V štvrtej časti ankety venovanej argentínskemu spisovateľovi Juliovi Cortázarovi pri príležitosti stodesiatich rokov od narodenia (26. 8. 1914) a štyridsiatich rokov od smrti (12. 2. 1984) uverejňujeme odpovede básnika a prozaika Petra Macsovszkého a príspevok prozaika a redaktora Tomáša Hučka.
Peter Macsovzsky
/* 1966 v Nových Zámkoch, básnik, prozaik a publicista, píše v slovenčine a maďarčine/
1. Kedy a pri akej príležitosti ste sa prvýkrát stretli s tvorbou alebo menom Julia Cortázara?
Myslím, že to bolo v roku 1981. Vtedy som ešte vôbec netušil, kto je to Julio Cortázar. To priezvisko pôsobilo na mňa temne, pripomínalo mi slovo korzár.
Cortázarovu knihu, ktorú som zazrel v novozámockom kníhkupectve, som nekúpil pre seba. Ale pre svoju matku. Už sa nepamätám, či to mal byť narodeninový alebo vianočný darček.
Kniha sa volala Nagyítás (Zväčšenina), bol to vyše štyristostranový prierez Cortázarovou poviedkovou tvorbou od roku 1951 až po rok 1962. Keďže v tom čase Maďarská televízia počas sobotňajších nocí vysielala filmy klasických talianskych režisérov a matka ma upozornila na Antonioniho film, nazdával som sa, že ak kúpim knihu s takýmto názvom, zaručene sa trafím do jej vkusu.
Matka po Cortázarovi nikdy nesiahla. Zato ja som si prečítal prvú poviedku v poradí. Volala sa „Obsadený dom“ (maď. „Az elfoglalt ház“, špan. „Casa tomada“). Okamžite ma upútala jej tajomná, zlovestná atmosféra. Myslím, že to bol jeden z tých textov, nad ktorým som si pomyslel, že aj ja by som chcel písať takéto príbehy. Veď som sa aj pokúšal – po nociach, atramentovým perom, do bezlinajkovej písanky veľkosti A5.
Potom som už nikdy na Cortázara nezanevrel. Nasledovala Solentinamská apokalypsa, takisto som ju získal v Nových Zámkoch. Dodávam k nej len toľko, že graficky, s použitím ilustrácií Daniela Fischera, ju skutočne majstrovsky upravil Ľubomír Longauer.
V roku 1991 som si kúpil útlu zbierku poviedok Jistý Lukáš (prel. Miloslav Uličný). O dva roky som v malom, zaprášenom kníhkupectve v Šuranoch objavil román Výhercovia. V roku 1997 som zasa v Iowa City naďabil na anglický preklad Rayuely (angl. Hopscotch). Zhruba o rok či dva nato som si kúpil Krk čiernej mačky (výber z poviedkovej tvorby v preklade Vladimíra Olerínyho). Takmer o desať rokov neskôr na mňa v Holandsku čakal anglický preklad vraj najexperimentálnejšej Cortázarovej prózy 62/ Skladačka (angl. 62: A Model Kit, špan. 62/modelo para armar). Zatiaľ poslednú Cortázarovu knihu (Todos los fuegos el fuego) som si priniesol z Buenos Aires v roku 2016 – ako snobský suvenír, lebo po španielsky neviem tak dobre, aby som majstra zvládol čítať v origináli.
2. Pamätáte si ešte, ktorá Cortázarova próza na vás podstatnejšie zapôsobila? Čím dokázal ovplyvniť vašu čitateľskú skúsenosť a predstavivosť? V čom spočíva jeho prínos žánrom poviedky a románu, čo ho odlišuje od iných predstaviteľov prózy literárnej fantastiky, respektíve fantastického realizmu?
Spomínal som už, že to bol „Obsadený dom“. A potom aj „Spojitosť parkov“, „Vlastnosti jedného kresla“, „Axolotl“ a vôbec návody z Príbehov o kronopoch a fámach.
Cortázarove spôsoby uvažovania a písania sú nepochybne silnou intervenciou do konvenčných čitateľských skúseností, respektíve do očakávaní konzervatívneho čitateľa. Ak mám uvažovať nad prínosom Cortázarových próz, tak ho vidím predovšetkým v chladnom odstupe, v jemnom dávkovaní zlovestných predtúch a ešte zlovestnejších možností, v odvahe vykročiť z ohrád krásnej literatúry smerom k technickej či akademickej literatúre.
V Jistom Lukášovi sa nachádza text „Texturologie“, o ktorom v doslove prekladateľ Miloslav Uličný píše: „postihuje pseudovědeckost jistých literárních recenzí, jejichž autoři neřeknou téměř nic o lektorovaném díle, zato však narcistně vystavují na odiv svou knihomolskou erudici.“
„Texturologie“ je v podstate súbor kratučkých recenzií, z ktorých len prvá komentuje recenzovanú knihu, všetky ostatné reagujú zakaždým na predchádzajúcu recenziu.
„Není snad v současné perspektivě kritiky načase nahradit pojmy tradice a tvorba symbiózními galaxiemi typu ,historicko-kulturní entropie‘ a ,antropodynamický koeficient‘?“
V prozaickom texte „Osud výkladů a vysvětlení“, texte takom krátkom, že ho možno odcitovať celý, Cortázar poznamenáva:
„Někde musí být nějaké smetiště, kde jsou svezeny na jednu hromadu všechny výklady a vysvětlení.
Na tom spravedlivém panorámatu je zneklidňující jediná věc: co by se mohlo stát, až se někomu podaří vyložit také to smetiště.“
Fantastický realizmus? Netrúfol by som si Cortázarovu tvorbu takto označovať. V jeho príbehoch či statických pozorovaniach „reality“ často nevieme odlíšiť reálne od fantastického, možné od nemožného. V Cortázarových prózach zakaždým nastane moment ľadovej sprchy: zvrat, ktorý čitateľa šmahom strhne do stavu vytriezvenia, ktorý však nesúvisí s pocitom istoty, s chlácholivou predstavou, že mne sa také čosi nemôže stať alebo že v skutočnom svete sa také udalosti nedejú. Cortázar je aj v tom, čo sa nám uňho zdá snové a fantastické, príliš realistický.
3. Literatúra nebola jediným priestorom, v ktorom sme sa mohli stretnúť s menom Cortázar. Asi som nebol sám, kto ho objavil prostredníctvom kinematografie, ako autora predlohy filmu Michelangela Antonioniho „Zväčšenina“. V ňom sa z východiskovej prózy navonok zachovalo veľmi málo, ani názov nie (až po úspechu filmu začala byť poviedka „Babie leto“ publikovaná pod titulom „Zväčšenina“), zmenilo sa miesto deja i zápletka. Aký je vzťah medzi týmito dvomi dielami, podarilo sa Antonionimu zachovať niečo z ducha Cortázarovej prózy?
Že by atmosféru neblahej predtuchy? Zmysel pre detail? Enigmatickú statičnosť? Neuchopiteľné napätie? Nevysvetliteľný nepokoj?
Antonioni však vo svojom filme zachytáva aj čosi iné: prchavého ducha doby, vplyv popkultúry na správanie sa mladých, a tento rozmer Cortázarovi takisto nebol cudzí, veľmi dobre sa orientoval v súdobých kultúrnych trendoch. V poviedke „Silvia“ spomína Xenakisa, v poviedke „Stalo sa v Kindbergu“ hororového režiséra Georgea Romera, básnikov Allena Ginsberga a Pabla Nerudu, prozaika Jamesa Baldwina či skupinu Franka Zappu Mothers of Invention. Ale nielen hra s kultúrnymi či subkultúrnymi prvkami spája Antonioniho a Cortázara, ale aj priam metafyzická pozornosť voči tichu, nehybnosti, absencii, hre svetla a tieňa, tajnému životu predmetov.
4. Ovplyvnil Julio Cortázar podobu slovenskej, respektíve českej prózy? Koho z domácich autorov mohol inšpirovať?
Podľa môjho názoru sa Cortázarom mohol inšpirovať trebárs Dušan Mitana. Ďalej Balla a Pavol Rankov. Určite však viem, že mal rozhodujúci vplyv na poviedkovú tvorbu Lajosa Grendela.
6. Doteraz sme hovorili o tom, čo znamenal Cortázar v slovenskom kontexte v čase, keď sa jeho diela začali objavovať ako nové, keď autor ešte žil a tvoril ako súčasník svojich čitateľov, teda o období približne od polovice šesťdesiatych do polovice osemdesiatych rokov. Je aktuálny ešte aj dnes?
Pravdaže je aktuálny. Ten, kto prostredníctvom Výhercov vhupne do nevšednej, nenormálnej situácie výnimočného stavu, v ktorom sa vydávajú absurdné nariadenia a obmedzenia, tomu určite bude behať po chrbte mráz, najmä keď si spomenie na úradné (úradnícke) „opatrenia“ z nedávnych „pandemických“ rokov.
Je aktuálny, lebo sa stávame svedkami, ako sa celkom bežne začínajú prepájať navzájom neveľmi príbuzné veci. Nestačí už bežný gastronomický zážitok, niektoré reštaurácie sa usilujú prinášať čoraz vzrušujúcejšie „pridané hodnoty“. Kaviareň kombinovaná s kaderníctvom, varenie spojené s výtvarnými činnosťami. V poviedke z Jistého Lukáša „Novinky ve veřejných službách“ Cortázar hovorí o prevádzkovaní reštaurácií vo vozňoch podzemnej železnice.
„Pařížská velkoburžoazie, jež je svým společenským postavením nucena pohybovat se v soukromých automobilech, letadlech a luxusních vlacích, objevuje konečně něco, co pro ni až do této chvíle představovalo především eskalátory mizící v hlubinách, jichž používá pouze zřídka a s výrazným odporem. Koho může v době, kdy francouzští dělníci mají tendenci vzdávat se svých požadavků, jež jim vynesly takovou slávu v průběhu tohoto století, výměnou za možnost svírat volant vlastního auta a zarytě zírat na televizní obrazovku během těch pár hodin volna, koho může pobuřovat, že se zámožná buržoazie obrací zády k věcem, jež hrozí stát se běžnými, a s ironií, na niž její intelektuálové vytrvale upozorňovali, hledá oblast, která zdánlivě poskytuje maximální přiblížení k proletariátu, přičemž však tato jej od ní vzdaluje mnohem více než vulgární povrch velkoměsta? Nemusíme ani říkat, že koncesionáři restaurantu i sama klientela by jako první s rozhořčením odmítli jakýkoli záměr, který by mohl vyhlížet nějak ironicky; stačí koneckonců, abyste dali dohromady potřebný peníz, a můžete nastoupit do restaurantu a dát se obsloužit jako kterýkoli jiný host, a je dobře známo, že leckterý z žebráků, co spávají na lavicích v metru, má obrovské jmění, stejně jako cikáni a vůdci levice.“
Prevádzka takejto reštaurácie a najmä pohodlie a bezpečnosť solventných hostí môžu byť ohrozené nežiaducimi zvedavcami. Kompetentné orgány však aj toto vyriešili:
„Díky soukromé reklamě jsou zákazníci přirozeně informování o tom, že mají čekat na vlak v určitém úseku nástupiště, kterýžto sektor se každých čtrnáct dnů mění, aby obyčejní cestující byli svedeni ze stopy; jako tajný klíč slouží některý z plakátů propagujících sýry, čistící prostředky či minerálky a umístěných na stěnách nástupiště. Třebaže tento systém přijde dost draho, správa raději informuje o těchto změnách prostřednictvím důvěrného bulletinu, místo aby na potřebném místě upevnila šipku nebo jiný přesný ukazatel, neboť mnozí mladí nezaměstnaní či vagabundi, používající metro jako hotel, by se tam záhy soustředili, byť i třeba jen proto, aby mohli zblízka obdivovat skvělé vybavení restauračního vagónu, jež by nepochybně vzbudilo jejich nejnižší pudy.“
Alebo si vezmime vraj nepremožiteľnú potrebu prírody. Ekománia a prírodný turizmus však svoje kúsky predvádzali aj za Cortázarových čias, inak by argentínsky autor nenapísal poviedku „Lukášovy ekologické meditace“, v ktorej sa okrem iného píše: „Civilizovaní lidé upadající do bukolických mdlob lžou; nebudou-li mít scotch on the rocks v půl osmé večer, budou proklínat minutu, kdy opustili domov, aby pak trpěli skrze ovády, úpal a úžeh a trny a ostny; pokud pak jde o ty, kdož jsou přírodě nejblíže, jsou stejně tupí jako ona sama. Kniha, komedie či sonáta nevyžadují návrat ani sprchu; právě při nich dosahujeme nejvyšších vrcholů, v nich jsme tím největším, čím vůbec můžeme být.“
Julio Cortázar bude stále aktuálny, na večné časy. Absurdity sa v tomto svete totiž nikdy neprestanú množiť, stupňovať. A čitatelia, pokiaľ nejakí ešte prežijú najbližšie roky, stále budú potrebovať, aby ich niekto uzemňoval bláznivo-varovnými nápadmi.
Tomáš Hučko
/*1983, publicista, prekladateľ a prozaik, šéfredaktor kultúrno-spoločenského mesačníka Kapitál/
Potešilo ma, že odpoveď v tejto ankete k výročiu narodenia i smrti Julia Cortázara nemusí spĺňať prísne kritéria literárnej vedy či kritiky, pretože k jeho dielu ma viaže emocionálny vzťah, ktorý sa v podobe oslavného textu nemá šancu vymaniť z banality.
Som jedným z mnohých, pre ktorých bolo stretnutie s jeho románom Nebo, peklo, raj iniciačným momentom. České vydanie z roku 2001 v preklade Vladimíra Medka som so sebou nosil niekoľko rokov, navštívilo so mnou veľa miest a prežilo niekoľko vzťahov. Kniha bola pre mňa aj akousi skúškou správnosti, dával som ju čítať svojim partnerkám a so zmesou radosti i strachu očakával ich reakciu. Mal som pocit, že každého musí strhnúť tá snaha Cortázarových hrdinov (a samotného autora) pretrhnúť akúsi blanu skutočnosti, za ktorou je ďalšia, tentokrát pravdivá realita.
Tá neúnavná a naivná snaha o pretrhnutie závoja skutočnosti ma nútila sa ku knihe neustále vracať. V priebehu posledných vyše dvadsiatich rokov som ju čítal veľakrát a viacerými spôsobmi: lineárne, podľa Cortázarovho kľúča aj podľa vlastného, voľného výberu kapitol. Neprekvapivo, je to vždy iná kniha, a prekvapivo, je stále rovnaká. Asi som iný skôr ja, už sa mi pri nej tak nezrýchľuje dych, už nemám to nutkanie recitovať z nej opitý po baroch, no stále ma rovnako fascinuje tá kombinácia literárnej hry, ktorá však nie je chladnou kalkuláciou, a citlivosti, ktorá ide často až na existenciálnu dreň.
Ak však dnes na Cortázara myslím, a robím to stále pomerne často, väčšinou si nespomeniem na scény z románu Nebo, peklo, raj, ale na krátku poviedku „Rukopis, nájdený vo vrecku“. V nej Cortázar popisuje cesty svojho hrdinu v metre, kde sa v odrazoch okna snaží zachytiť ženskú tvár a v bludisku náhody naraziť na lásku. Na malom priestore sú tam všetky motívy, ktoré mám u Cortázara rád: hra, náhoda, neha, hľadanie vzťahu, posväteného osudom. Hoci je Cortázar známy najmä ako literárny experimentátor či ľavicový angažovaný publicista (jeho politické texty ma dnes zaujímajú oveľa viac než pred dvadsiatimi rokmi, no zďaleka nie tak ako jeho „apolitické“ literárne diela), pre mňa zostáva v prvom rade romantik. Lebo nech už čítame Cortázarove diela akýmkoľvek spôsobom, zdá sa mi, že za tým pretrhnutým závojom skutočnosti nemôže byť nič iné než láska.
- prečítané 299x
