Viliam Nádaskay
Poznámky k zbierke Ivony Pekárkovej Lepšia verzia seba
Ivona Pekárková: Lepšia verzia seba. Bratislava : OZ Brak, 2019.
recenzie

tento krájač na vajíčka nám vydrží / celý život / hovoríš / a už o hodinu je pokazený / ale / ideme ďalej“ (Vzťahová, bez paginácie). Úvodné verše nepomenovanej druhej, „hnedej“ časti zbierky Ivony Pekárkovej odkazujú na lentikulárnu obálku, na ktorej sa striedajú dve fotografie – farebne a výrazovo strohý portrét autorky držiacej krájač na vajíčka a detailný záber naň. Tento metaforický obraz a jeho veršová konkretizácia knihu celkom presne vystihujú. Autorkin jazyk je strohý, účelne takmer bezpríznakový, jednou z jej hlavných metód je tiež ironická imitácia, resp. ponáška. Fotografia autorky, celkom jednoznačne individuálnej ľudskej bytosti, a sériovo vyrábaný, „nepatrný“ funkčný produkt odkazujú na hlavnú tému knihy – rozpor individuality a masovosti. Produktívne napätie tu teda vytvára náraz individuálneho ľudského prežívania, jeho vyjadrenia a ohromného, sériovo produkovaného objektového sveta.

V zbierke je prítomná škála rôznych objektov a subjektov, nad ktorými sa nachádza implicitný, no silne prítomný autorský subjekt, ktorý ovláda pravidlá básnického diskurzu a „narába“ s nimi. Nemožno teda povedať, že by sa od nich autorka vyslovene dištancovala či ich odsudzovala. Ide o prevažne postavy „malých“ ľudí, zachytených v situáciách či životoch, ktoré ašpirujú na vyšší princíp, systém, pravidlá, ale ktoré zároveň pociťujú ako nenaplniteľné.

Pekárkovej konštatujúci, nepríznakový jazyk môže nechávať otvorené možnosti interpretácie jej hodnotového nastavenia. Príkladom je báseň V pozorovateľnom vesmíre, v ktorej sériu konštatovaní o vesmíre pozorovanom z Hubblovho teleskopu vystriedajú konštatovania o monotónnych aktivitách v každodennom živote („sadneš si, na chvíľu sa dívaš / napiješ sa / prejdeš okolo, postojíš / napustíš vodu a zavrieš“ a podobne). Pointa básne smeruje jasne: „večer v obchode spomedzi všetkých rožkov / čo ostali, vyberieš tri najkrajšie rožky / v známom, v pozorovateľnom, vo viditeľnom vesmíre“. Je to iste cynické tvrdenie ironizujúce ohraničený svet človeka v porovnaní so známym vesmírom, zároveň je to aj priznanie istej implicitnej ľudskej hodnoty ako, takpovediac, malého vesmíru, nepatrného, malicherného a rýchlo pominuteľného, ale predsa prítomného a živého.

V jednom z cyklov nájdeme napríklad postavu Petra, bojujúceho so svojou priemernosťou, malosťou, nedokonalosťou a zbytočnosťou. Ako napokon všetky postavy textov, aj on predstavuje metonymického zástupcu celej škály ľudských typov. Autorka Petrovu snahu byť „lepším“ človekom ironizuje, posúva do absurdných rozmerov: „peter si vždy bral rožky do sáčku / výhradne s použitím sáčkovej rukavice / a tak sa po pár rokoch / stal lepšou verziou / samého seba / odvtedy je vyrovnanejší // vyžaruje vnútornú pohodu“ (Tušenie tieňa, tušenie súvislostí). Neskĺzava však k priamočiaremu výsmechu a odsúdeniu, dokáže navodiť pocit ironickej empatie, keď Peter pozoruje rôzne ženy a v istom sebaklame uvažuje, ako by im privodil rozkoš: „chcel by im odkázať / že jedine on je schopný / privodiť im najvyššiu rozkoš / ale len tým ozaj pekným / alebo len tým, s ktorými by si duševne rozumel“ (bez názvu). Za povšimnutie stojí spôsob objektifikácie, ktorý nápadne pripomína situáciu s rožkami, nielen jazykom, ale aj výsledným vnútorným uspokojením a sebaistotou vo vnútornom svete subjektu-Petra. Je to istý druh súcitu, avšak zaobalený rôznymi spôsobmi do dištancu, ktorý sa premenlivou intenzitou pohybuje od spomenutej opatrnej empatie po nemilosrdné búranie ilúzií o svete. Takúto škálu ponúka už len osem básní záverečného cyklu Páni od P. po X. a ich deti.

Autorka postupne smeruje k odhaleniu toho, čo je pod povrchom, čo ľudia, médiá a umenie verejnosti (a hojne aj sebe samým) prezentujú, alebo by chceli prezentovať, ako lepšie verzie samých seba. Aj samotný Peter je len obyčajný človek, ktorý sa v práci „snažil a nemyslel na zlé veci / peter sa celý život takto snaží“ (bez názvu), a ktorého nahlodávajú otázky ako: „je peter úspešný? / plní si svoje detské sny? / boli to vôbec sny alebo len / bombastické zapĺňanie prázdneho priestoru?“ (Je Peter úspešný?). Hoci Pekárková ironicky relativizuje ľudskú hodnotu, prežívanie a sebavyjadrenie, sú tu práve také momenty, kedy sa satirický tón preklápa do istého porozumenia pre Petrov údel malosti a prázdnoty. Ak hovoríme o Pekárkovej postoji k lepším verziám seba, hovoríme o deformáciách sebaobrazu, spoločenských aj existenciálnych, ktoré sú neoddeliteľné: ja som, aký/á som, lebo taká je spoločnosť; spoločnosť je taká, aká je, lebo som jej súčasťou.

Ironické ladenie básní sa odráža aj v striedaní rôznych modalít či diskurzívnych stratégií, ktoré spravidla hovoria o ideálnej, idealizovanej či inak štylizovanej ľudskej situácii. Ide napríklad o diskurzy lifestylovej literatúry (ktorá sa zjavuje už v názve zbierky), (literárnych) súťaží, literárnej kultúry, spravodajstva, teológie či reklamy. V básňach Zločin v TV novinách a Regionálne spravodajstvo autorka využíva svoj strohý, bezpríznakový jazyk na opis absurdných alebo banálnych udalostí (časti tela nájdené vo Vltave; obnova ciest vo Veľkom Krtíši), poukazuje na rozpor medzi dramatickou formou reportáže a jej často nedôležitým, malicherným či bizarným obsahom. Satirizuje tu žurnalistické klišé a ich efektný, hodnotiaci aspekt: „okoloidúci sú bezradní, aj polícia / je bezradná“; „nevládla dobrá atmosféra“. V zbierke však nájdeme aj priamejšie odkazy: báseň Pavol z tarzu o futbale po troch predlžovaniach je, ako si všimol Derek Rebro v recenzii v časopise Vlna (81/2019), prepisom Prvého listu Korinťanom, báseň Ukryté v dotykoch a jej náprotivok Ukryté v dotykoch – recenzia obsahujú narážky na debutovú zbierku Martina Chudíka a klišéovité, bežne používané literátske frázy prepísané z rozhovorov a recenzií. Persifláž tu nie je len prostriedkom prvoplánového výsmechu, zapadá do myšlienkového a hodnotového sveta, ktorý kniha vytvára. Podvracaním osôb, udalostí a javov pripomína skutočnosť, že dôležitosť a význam nenesú sami osebe, ale nadobúdajú ich interpretáciou, hodnotením, komunikáciou.

Pekárkovej tón a životný postoj sú do väčšej či menšej miery založené na osviežujúcom cynizme, ktorý vyrastá z vedomia absurdnosti a veľkosti sveta. Absurdnosť však vidí aj v prehnaných sebaprojekciách ľudí, ktorí v svojej zúfalej priemernosti hľadajú akýkoľvek dôvod k výnimočnosti – tým môže byť aj „dôkladnosť, s ktorou / prečesávate každú sobotu, utorok a štvrtok strapce na koberci“ a vďaka ktorej „vám môžeme (zvýr. V. N.) povedať , že ste vzácny človek / že ste výnimočný medzi miliónmi / že sa vyčleňujete z tej beztvarej masy“ (Vyčleniť sa nadpriemernými výsledkami). Množné číslo je tu kľúčové a nie ojedinelé. Vyjadruje prirodzenú ľudskú túžbu po afirmácii – nie je však vôbec jasné, kto túto afirmáciu poskytuje a nafukuje ju do groteskných rozmerov.

Nezaujato nad absurdnosťou autorka rezignuje na veľké básnické pravdy a odpovede, nevyvyšuje sa, pretože vie, že podstatou absurdného sveta nie je ponúkať odpovede, ale generovať otázky a údiv. Tlmočenie tohto pocitu Pekárkovej poézii svedčí viac ako ironické rýpanie do podstaty poézie, hoci v línii jej tvorby je logické, patričné a, povedzme si úprimne, zábavné. Cez absurdnosti v literárnom živote, v bizarných ambíciách rodičov v detských literárnych súťažiach či v avantgardnom prieniku poézie do všedného života („keby sa básne predčítali / pred každým jedlom / keby aspoň tri-štyri vedel zarecitovať / a recitovali by si na striedačku // bol by už len malý krôčik“, Keby sa nebáli) spochybňuje funkciu, podobu a miesto poézie v živote človeka. Básne O vášnivej láske ku krajine a O láske ku krajine, ktorá je sexy ironizujú prírodnú lyriku, zobrazovanie žien v poézii a inšpiráciu nimi, ktorú autorka hyperbolizuje ako skryté sexuálne chúťky. Z tohto súdka za najlepší však považujem Cyklus o chorobe, kde sú látka na písanie, skúsenosť, autorské prežívanie a životné pozadie pripodobnené k rôznym stupňujúcim sa chorobám. Autorka ironizuje častú spisovateľskú premisu, že samotná skúsenosť, „choroba ako ready-made“ (bez názvu), je dobrým dôvodom k tvorbe: „nemám žiadne skúsenosti s exotickými chorobami / ani skúsenosť so žltačkou alebo salmonelózou / ale / mám skúsenosť s alergiami, astmou, chrípkou / so zápalom pľúc, angínou / so zápalom priedušiek / môžem opísať svoje zážitky a skúsenosti / a myslím, že zvládnutie každej jednej bolo z mojej strany / stopercentné / a aj to je jeden z dôvodov / teraz prišiel čas, myslím, že si môžem trúfnuť na čosi náročnejšie / zodpovednejšie“ (bez názvu). Ak teda niekedy Pekárková prechádza do výsmešného, nemilosrdného tónu, je to predovšetkým pri téme poézie, jej funkcie, zdrojov a efektu na čitateľa. Ako napokon sama píše: „mojou motiváciou pre písanie básní / je rozdávať nádej / rovnako mojou motiváciou / pre čítanie básní / je nádej“ (Verzia nádeje a)). V súlade s názvom celej zbierky teda prisudzuje poéziu istú nezanedbateľnú a svojskú štylizačnú hodnotu. V duchu ostatných básní knihy však nutne nerezignuje na veľké kategórie bytia, ale absurdným a ironickým vykreslením ich relativizuje z hľadiska behu sveta a vyššieho princípu, stavia sa skepticky k ľudskému prežívaniu a vnímaniu týchto kategórií – viď napríklad vyššie spomenutú situáciu bezradnosti.

Samostatný básnický debut Ivony Pekárkovej Lepšia verzia seba (debutovala v roku 2018 spoločnou básnickou knihou s Vladom Šimekom Manželská poézia) charakterizuje vytrvalo ironické ladenie a odstup. Programovo sa zameriava na kritiku spoločenských javov, typov správania a v neposlednom rade aj samotnej poézie a literárneho života. Málokedy priamo hodnotí – nevyvodzuje závery, skôr pomenúva. Jej hodnotový svet sa nezakladá na rozhodnom vymedzení sa voči niečomu, zakladá sa na zobrazení, pomenovaní, karikatúre či dokonca ironickej empatii – javy a ľudí zosmiešňuje, ale nedeklaruje ich protipóly ako „správne“. V prípade takto opísaného (samostatného) debutu je opodstatnené pokúsiť sa aspoň v náznaku situovať autorku v kontexte slovenskej poézie. Možno ju považovať za jeden z mála príkladov naozaj pôsobivej a živej spoločensky angažovanej poézie v slovenskom kontexte, postojom skutočne ironickej, a pritom neredukovanej na samoúčelnú textovú hru či rovnako samoúčelný povýšenecký výsmech.

Publikované: 10/07/2020