Plav

Už od debutovej zbierky Lepšia verzia seba (2019) využíva Ivona Pekárková pre svoje poetické vyjadrenie metódu nadhľadu od zobrazovanej témy, ktorá je zrejmá v často využívanej irónii aj vo voľbe subjektu v tretej osobe singuláru a prvej osoby plurálu. Hoci názov prvej zbierky signalizuje ponor do svojho vnútra, po prečítaní zistíme, že ono „seba“ je v nej dôsledne uložené vo vzťahoch, či už partnerských, medziľudských, alebo spoločenských. Názov potom odkazuje k všeobecnej snahe hľadať lepšiu verziu občana, partnera, človeka. Rovnako je to aj v poradí druhej samostatnej zbierke s názvom Možnosti neúspechu (ako prvú vydala zbierku Manželská poézia v spoluautorstve s Vladom Šimekom).

V aktuálnej knihe totiž Pekárková opäť tematizuje snahu o zlepšenie „seba“. Skúma možnosti neúspechu ako predpoklad nápravy či vývinu, a to najmä v partnerských vzťahoch, ale širšie vzaté i v pracovných a spoločenských rolách. Pokračuje v rozvíjaní motívov týkajúcich sa výkonu, efektivity práce, kritického myslenia (báseň Sen o lepších výkonoch, b. Prejav pre nových zamestnancov, b. Záznamy z uplynulej jesene a zimy a iné). Znova vnáša do témy istú dávku dištancie od sledovaných javov, napríklad prostredníctvom apropriácie slov a fráz z publicistických, reklamných a iných spoločenských diskurzov. Čítame básne pripomínajúce budovateľské plány, tlačové správy či headliny, ale i motivačné príručky alebo pracovné príhovory. Podnikateľský jazyk trhu sa prirodzene vkráda do romantického spolužitia dvoch ľudí. Slová ako „podnikať“, „plány“, „ambície“, „účel“, „vklad“ a „riešenie“ menia ich vzťah na akýsi neosobný projekt postupujúci podľa vopred stanoveného plánu. Autorka implicitne, aj prostredníctvom komického efektu, ktorý z takýchto netradičných spojení vzniká, poukazuje na „účelovosť“ dnešných vzťahov: „pred niekoľkými rokmi sme si vymysleli / vlastné zviera, kríženca / leva a krokodíla [...] podobné riešenie môžeme / rozhodne odporučiť aj ostatným / podmienkou je / prísť s vlastným, originálnym vkladom // dnes už v tejto oblasti nepodnikáme“ (s. 18).

Využívanie prvej osoby plurálu umožňuje subjektu striedavo obnažovať sa a zahaľovať – záleží, či lyrické my stotožníme „len“ s dvojicou ľudí, alebo so širším spoločenstvom. Pekárková transformuje sebairóniu na „my-iróniu“, posúva výsmech adresovaný lyrickému subjektu k spochybneniu vzťahov, ktoré vytvára a do ktorých vstupuje, a zároveň komicky ukazuje „našu“ snahu partnersky a spoločensky (či dokonca ľudsky) uspieť. Dochádza k nepriamemu, ale o to krutejšiemu odsúdeniu zlyhania ľudskosti: „keď nás oslovili / s ponukou spolupráce / boli sme zmätení / boli sme šťastní [...] v tom čase sme začali / kalkulovať s možnými obeťami“ (s. 59). Človek akoby podľahol automatizácii nielen v pracovnom, ale i v osobnom živote. Sledujeme snahy o zefektívnenie výkonov v práci, každodennom živote, vo vzťahoch, ale i strach pred takýmito postupmi či návykmi (b. Sen o lepších výkonoch). Partnerský plurál prerastá čoraz viac do univerzálneho „my-ľudstva“, Pekárková pracuje s tenkou hranicou medzi privátnym a verejným na viacerých miestach. Ostáva len na čitateľovi, či bude verše interpretovať ako obraz manželského/partnerského spolužitia, alebo širšie ako vzťah človeka k práci, mestu, krajine, národu či existencii. Dôsledné prekrývanie týchto dvoch sfér však považujem za najlepšiu črtu zbierky a Pekárkovej poetiky vôbec: „nakoniec sme sa rozhodli / vybudovať vysoké anonymné sochy / ktoré najlepšie vyjadrujú / náš pocit z plynutia času“ (s. 39). Trefne jeden z odtienkov takéhoto postupu s množným číslom pomenoval už Viliam Nádaskay v recenzii zbierky Lepšia verzia seba a jeho slová sa potvrdzujú aj teraz: „Množné číslo je tu kľúčové a nie ojedinelé. Vyjadruje prirodzenú ľudskú túžbu po afirmácii – nie je však vôbec jasné, kto túto afirmáciu poskytuje a nafukuje ju do groteskných rozmerov.“

Pomocou prvej osoby množného čísla tiež smeruje k univerzálnym až filozofickým otázkam. Napríklad v básňach Pozorovanie prázdna, Pozorovanie kométy Neowise a Otvárací ceremoniál badať pre autorku typický moment precitnutia pred skutočnosťou (či už je to pozorovanie kométy alebo olympiády v televízii), ktorý však v konečnom dôsledku precitnutím nie je: kométu nevidieť, ceremoniál je z archívneho záznamu a citové rozpoloženie subjektov pred obrazovkou si nikto nevšimne. Žiadne „zakúšanie“ holej existencie sa nekoná, práve naopak, v podtexte vyznieva komicky, ako by nič také, ako precitnutie pred holou pravdou (náhlym poznaním), ani neexistovalo: „zrazu sa pred nami otvoril / dokonalý nočný obzor / upreli sme pohľad tam, kde / sa všetky svetlá končili / do absolútnej tmy / a naplnil nás nečakaný strach / bol to strach z možností / z nekonečných možností / z možností neúspechu“ (s. 38).

Čosi podobné sa objaví v rovnako vydarenej básni Keď sme sem prišli, v ktorej sa cez premeny urbánneho priestoru naznačuje aj (možná, azda očakávaná) premena vzťahu či osôb v ňom. Zmena však neprichádza, nič zásadné sa nedeje, čo opäť smeruje k širšiemu adresnému my – k nám zúfalo snažiacim sa premeniť, vylepšiť, modernizovať spoločenský priestor, čo však nejde ruka v ruke s mentálnou premenou. Z tohto pohľadu je Pekárkovej poézia rozhodne viac než ironickým bonmotom, je ostrou kritikou degenerovanej spoločnosti, ktorá si nevidí na koniec ulice: „mesto sa plní a zväčšuje / a tak sa bez námahy / dostávame aj s celým bytom do širšieho centra“ (s. 15); „tešíme sa z možností / a usilujeme sa taktiež po sebe zanechať / nejednoznačné znamenia / stovky kilometrov / prázdnych chodieb“ (s. 10). Adorácia prívlastkov ako „môj“, „náš“, „nami“, „vlastný“ sa tu bagatelizuje na prázdne heslá pripomínajúce minulé časy socializmu, napríklad už citovanou rétorikou budovania krajiny a vôbec oslavy práce ako takej (óda na cestu do práce z básne Na počesť MHD). Autorka používa najmä zámerne prázdne „veľké“ slová, sprofanované frázy známe z politického a pracovného prostredia: „odvahu, odhodlanie / spokojnosť, nadšenie / dôveru“ (s. 21); „na našej konverzácii nám záleží“ (s. 19); „napriek tomu: to, čo sme spravili / sme mali spraviť lepšie“ (s. 57).

Pekárková človeka síce situuje do centra diania, to on tvorí svet, jeho sú dejiny i budúcnosť („desaťtisíce rokov / viery vo vlastný božský pôvod / viery v návrat rodičov z vesmíru / čo teraz? // prišiel čas jasne zadefinovať / priority a formát / opätovného stretnutia“, s. 33), ale v zapätí túto predstavu ironicky spochybňuje, spolu s dôverou vo vedu, objavy (či konštruktérske práce), skrátka v možnosti ľudstva. Pomedzi zdanlivo banálne konštatácie prináša Pekárková mimoriadne výpovedné a napriek snahe o zámerný odstup aj emočne nasýtené obrazy zahľadenia do seba, egocentrizmu, ubúdajúcej empatie: „ak prebiehali či prebiehajú / vojny na ďalších miestach / nechceme o tom vedieť“ (s. 29); „míňame vrak lietadla / ktorý sa nás netýka / ani keby sme chceli“ (s. 25). Mihne sa tu tiež ironizácia postmoderných vzorcov „flanéra“, ktorý namiesto promenád mestom sedí v MHD a číta cudzie esemesky , aj „turistu“, ktorý chodí zbierať zážitky, ale zrejmá podstata (presah k poznaniu v zmysle očisty tela i ducha) takejto skúsenosti mu uniká: „celý čas si vymieňame úsmevy / nemôžeme inak / vlastne to ani nie je / naša voľba / sme na výlete [...] stojíme tak vysoko / a pritom / nás čaká ďalšia cesta / ďalšie výhľady / nie je čas oddychovať“ (s. 25).

Tému vnáša aj do rodinnej situácie, keď využíva pozadie populárnych príručiek ako žiť, ako si udržať zdravý a dlhotrvajúci vzťah, opäť však funkčne (a ironicky až cynicky) prelínajúc intímne a verejné: „deň nášho výročia, ôsmy júl / až sem sme došli / a ukázali všetkým, že je to možné / že správne zameraným úsilím / a citlivým prístupom / je možné dôjsť až sem [...] je to ideál / ideál našej doby / ostáva ešte otázka / ako ukončiť tento projekt“ (s. 80). Naďalej pokračuje v spochybňovaní rodových a iných stereotypov, napríklad prostredníctvom pre ňu príznačných športových metafor. V druhej zbierke už teda fungujú aj ako intratextuálny odkaz na určitý svet, ktorý poznáme z predošlých básní, čo je zároveň potvrdením podtextovej tézy, že nič sa nezmenilo, nezlepšilo. Svoju nacionalitu stále meriame počtom zhliadnutých hokejových a iných športových výkonov „našich chlapcov“ (b. Majstrovstvá sveta v hokeji, b. Otvárací ceremoniál). Nie sú to nové postupy – už Derek Rebro v recenzii Pekárkovej debutu upozorňuje na súvislosti s P. Macsovszkym, M. Habajom, P. Šulejom, V. Nádaskayom, M. Kočišom či N. Ružičkovou a ďalšími (Vlna č. 81/2019). Napriek tomu si myslím, že si v istých prvkoch autorka dokázala vytvoriť „pekárkovský“ štýl, ktorý sa ohlasuje napríklad cez spomínanú prácu s prvou osobou množného čísla ako subjektu básne či v opakujúcich sa a očividne ironizovaných motívoch.

A napokon tradične zaujímavá obálka vydavateľstva Brak edície Lentikular prináša opäť pohyblivú fotografiu autorky. V debute krájala vajíčka, tentoraz beží Bratislavou zosobnenou industriálnym obrázkom „prestavby“ budovy Istropolisu, ktorá tiež smeruje k „lepším zajtrajškom“, (ne)možnostiam developerského projektu. Zároveň za takýmto „vybehnutím“ von (z interiéru, povedzme kuchyne, na ktorú odkazovala obálka prvej zbierky a ktorá sa spájala s problematikou domácich vzťahov) poetka naznačuje aj viackrát spomínaný pohyb medzi osobným a nadosobným. Postava bežkyne ponúka poetologicky vzdialenú asociáciu k podobnému obrazu (typu) subjektky-bežkyne zo zbierky Daniely Kováčikovej Svet:lom (2020), s tým rozdielom, že Pekárkovej hrdinka nebeží za svetlom svojho pravého ja – beží k žiare televízorov (tu sa skôr mihne ozvena básne Spotrebiteľka sa zväčšuje zo zbierky Kataríny Kucbelovej Vie, čo urobí), k MHD a k rozpínajúcim sa budovám či polárnej žiare a vodným plochám, ktoré treba odfotografovať, aby sa tak ukázala smiešnosť a možnosť neúspechu takejto aktivity. Nádej u Pekárkovej sa ukazuje v existencialistickom presahu, v sizyfovskej snahe človeka vzdorovať absurdite sveta tým, že jej kráča v ústrety.

(Eva Urbanová pôsobí na Filozofickej fakulte KU v Ružomberku.)