Plav

Slovensko nie je mekkou reportážnej literatúry, ale ani planinou neoranou, kam nestúpila noha reportérova. Nemusíme sa vracať do čias Mňačka, Kaliského či Gryzlova. O kontinuálnej prítomnosti žánru, zažívajúceho v súčasnosti vydavateľskú a čitateľskú renesanciu najmä vďaka rozšírenej ponuke prekladovej literatúry, svedčia aj tri rezonujúce domáce knihy. Ich autormi sú príslušníci troch generácií – Eugen Gindl (nar. 1944), Andrej Bán (1964) a Tomáš Forró (1979).

V pružnom žánri reportáže, ktorý sa vie pohodlne realizovať aj na pomedzí publicistiky a umeleckej literatúry, je opis faktov a udalostí, ich reflexia a spracovanie do príbehu. Ako sa prejavuje „umenie“ píšuceho reportéra? Predovšetkým v štýle čerpajúcom zo zvýšenej citlivosti voči jazyku a jeho možnostiam, ale dá sa identifikovať aj na intratextuálnej a intertextuálnej úrovni, teda v kvalite, ktorá konkrétnu reportáž „odťahuje“ od jej pôvodného nefikčného, informačno-výkladového rámca a posilňuje väzby k iným dielam v kontexte žánru aj tradície národnej literatúry.

Tramtária

Takto, hravo literárne, pracuje polyfunkčný autor, novinár, rozhlasový, televízny, filmový scenárista a dramatik Eugen Gindl, ktorý sa ako reportér rozličných periodík od začiatku sedemdesiatych rokov 20. storočia orientuje na spoločenské a kultúrne témy prevažne zo Slovenska.

Kniha Zaživa v Tramtárii (2020) má v Gindlovej bibliografii svojich relevantných predchodcov. Spomeniem výber z reportáží z rokov 1971 až 2004 Čelom vzad, ozvena! (2015, zostavil Ján Púček). Už tam nájdeme reportáže Zaživa v Tramtárii I. a II. venované najvýchodnejšej časti Slovenska, Poloninám a okoliu vodnej nádrže Starina, Vihorlatu a priľahlým mestám a obciam. Tieto texty sú aj súčasťou knihy Zaživa v Tramtárii, ktorej dali názov. Kým však Čelom vzad, ozvena! je tematicky rôznorodým výberom z reportážneho diela, Zaživa v Tramtárii je komponovanou a ucelenou knihou, zloženou zo samostatných kapitol venovaných niektorým slovenským regiónom: Bratislave, Žitnému ostrovu, Novohradu a najvýchodnejšej oblasti Slovenska pod Vihorlatom. V poznámke autor načrtáva pôvodnú koncepciu, ktorú zo zdravotných dôvodov nerealizoval a mala obsahovať ešte prinajmenšom kapitoly o Záhorí a Liptove. Porovnanie so starším výberom nás upozorní na Gindlovu autorskú metódu návratu na miesto činu, ktorú priznane využíva aj v tejto knihe. Príkladom môže byť reportáž Presídlenci (pôvodne Nové slovo 15/1982) v Čelom vzad, ozvena!, kde píše práve o výstavbe Stariny, aby sa k téme vrátil v Zaživa v Tramtárii (reportáž bola pôvodne uverejnená v Romboide č. 1 a 5/2014).

Ďalším charakteristickým prvkom Gindlovho písania je tematická orientácia na problematiku zániku starého sveta, premeny krajiny, najmä jej kultúrnych vrstiev, akési prehlbujúce sa reportérske krúženie nad konkrétnym krajom, mestom, obcou, ktoré nás od počiatočného zberu jednotlivých „náhodných“ názorov, hlasu ľudu, vypočutého prevažne na ulici, v krčme, pri cestovaní, presúva hlbšie. Zisťujeme, že čítame kompetentného a pripraveného autora, ovládajúceho príslušné kontexty témy a jej prehistórie.

Gindlova kniha cestopisných reportáží nezachytáva tradičnú cestu po krajine ako sled jednotlivých pozoruhodností, nie je to „líniový“ cestopis. Gindl premýšľa o jednotlivých témach nielen v dejinných, ale aj teritoriálnych kontextoch a predstavuje nám skôr širšie územia vychádzajúce z bázy pôvodných historických regiónov. Jeho písanie je teda založené na istom predporozumení, čo sa premieta aj do štruktúry knihy a jednotlivých kapitol.

Historickú pamäť a sociálnu senzibilitu autor priamo v texte delegoval do kompetencie postavy domáceho sprievodcu Van Stiphouta. Postava mladého švajčiarskeho agenta Reného, ktorý má svojmu zadávateľovi Donovi Varletovi referovať o slovenských reáliách, je doplnková, umožňuje rozvinúť dialogickosť príbehu a relativizovať tak závery ich cesty. Prostredníctvom motívu objaviteľskej cestovateľskej misie po Slovensku je priznaný vzťah k Bajzovmu románu René mládenca príhody a skúsenosti. Gindl jednotlivé bajzovské motívy adaptuje. Jeho René nie je syn benátskeho obchodníka, ale „prieskumník Únie“. Cestuje na Slovensko so špeciálnym zadaním od tajomného Dona Varleta, tentoraz nie Reného otca, ale šedej eminencie európskych politických kruhov. Dvadsaťročný René nehľadá stratenú sestru Fatimu, ale Eurydiku, krásnu brigádničku zo Slovenska, ktorú posledný raz neuzrie v podsvetí po porušení Hádesovej podmienky, ale kdesi v novohradskej Cerovej vrchovine, v bývalom pionierskom tábore prestavanom na luxusný kampus pre budúce modelky, či skôr elitné prostitútky. Takto voľne, s humorným a prevažne láskavým nadhľadom Gindl narába so staršími literárnymi motívmi.

Spoločenským rámcom knihy je realita Slovenska tesne pred vstupom do Európskej únie (podľa autorskej poznámky texty vznikali v rokoch 2002 až 2003), no autor stále myslí aj na literatúru. Autobiografické pozadie spája Gindlovu knihu nielen s Bajzom, ale i s románom Ľubomíra Feldeka Van Stiphout (1980). Pravda, poznávanie slovenského, hoci aj priemyselného vidieka je v týchto knihách vonkajškovo motivované inak, no iniciačný význam má táto cesta pre Feldekovho aj Gindlovho Reného. (Vo Feldekovom románe je autor Reném, Van Stiphoutom Ján Johanides; u Gindla je to naopak – mladého Reného sprevádza skúsený našinec Van Stiphout, v ktorom poznávame autora knihy.)

Gindlove cestopisné reportáže nekladú dôraz na komplexnú informatívnosť a faktografickosť, viac sú postavené na zážitkovosti a imaginácii. Ani v reflexii vážnych faktov či udalostí, spojených, ako inak, s politikou či sociálnymi otázkami, nejde o predstavivosť ťaživú, ale skôr odľahčenú, autorovi je blízky situačný humor. Svoje kritické postrehy a hodnotenia zvyčajne harmonizuje. Príkladom je scéna, vybočujúca z konceptu celej knihy, kde si nie celkom zrozumiteľne vybavuje intelektuálne účty s bývalým politikom Cyrilom Alltugend-Mindentuddom alias Petrom Zajacom – aj tento konflikt napokon uzatvára zmierlivo a s humorným nadsadením. Kľúčovým gestom nielen tejto Gindlovej knihy je dialogickosť. Autor je zápalistý diskutér a polemik, všímavý a prenikavý, hoci vcelku láskavý kritik.

Donbas

Martin M. Šimečka na obale Donbasu Tomáša Forróa tvrdí, že „kniha je zaplnená mnohými ďalšími postavami, ktoré dokopy tvoria monumentálnu literárnu fresku o zrútení jednej civilizácie“. Freska to je skôr civilná ako monumentálna a zachytáva zrútenie jedného východoeurópskeho regiónu, iste nie celej civilizácie. A hoci charakteristika nesedí, možno sa od nej odraziť k pokusu stručne naznačiť iné, skutočné kvality tejto v slovenskom kontexte ojedinelej reportáže.

Forró zaujme cnosťami, ktoré by mali reportážne písanie charakterizovať vo všeobecnosti. Vážny problém sa rozhodol preskúmať na tvári miesta, usiluje sa o vecnosť podporenú faktografiou, je schopný analyzovať informácie a skladať ich do komplexnejšej mozaiky. Kniha je založená na opise udalostí, pri ktorom sa využívajú výpovede priamych aktérov vojnového konfliktu a sekundárne odborné i publicistické zdroje. No autor v rovnakej miere prispieva osobnými skúsenosťami, a práve tie dôkladne demontujú figúru „monumentálnosti“, založenú na hodnotovej preferencii jedného uhla pohľadu.

Autor svoju výpoveď postavil na hierarchizovanej mozaike sústredenej okolo osudov troch ľudí rozličným spôsobom zainteresovaných na vojnovom konflikte na východnej Ukrajine. Na strane Ukrajiny stojí Gruzínec Mamuka, proruským aktérom je Čech Jura a medzi nimi, no s najťažšími osobnými dôsledkami, stojí pôvodná obyvateľka Luhanska Líza a jej deti. Tieto tri mená-osudy sú názvami kapitol, do nich sa v narácii vplietajú mnohé ďalšie postavy, ktoré vytvárajú vedľajšie príbehové roviny. Sú voľne prepojené osobnými reflexiami a skúsenosťami autora, ako aj analytickými postrehmi viac publicistického rázu, vystuženými poznatkami expertov: historikov, politológov, miestnych žurnalistov. Teda sekundárnymi zdrojmi, na ktoré Forró výberovo odkazuje aj v zozname literatúry. Aj vďaka vhodne zvolenej téme, ktorou sa stala globálne sledovaná udalosť s jasnými kontúrami a časovým vymedzením, kniha vo všetkých ohľadoch drží pokope. Základom je konkrétny historický fakt, hybridná vojna na Ukrajine a relatívne úzke časové rozpätie rokov 2013 (začiatok diania na kyjevskom Majdane) až 2019. Celý konflikt bol pôvodne vyvolaný odporom proruských oligarchov z východnej Ukrajiny voči asociačnej dohode Ukrajiny s EÚ, ktorú vtedajší prezident Janukovyč napokon nepodpísal, následkom čoho vypukol kyjevský „euromajdan“. Objektivizujúci rámec je daný priamymi odkazmi na sekundárnu literatúru a zaradením mapového materiálu. No podporuje ho aj samotná autorská stratégia postavená na prítomnosti rozprávača na oboch stranách vojnového konfliktu, čiže istá otvorenosť rozprávania, ktoré problematizuje monologické oficiálne diskurzy aktérov vojny: „Nebadane som stratil mentálny kompas ukazujúci, ktorá zo strán je obeťou konfliktu“ (s. 246), píše autor.

Vecný a dobre zvládnutý je jazyk reportáže. Za isté špecifikum, povedzme autorský idiolekt, by sme mohli považovať plynulé prechody od autorskej reči k polopriamej a nevlastnej priamej reči, priama reč a dialógy sú skôr vzácnosťou. Kniha je svojím vyznením univerzálna, „slovenskosť“ autora nezohráva úlohu, je skôr jemne v pozadí a prejavuje sa napríklad v zmienkach o slovenských či českých bojovníkoch v tomto konflikte. Škoda len, že vecnosť rozprávania občas oslabuje jazykové klišé. Platí to napríklad o zobrazení priestoru, keď nás autor hneď na niekoľkých miestach presviedča, že práve onen konkrétny kút Ukrajiny je najbiednejší, najdepresívnejší, najošarpanejší alebo najzničenejší. Podľa jedného z týchto „najbezútešnejších“ miest, svadobného apartmánu v hoteli Európa v meste Kosťantynivka, je kniha aj pomenovaná.

Forróova kniha sa so cťou zaradila do kráľovského žánru vojnovej reportáže, to však dnes už neznamená, že ju autor vyležal v blate frontových zákopov. Z priestorového hľadiska rešpektuje povahu zmieneného konfliktu. Hybridná vojna nie je nutne naviazaná na konkrétny topos, neodohráva sa len na dobre viditeľnej frontovej línii. V tomto duchu ju sleduje aj Forró. V Donbase síce nájdeme aj „tradičné“ reportážne scény z frontu a hraničných blokpostov, ale dominuje zázemie konfliktu, v ktorom sa vyjavujú dlhodobejšie dôsledky vojny, no aj relatívne vzdialené kyjevské kaviarne a politické kuloáre, kde sa vojnová realita preklápa do tej spoločenskej a politickej.

Balkán

V recenzii knihy Slon na Zemplíne (2018) Peter Darovec s uznaním konštatuje, že „Bán rozumie ľuďom a rozumie svetu.“ A označuje ju za „šikovne (ex-post) skomponovanú zbierku pôvodne novinových článkov“. Iste aj úspech tohto titulu podnietil Andreja Bána skomponovať čosi také znova, tentoraz však odišiel zo Slovenska a využil svoje staršie i novšie reportáže z priestoru bývalej Juhoslávie. Jednotlivé kapitoly knihy Trochu oheň, trochu voda: Príbehy Balkánu zaujmú témami aj štandardne čítavým štýlom, no isté pochybnosti vzbudzuje celok. Zvlášť, ak ho čítame v kontexte už zmienených reportážnych titulov Gindla a Forróa, ktoré sú kompozične premyslenejšie.

Bánovou prednosťou je dôkladné osobné poznanie balkánskeho priestoru, odkiaľ slovenským čitateľom dlhé roky prinášal zasvätené správy. Slabinou je vyváženosť jednotlivých častí knihy vo vzťahu k cieľu definovanému v úvode, proporcia tém, ako aj nedostatočné (žiadne) odkazovanie na pôvodné autorove články. To spôsobuje komplikácie kritikovi hnidopichovi, ale iste aj bežnému čitateľovi, ktorý po knihe siahne nielen s túžbou po literárnom vyžití, ale najmä s cieľom „dovzdelať sa“ v problematike postjuhoslovanskej reality. Bán pre potreby tejto knihy prepracoval svoje staršie reportáže a zoradil ich do blokov pomenovaných podľa jednotlivých bývalých zväzových republík Juhoslávie. Historický princíp výkladu teda podriadil geografickému, čo spôsobilo, že sa vedľa seba ocitajú a dosť neprehľadne sa miešajú texty, ktoré od seba v niektorých prípadoch delia aj desaťročia. Samozrejme, v časopiseckej reportáži neprekáža, ba práve naopak, ak autor niektoré reálie či súvislosti pripomenie a zopakuje, aby čitateľa zorientoval. Iné to však je, ak sa tieto duplicity objavia v knihe. Vyzerá to potom občas tak, že autor na jednom mieste priblíži problém, inde ho zas spomenie v neskoršej historickej perspektíve, teda s prehĺbeným poznaním, čím sa prvý výklad stáva fakticky nadbytočným. Bolo tu treba revidovať zvolenú koncepciu, škrtať, inak komponovať výklad. Predstava, že hlavnou témou reportážnej knihy môže byť jedna (bývalá) krajina na časovej osi takmer tridsiatich rokov, sa ukázala ako nie celkom udržateľná. Navyše, hoci autora pôvodne fascinovala Juhoslávia, postupom rokov sa preorientoval predovšetkým na Kosovo. Z literárneho hľadiska sa to prejavilo na proporcionalite celku, ktorý síce avizuje Balkán a Juhosláviu, v skutočnosti však najväčší priestor venuje práve Kosovu a kosovsko-srbskému konfliktu, pričom príbehy z iných častí postjuhoslovanského priestoru pôsobia popri hlavnej téme skôr ako povinná jazda, daň zvolenej koncepcii (Chorvátsko a Severné Macedónsko).

Možno mal vzniknúť „len“ jednoduchý knižný súbor diachronicky usporiadaných textov s dôkladnou edičnou poznámkou, ktorá by ich zasadila do dobového kontextu. Tým, že sa pre mladých alebo nezasvätených čitateľov absyntovskej reportérskej edície táto kniha tvári ako nová, či prichádzajúca z nejakého neutrálneho nadčasia, má problém s hodnovernosťou a v niektorých stále citlivých otázkach pôsobí mätúco. Napríklad Bánovo hodnotenie kosovského prezidenta Hashima Thaçiho, ktorého v súčasnosti v Haagu vypočúvajú medzinárodní prokurátori pre obvinenia z vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti, by si korekcie zaslúžilo. Bán síce ponúka cennú bezprostrednú skúsenosť z ich stretnutia, ale z roku 2007 a teda aj s obmedzeným poznaním Thaçiho pôsobenia, ktoré tento historický čas ponúkal.

Vo všetkých troch knihách je silne prítomná osobná zainteresovanosť rozprávača. U Gindla je najviac literarizovaná, sám sa vtelesňuje do postavy Van Stiphouta s bohatým kultúrno-historickým pozadím. Forróov rozprávač má viac tvárí. Buď reprodukuje udalosti, ktoré môže využiť v mozaike skladaného príbehu, alebo je prítomný ako „tieň“ (povedzme ako priamy pozorovateľ jednotlivých vojenských operácií na mieste činu), no objavuje sa aj v pozícii aktívneho spolutvorcu (gonzo reportér angažujúci sa vo svojich príbehoch, napríklad zasahujúci do nefikčných životov svojich postáv). V Bánovom prípade upozorňuje rozprávač na silné osobné ukotvenie knihy hneď v úvode, keď rekonštruuje svoju osobnú prehistóriu vo vzťahu k balkánskemu priestoru, svoje detské očarenie Juhosláviou z čias socializmu, neskôr neraz spomína aj osobné a priateľské väzby na jednotlivých aktérov.

Spoločnou črtou týchto povšimnutiahodných kníh je ich autorská ambicióznosť daná nielen dôkladným poznaním témy, ale aj spomínanou emocionálnou angažovanosťou. Ideálne východisko reportéra, aj keď výsledok nie je vo všetkých prípadoch rovnako vydarený.

Pramene

Bán, Andrej: Trochu oheň, trochu voda : Príbehy Balkánu. Žilina : Absynt, 2019.

Forró, Tomáš: Donbas : Svadobný apartmán v hoteli Vojna. Bratislava : N Press, 2019.

Gindl, Eugen: Zaživa v Tramtárii. Ivanka pri Dunaji : F. R. &G., 2020.

Literatúra

Darovec, Peter: Dve cesty krajinou. In: Platforma pre literatúru a výskum (online) [30. 12. 2018]. Dostupné na: https://plav.sk/node/133

(Radoslav Passia pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV.)