básnického kontextu v spojení s reflexiou spoločensky, nadosobne ťaživých problémov (súbory Jiří Kolářa Černá lyra a Česká suita z 50. rokov). Najmä povedzme v nemeckom jazykovom okruhu sa tento postup uplatnil pri reflexii nacistického obdobia a organizovaného vyvražďovania Židov, či už spomenieme rakúskeho básnika Heimrada Bäckera so súborom Nachschrift (Dovetok, 1986 a 1997) alebo nemeckého dramatika a prozaika Petra Weissa a jeho hru Die Ermittlung (1965, do češtiny preloženú ako Přelíčení Bedřichom Becherom, 1966). Dnes sa na gesto rekontextualizácie spoliehajú autori vyznávajúci konceptuálne písanie, či už u nás alebo vo svete.

Pokiaľ sa máme vrátiť do domáceho prostredia, bez tematického obmedzenia boli vecnosť, neutrálny až pojmový výraz a intelektualizácia výpovede charakteristické ako pre civilnú poéziu Štefana Strážaya, tak aj pre rukopis Miroslava Holuba. V prípade druhého menovaného sa programovo zhodnocovala básnická nosnosť medicínsko-biologického jazyka; práve tohto básnika menuje v jednom rozhovore aj sama poetka (Ferenčuhová – Fulmeková, 2016). Súčasné domáce inklinácie M. Ferenčuhovej v poli etablovaných literárnych rovesníkov, ako to pripomína aj M. Součková (2016), zasa štandardne zastupujú mená N. Ružičková, K. Kucbelová, M. Habaj, P. Macsovszky či P. Šulej, a to ako poetky a básnici premyslene narábajúci s rôznou „nebásnickou“ lexikou ako prostriedkom navonok „dištancovanej“, nesentimentálnej analýzy ľudskej identity v problémovej osobnej, spoločenskej či civilizačnej situácii.

Relevantný je hádam ešte jeden kontext. V poslednom čase sa u nás objavili viaceré pokusy o také básnické knihy, ktoré autori koncipujú ako súbory inscenovaných naratívno-reflexívnych výpovedí o osudoch viacerých subjektov s istým spoločným identifikačným zázemím, vyjadrených buď v prvej, alebo v tretej osobe. Zmieniť možno pokusy Radoslava Tomáša Statusové hlásenia (2011), Mirky ÁbelovejBásničky pre domáce paničky (2016), čiastočne Veselkovej Identity (2013). Ale kľúčovým referenčným dielom svetovej poézie pre túto oblasť zaiste bude predovšetkým Spoonriverská antológia (1915, 1916) Edgara Lee Mastersa, tunajšiemu čitateľovi dlhodobo dostupná v českom preklade (1957, 1999, za účasti Zdeňka Urbánka, Emanuela Fryntu a Jiřího Kolářa) a v dvoch slovenských verziách, jednej úplnej od Rudolfa Skukálka a Danice Flimelovej (1968) a vo výbere Jozefa Kota (1980). V rámci slovenskej básnickej epiky druhej polovice 20. storočia možno hádam ako dielo s podobným referenčným postavením zmieniť zbierku Jozefa Mihalkoviča Zimoviská (1965).

Dokumentárnosť a reflexívnosť – hľadanie miery

Keďže teda na komplexný rozbor zbierky momentálne rezignujem, pokúsim sa vzťah medzi dokumentárnym a reflexívnym princípom ilustrovať na niekoľkých úkazoch, ktoré sprevádzajú recepciuImunity. Začnem pri prvej časti, ktorá je nazvaná Schopnosť obrany (čo je voči názvu celej knihy evidentná duplicita). Tvorí ju osem básní. Všetky sú označené iniciálami a číslom v zátvorke. Ako už bolo konštatované, takéto záhlavie berieme ako indikátor administratívne nazeranej individuality. Kombinácie sú rozličné. Iba prvá a posledná báseň sú označené zhodným monogramom „M. R.", číslo v zátvorke na vstupe je 39, na výstupe 40. Prvá báseň tematizuje diagnózu ochorenia, záverečná zasa úspešné uzavretie liečebného cyklu. Tieto dva texty teda vnímame ako rámcujúce, s navonok identickým subjektom, ktorý v rozpätí jedného roka prešiel vážnou vnútornou zmenou. Druhá báseň cyklu nesie označenie T. R. (2). Tým sa pripína k rámcujúcim básňam, keďže zo záhlaví dedukujeme, že výpovediam na rovine medziľudských vzťahov zodpovedá relácia rodič – potomok. Príznačne práve len táto báseň z celého cyklu nie je stvárnená ako výpoveď v prvej osobe; ľudský jedinec indikovaný údajmi zo záhlavia, dieťa, tu vystupuje v úlohe objektu, s čím korešponduje aj to, že táto báseň (implicitne kriticky) pracuje s odosobneným, objektivizujúcim, terminologicky sebavedomým, autoritatívnym slovníkom.

Ostatné výpovede teda vychádzajú z konvencie prvej gramatickej osoby, pri ktorej očakávame, že jazyk básne bude plniť funkciu autocharakteristiky daného subjektu. Toto recepčné nastavenie je o to silnejšie, že výpovede sa týkajú vysoko tenzívnej životnej problematiky s predpokladom diferencovaného prežívania. Bližší pohľad však ukazuje, že básne sú situované do pomerne úzkej či stabilizovanej výrazovej škály, napísané civilným až vecným jazykom s minimom expresívnejších prvkov či momentov. Ich jazykovo-štylistický rozkmit je príznakovo malý oproti očakávaniu jazykovo stvárnenej individuálnej rozličnosti navodenej záhlaviami, konvenciou prvej osoby a tematizovaním záťažových životných situácií. Napríklad protagonistka ženského rodu určená ako S. P. (87) hovorí o ľuďoch, svedkoch svojho pádu na ulici, že sú „ochotní na chvíľu pozdržať / zomieranie, / vzápätí kroky / nasmerovať inam, / na vychodené trasy / zaliate celkom novým / svetlom.“ (s. 14). Na ďalšej strane F. H. (32), chorý muž a zároveň čerstvý otec uvažuje: „Nemá význam tento čas / merať v sekundách / alebo v rokoch: / Je vyjadrený vzťahom každej chvíle / k trvaniu celého života.“ (s. 15). Tento úkaz nemožno riešiť hľadaním predobrazov, verifikovaním či štatistickým vyhodnocovaním životných (či textových) predlôh, ktoré jednotlivé básne inšpirovali. Skôr sa zdá, že ak nad autocharakterizačným zacielením výpovedí rôznych lyrických subjektov prevažuje istá jazykovo-štylistická konvencia, ktorá napríklad v uvedených prípadoch do popredia stavia takú exkluzívnu myšlienkovo-psychologickú schopnosť, ako je abstrakcia, možno tieto výpovede neprináležia výlučne lyrickým subjektom, ale v rovnakej a vari aj väčšej miere sú médiom „subjektu diela“. Toho Miroslav Červenka (2003) s odkazom na J. Slawińského vníma ako pôvodcu pravidiel diskurzu, ktorý vyberá modalitu, intencie a funkcie diela, cez tvarovanie textu štylizuje reč lyrického subjektu, utvára dielo bez toho, aby sa sám priamo chopil reči atď. Z tejto nerovnováhy tiež vyplýva, že prostredníctvom civilno-vecného jazyka a zložitých myšlienkových operácií subjekt diela moderuje, tvaruje, čiže vlastne reflektuje situáciu „svojich“ lyrických subjektov. To, že si v cykle Schopnosť obrany akoby už aj tak trochu bral slovo, berme ako príklad toho, že u Ferenčuhovej nie je reflexia „odseparovaná“ od nazbieraného materiálu, ale že sa odohráva ako priebežná tvárna aktivita. Aj keď to niekedy môže znamenať oslabenie dokumentárnej presvedčivosti výpovede.

Prepojenie dokumentárnosti a reflexívnosti v zbierke možno naznačiť aj krátkou úvahou o uplatnení metonymie. Metonymia ako tróp aj ako významotvorný princíp je podľa známej opozície Romana Jakobsona (1995) zviazaná najmä s epikou a táto súvislosť sa uplatňuje aj v Imunite (Součková, 2016; Rácová, 2016). V zásade to zodpovedá Ferenčuhovej systematickej snahe využívať na reprezentáciu tematizovanej životnej problematiky úradné záznamy (život vo faktoch) a naratívne básne (fakty života). Momentálne mi ide len o jeden problémový aspekt uplatnenia metonymie v zbierke. Pevnou a zreteľnou súčasťou vecných súvislostí, s ktorými sa v textoch pracuje, sú vo výraznej miere slová, termíny a vlastné mená priamo označujúce javy, veci a procesy z onkologického kontextu doplnené o ďalšie motívy z tesne priľahlých sfér (chradnutie, starnutie, život s vážnou chorobou, na sociálnom okraji atď.). Aj keďImunita sa až na ojedinelé výnimky dokáže vyhnúť riziku, ktoré spočíva v reportážnom precenení reálií, čitateľ sa tak či tak pohybuje v pomerne malom a až príliš zreteľne identifikovanom významovom poli, ktorého režim riadi koncept fatálnej choroby. Pravdaže, aj toto pole má svoj metonymický potenciál, choroby a iné ohrozenia vedia veľmi účinne reprezentovať život, obzvlášť jeho krehkosť, fragilitu, unikátnosť, vzácnosť atď., a poetka s takýmto významovým poľom aj počíta. Domnievam sa však, že pri väčšej významovej neurčitosti či eliptickosti jednotlivých výpovedí i celého diela, pri akomsi rozptyľovaní dostredivej sily onej vznešenej východiskovej témy by napokon nemuselo dochádzať k jej „zľahčovaniu“, ale naopak, k jej existenciálne tenzívnejšiemu stvárneniu, inak povedané, menej transparentný prístup (vari aj s väčším priestorom pre rôzne dimenzie všedného, prízemného života uchráneného dočasu od konfrontácie so smrťou) by poskytol väčší priestor myšlienkovému potenciálu autorky, existenciálno-analytickej razancii knihy aj recepčnej aktivite čitateľa.

Autorka „chladný“ dokumentárny ráz výpovede koncepčne koriguje tým, že svoju básnickú správu zo života ľudí smerujúcich k smrti motivuje empatiou. Knihu nesie práve programový záujem o iných, snaha dať priestor tým, ktorých málokto v živote vypočul a počúva, ambícia porozumieť situácii človeka zasiahnutého procesmi, ktoré sú mimo individuálnej vôle. A tak je úzky okruh skúsenosti jedného ja a „jeho ľudí“ (rodina, blízki) rozšírený o najrôznejšie ďalšie, cudzie osudy. K zvýznamňovaniu empatiou motivovaného dokumentarizmu sa napokon prikláňajú aj tie čitateľské a literárnokritické hodnotenia zbierky, ktoré ju oceňujú ako pôsobivú memorabíliu, knihu so sociálne scitlivujúcim potenciálom, ale tiež básnickú reportáž o konzumnou spoločnosťou tabuizovaných námetoch či rovno ako výchovno-osvetovú príručku, prípadne fakultatívnu paliatívnu literatúru, „doplnkový manuál pre ľudí zaujímajúcich sa o onkologickú problematiku (vrátane špecialistov, výberovo i pacientov)“ (Mihalkovič, 2016). Akokoľvek sú práve tieto inštrumentálne operácie našej kritiky s Ferenčuhovej zbierkou pomerne sporné, ich výskyt chtiac-nechtiac do adekvátnejšieho svetla stavia aj môj pokus o oddelenie reflexívnosti od dokumentárnosti. Pretože čo iné je empatický dokumentarizmus ako reflexia?

Poézia poznania – poézia ako memento mori

V odbornej reflexii zbierky sa pripomínajú isté konštanty Ferenčuhovej básnického zobrazovania života a sveta. Významné miesto medzi nimi má motív narušenia či prieniku cudzorodého (Schmarcová, 2016; Rácová, 2016), s ktorým sa stabilne v značnej miere spájajú pesimisticko-skeptické postoje. Imunitumožno čítať aj ako existenciálne ťaživú variáciu na tento námet i na tento prístup. Prieskum človeka zneisteného nárazovou devastáciou či dlhodobou traumatizáciou tela a vedomia tu prebieha v atmosfére, ktorá sa dá vystihnúť prívlastkami ako bolestná, drásavá či úzkostná, a to o to viac, že jej súčasťou sú aj kontrapunktické momenty. To je, pravdaže, ľudsky prirodzené, len či nie aj zamak predvídateľné z estetického a poznávacieho hľadiska. Teda z tej perspektívy, v ktorej Imunitu berieme za slovo ako reflexívnu poéziu.

Pozrime sa, ako v Imunite vyzerá pointovanie. Pointy sú totiž miesta, kde sa Ferenčuhovej reflexívnosť prejavuje veľmi zreteľne. Téma smrti, dívania sa v ústrety zániku a obzerania sa za prežitým akoby tieto miesta vysúvala do popredia ešte o čosi viac. Kde inde by sa napokon mala prejaviť pretváracia schopnosť fatálnej konfrontácie človeka s jeho vlastnou krehkosťou. Pretváracia aj voči čitateľovi. A pretváracia v tom zmysle, že pri predmete takej intenzity, akým je látka tejto knihy, možno očakávať, že zasiahne naše osvedčené recepčné, myšlienkové, hodnotové a iné konvencie a koncepty, naruší ich, vyvedie ich z miery, otrasie nimi, presiahne ich. Pravda, ide potom o mieru a tiež o to, nakoľko tieto transformácie vôbec možno jazykovo vyjadriť.

Z tohto hľadiska zvlášť stoja za pozornosť tie zakončenia básní, ktoré sa viažu na presah prítomnosti do budúcnosti, ktoré sa týkajú životných súvah a perspektív človeka v krízovej či vyslovene terminálnej situácii. Majú napríklad podobu provizórnych úvah, inventarizácií, momentálnych zhrnutí stavu, predbežných, prípravných odhadov budúcnosti či predsavzatí. V knihe je ich celý rad a sú vyjadrené v rôznej modalite. Napríklad podľa poradia strán: „Na tomto území sa smrť / stáva / neznámym cieľom: // Je úzky? Bude široký?“ (s. 17). Alebo: „Stav adekvátny veku. / V priemere ostáva ešte dvadsať rokov / bez fatálnych chorôb // a ďalších dvadsať na viac či menej / bolestivé dožitie.“ (s. 45). O báseň ďalej v takejto modifikácii: „ešte dvadsať rokov bez fatálnych chorôb / a ďalších dvadsať na bolesť: // Možno práve teraz je čas / na ďalšie dieťa.“ (s. 47). A ďalej: „Týmito, / týmito rukami by som vás!“ (s. 66), prípadne: „No s prvou jarnou úrodou sa / pevne zapriem / o zem, odhodlaná / zovšadiaľ opäť vyklíčiť“(s. 70).

A mimo poradia: „telo sa zatiaľ vytrvalo obnovuje, / vstrebáva zažité, / to ružové a čisté / prichádza zvnútra, zhora / pomimo skúseností, / spoza štatistík / ako celkom obyčajný / zázrak.“ Myslím, že tu – ide o báseň M. R. (40) – sa v Imunite ocitáme najbližšie, takpovediac na prahu či na dosah stvárnenia onej skúsenosti, ktorá sa vymyká našim myšlienkovým a vyjadrovacím konvenciám, možnostiam a zručnostiam, osvedčeným konceptom, o ktoré sa v živote opierame za bežných okolností. Subjekt ich ešte používa, ale zároveň hľadá spôsob, ako povedať, že zakúša čosi spoza nich, a volí pre tento úkaz slovo zázrak, podľa všetkého asi preto, že nepatrí do sféry objektívne verifikovateľnej empírie. V rámci tejto odbočky možno ešte dodať, že je zvláštne, že touto pointou sa završuje prvý cyklus knihy, teda že si ju M. Ferenčuhová neodložila na samý záver knihy. (Robia to tak trochu namiesto nej komentátori, keď uvedenú báseň vyzdvihujú.) Vzhľadom na záhlavie príslušného textu, ktoré odkazuje k empirickej autorke diela, toto riešenie zrejme motivovala potreba zachovať sa diskrétne, rezervovane či neprivilegovane a vytvoriť tak okolo zbierky širší recepčný priestor, než by poskytla jedna (vlastná) konkrétna biografia „vystrčená“ do výkladu. Keďže sa však od rozhovoru poetky pre Sme (prílohu určenú pre ženy) z októbra 2016 stali životné podnety, ktoré zbierku motivovali (rakovinové ochorenie blízkeho príbuzného a vlastná liečba empirickej autorky), súčasťou verejného diskurzu, aktuálne čítanie zbierky bolo do značnej miery nasmerované presne opačne, ako o tom svedčia aj doterajšie výstupy literárnej kritiky. Koniec odbočky.

Keď sa prizrieme súboru explicitov, ako ich uvádzame o jeden odsek vyššie, vidíme, že sú pomerne pestré v rovine zmyslu aj modality, čo zodpovedá pluralite lyrických subjektov, ktoré v zbierke ešte dostanú priestor, ako aj špecifickej dokumentárno-reflexívnej intencii diela. Ako spoločný menovateľ týchto point možno vnímať skúsenosť s krehkosťou, vratkosťou, dočasnosťou existencie. Od zistenia o „nesamozrejmosti života“ (Mihalkovič, 2016) sa potom odvíja aj posledná báseň zbierky, text vyčlenený do osobitnej časti s názvom Epilóg. Báseň účinkuje ako viacnásobný epilóg, možno ju vnímať ako predĺženie predchádzajúcej časti zbierky (cyklus Fragmenty), ako záverečné zhrnutie celej knihy, ako novú interpretáciu titulného motívu diela a v našom malom pokuse s pointami aj ako syntézu všetkých príslušných záverečných sekvencií jednotlivých básní. Text je zalomený do dvoch stĺpcov, takže sa končí výrokmi umiestnenými vedľa seba: „ďalej už musíš pokračovať /sám:“ a „ďalej už musíš pokračovať / sama:“ (s. 83). Báseň teda výslovne aj grafickým usporiadaním akcentuje neprenosnosť individuálnej životnej skúsenosti zoči-voči neurčitosti života. A v pozícii, ktorá jej je udelená, len ťažko prehliadnuť, že ide aj o príhovor adresovaný čitateľovi, respektíve čitateľke knihy, ktorý obracia jeho, respektíve jej pozornosť od objektívneho faktu smrti k životu ako subjektívne prežívanej skutočnosti. Už len tento príklad ukazuje, že Ferenčuhovej reflexívnosť spadá pod charakteristiku známu ako memento mori. Na prvom pláne je totiž cez početné obrazy fyzického utrpenia, starnutia, chradnutia a zomierania pripomínaním našej smrteľnosti a tento plán je dopĺňaný o druhý, ktorý zasa spočíva v upozorňovaní na cenné stránky života, vo všednom kolobehu diania prehliadané, neuvedomované či podceňované (medzi prvými isto možnosť deliť sa oň s blízkymi). Utrpenie protagonistov básní čitateľov upomína, že „každý z nás môže byť jedným z nich…“ (Součková, 2016, s. 93), a predstavuje teda výstražný pohľad nasmerovaný v ústrety objektívnemu faktu smrti. Ich „precitnutia“ (Urbanová, 2016, s. 57) sú nám ponúkané na stotožnenie, pristavenie sa pri vlastných životoch.

Charakteristiku zbierky pomocou označenia memento mori podporuje aj jej koncepcia, ktorá cez rozličné subjekty s diferencovanými rolami vo vzťahu k smrti umožňuje zmapovať postoje súčasného človeka našej kultúry k terminálosti života v relatívnej úplnosti a v o niečo užšej škále postihnúť aj hodnotové osi nášho umenia žiť. Potom však vzniká otázka, či sa v takomto prípade naozaj podieľame na poznávaní, ako sa to unisono tvrdí v doterajších metatexoch k zbierke. Akokoľvek totiž môžeme byť – do času – ušetrení od priamej hrozby či veľkého utrpenia, prechodnosť našej existencie ako objektívny fakt podľa všetkého aspoň tušíme. Odpovedať na strach zo smrti, respektíve na výstrahu, že zomrieme, láskou k životu, respektíve odhodlaním žiť v jej mene, je tiež bezpochyby ušľachtilé, ale z hľadiska poznávacích možností ani tento postoj ešte nie je vykročením za tunajší uzuálny hodnotový rámec či za elementárny protiklad života a smrti. Teda tam, kam sa aj európska či západná reflexívna literatúra vie dostať, ak aj nie pravidelne, tak aspoň vo svojich najlepších podobách. A potom naozaj pôsobí ako zjavenie výraz skúsenosti či poznania, ktoré nás zasiahne tým, nakoľko je v porovnaní s našimi myšlienkovými a životným návykmi vyslovene nepravdepodobné a súčasne plne a oslobodzujúco pravdivé. „Nic zlého se neděje tomu, co se ocitá v přeměně, právě tak jako nic dobrého tomu, co se z přeměny rodí,“ možno si prečítať v Hovoroch k sebe samému Marca Aurelia (uvádzam český preklad Rudolfa Kuthana) na podobnú tému, o akej je zbierka Imunita. A bezprostredne predtým: „jsi dušička, která se vleče s mrtvolou, jak říkal Epiktétos.“ Aj tieto príklady si vyžadujú našu opatrnosť, veď človek rád užasne nad žiarivou krivkou sentencie či epigramu. A tŕpne ďalej. Naznačujú však, aká pohyblivá vie byť miera nášho poznania zoči-voči základným parametrom života na škále od všeobecne rešpektovaných téz a honorovaných postojov k zisteniam, s ktorými sa už spájajú aj veľké riziká (napríklad individuálnej neprenosnosti, spoločenskej neakceptovateľnosti, nekomunikovateľnosti žiadnym bežným jazykom).

Zdá sa mi, že k tomuto pólu poznávacej škály, k takto radikálne poňatému poznávaco-transformačnému potenciálu životnej krízy sa zbierka M. Ferenčuhovej síce sporadicky približuje i dostáva na dosah, nestal sa však jej vlastným obsahom a dominantným tvárnym princípom. To nezmenšuje jej kvality, pokiaľ ide o pozorné postihnutie celej škály stavov, ktorými sa nám prihovára naša zraniteľnosť a pominuteľnosť. Skôr než na pretváraciu, transformujúcu (a v tomto zmysle poznávaciu) dispozíciu konfrontácie s utrpením a so smrťou sa však na spôsob mementa mori zameriava na jej frapujúco-výstražné a poučné pôsobenie. Mimovoľne to ilustrujú aj metatexty, napríklad M. Součková, keď v doslove k zbierke svoj zážitok vyjadruje slovami, že ju kniha „,donútila‘ zastaviť sa, pozerať dokorán otvorenými očami a spozornieť, verím, že aj scitlivieť“ (2016, s. 92). Doterajšia odborná reflexia Imunity však z týchto skúseností odvodzuje podľa mojej mienky neprimerané zistenia a hodnotenia. Akoby sme potrebovali k vážnej knihe dodať ešte niečo ďalšie, čím by sme ju aj za seba oťažili. Z výsledkov tohto empatického čítania a nadporozumenia však vzniká dojem, akoby sme strácali zo zreteľa našu povinnosť rozumieť literárnym dielam čo najjemnejšie a až podľa toho ich klasifikovať, pravda, pokiaľ sa nám aj v literatúre naozaj prieči zmätok, v ktorom sa odohrávajú naše životy.

Literatúra

Aurelius Antoninus, Marcus: Hovory k sobě. Praha : Svoboda, 1969.

Červenka, Miroslav: Fikční světy lyriky. Praha – Litomyšl : Ladislav Horáček – Paseka, 2003.

Ferenčuhová, Mária: Imunita. Kordíky: Skalná ruža, 2016.

Ferenčuhová, Mária – Fulmeková, Denisa: Poetka Mária Ferenčuhová: Z extrémnej empatie som možno nakoniec ochorela aj ja (rozhovor). In: Sme, 14. 10. 2016. Dostupné na:http://zena.sme.sk/c/20354806/poetka-maria-ferencuhova-z-extremnej-empatie-som-mozno-nakoniec-ochorela-aj-ja.html

Ferenčuhová, Mária – Tóthová, Roberta: Mária Ferenčuhová: Najsilnejšie umenie vzniká z nevyhnutnosti (rozhovor). In: Pravda, 13. 8. 2016a. Dostupné na: http://kultura.pravda.sk/film-a-televizia/clanok/401843-maria-ferencuhov....

Ferenčuhová, Mária – Tóthová, Roberta: Víťazka ankety Kniha roka denníka Pravda Mária Ferenčuhová: Lekárska správa? Dej nič výnimočné, ale tá forma! (rozhovor). In: Pravda, 17. 12. 2016b. Dostupné na:http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/414188-vitazka-ankety-kniha-roka-d....

Jakobson, Roman: Dva aspekty jazyka a dva typy afatických poruch. In: Jakobson, Roman. 1995. Poetická funkce. Jinočany : H & H, 1995, s. 55 – 73.

Málková, Iva: Recenzent vně vyvržený (Konfrontácie). In: Romboid, 2016, roč. 51, 2016, č. 10, s. 133 – 139.

Mihalkovič, Boris: Poézia ako skalpelom. In: Pravda, 23. 11. 2016. Dostupné na:http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/411298-kniha-tyzdna-poezia-ako-ska....

Navrátil, Martin: Schopnosť vzdorovať. In: Tvorba, roč. 26 (35), 2016, č. 4, s. 81 – 83.

Rácová, Veronika: Imunizácia k scitlivovaniu (konfrontácie). In: Romboid, roč. 51, 2016, č. 10, s. 133 – 139.

Schmarcová, Ľubica: Ferenčuhovej bytostne civilná… (text na záložke). In: Ferenčuhová, Mária: Imunita. Kordíky : Skalná ruža, 2016, bez paginácie.

Součková, Marta: Pod povrchom tela, za jazykom textu (doslov). In: Ferenčuhová, Mária: Imunita. Kordíky : Skalná ruža, 2016, s. 87 – 93.

Urbanová, Eva – Biznárová, Lucia: Lekárska správa o človeku (kritický duológ). In: Vertigo, roč. 4, 2016, č. 4, s. 55 – 58.