Plav

Keď dvaja robia to isté, nie je to to isté. Hovorí sa a býva to aj pravda. Asi najmä preto, že tí dvaja zvyčajne celkom to isté predsa len nerobia. Tak je to aj v tomto prípade. Andrej Bán a Zuzana Mojžišová, respektíve ich najnovšie vydané knihy Slon na Zemplíne a Za rómskym ľudom, vykazujú až príznačne veľa spoločných prvkov, zároveň však aj jasne dokazujú, že dve veľmi podobné činnosti dvoch podobne orientovaných ľudí sa môžu skončiť výrazne odlišnými výsledkami. O podobnostiach a následne rozdielnostiach týchto dvoch kníh budú nasledujúce riadky.

          Zuzana Mojžišová a Andrej Bán sú ľudia prakticky rovnakého veku (ročníky 1964 a 1965) s veľmi podobnou generačnou skúsenosťou a hádam aj podobne širokým rozmerom svojej spoločenskej a profesijnej angažovanosti. I keď je tu práve reč o ich knihách, obaja títo autori sú verejnosti známi aj z iných než čisto literárnych súvislostí – Mojžišová ako filmárka, scenáristka, Bán zasa ako fotograf a novinár.

Ak nie je také samozrejmé označiť autorov týchto kníh zároveň za spisovateľov, nie je ani samozrejmé označiť samotné knihy za umeleckú literatúru. Žánrovo by sa obidva texty dali charakterizovať ako cestopisy či reportáže, teda žánre kdesi na samom okraji literatúry s umeleckými ambíciami, tam, kde už záleží len na samom autorovi, či tieto žánre chce textovo realizovať umeleckými prostriedkami. Pri oboch týchto reportážnych cestopisoch si tak môžeme položiť rovnakú otázku, či ich vôbec máme merať metrom beletrie. Nie je Bánova kniha proste „len“ šikovne (ex-post) skomponovanou zbierkou pôvodne novinových článkov? A nie je Mojžišovej kniha vlastne odbornou literatúrou z odboru etnografie? Mimochodom, práve pod takýmto označením ju „vedú“ aj na niektorých literárne orientovaných internetových stránkach.

Nejednoznačné odpovede na tieto konkrétne otázky o dvoch knihách by nás mohli priviesť k všeobecnejšie zameraným úvahám o podobách súčasnej literatúry, o príznačnom rozširovaní a zároveň relativizovaní hraníc umeleckej literatúry, o jej druhovej a žánrovej ambivalentnosti. O vnímaní či nevnímaní takéhoto druhovo hraničného textu ako súčasti umeleckej literatúry už rozhoduje len jeho vlastné jemné avizovanie ambícií v tejto oblasti. Túto intenciu textu relatívne ľahko rozpoznáme v Mojžišovej knihe, kde sa prejavuje najmä výraznou estetizáciou štýlu; ale istým spôsobom ju avizuje aj Bánov text – v tomto prípade ide najmä o už zmienený zaujímavý kompozičný princíp, ktorý z pôvodne samostatných reportáží z rôznych miest a rôznych časov robí čitateľsky príťažlivý zjednocujúci príbeh fiktívneho putovania pozorovateľa, rozprávača krajinou z východu na západ.

Ak teda predsa len môžeme o oboch knihách hovoriť ako o umeleckej literatúre, môžeme sa aj pýtať, v čom by mala spočívať ich umelecká hodnota. Aj tu je odpoveď spoločná. Mala by ňou byť autentickosť. Veď napokon práve súčasná potreba autentickosti, pociťovania živej a žitej skutočnosti, stojí za aktuálnou renesanciou takých žánrov, ako sú denník, dokument, ale napokon aj cestopisná reportáž. Ide tu o zrejmé tendovanie literatúry od „fikcie“ k „skutočnosti“, ktoré sa prejavuje aj „retro“ záujmom o žánre, ktoré boli ešte pred pár rokmi označované za dávno mŕtve. Veď kto by v dobe internetových multimediálnych informácií prístupných na jeden klik čítal cestopisy ako za čias Zikmunda a Hanzelku? A predsa ich zrazu znovu číta množstvo mladých ľudí, ktorí chodia mestom s knižkou z trendového vydavateľstva Absynt v ruke. Mimochodom, aj Bánova kniha vyšla v tomto (ešte stále) novom špecializovanom vydavateľstve kvalitnej reportážnej literatúry.

Keď už je reč o „retro“ fenoménoch dnešnej kultúry a spoločnosti, treba spomenúť ešte jeden, ktorý sa v plnej sile prejavuje tak v Bánovej, ako aj v Mojžišovej knihe. Je ním miesto, priestor, krajina, v ktorej sa odohrávajú. Obe knihy sú totiž štylizovaným záznamom putovania po – Slovensku. A práve toto nové objavovanie Slovenska a slovenskosti je tým fenoménom, ktorý dnes môžeme registrovať v mnohých oblastiach vysokej kultúry i širokospektrálnej popkultúry (od masívne sledovanej televíznej šou o folklóre cez módne inšpirácie ľudovými vzormi až po masívne používanie írečitých slovenských slov v názvoch nových hipsterských značiek). Slovenskosť je skrátka v kurze, a tak sa aj slovenskí cestovatelia vracajú z ďalekého sveta, aby nanovo objavili ten blízky, domáci.

Reportážny cestopis si však predsa len žiada istú atraktivitu založenú na exotickosti. Kde ju v tomto prípade nájsť? No predsa na východe, kam sa veru aj obaja reportážni rozprávači týchto kníh vypravujú. Dalo by sa teraz široko zauvažovať nad veľkou tradíciou kultúrneho cestovania za východnou exotikou. (Ak by sme aj vynechali cudzieho Marca Pola, ešte stále by nám ostali skoro naši cestovatelia Adolf Heyduk, Ivan Olbracht či v názve Mojžišovej knihy parafrázovaný Karel/Karol Plicka, ktorí sa vydávali za netradičnými zážitkami na východ od Čiech.) Aj bez kontextu tradície je však jasné, že exotika „divokého a neznámeho“ východného Slovenska, navyše osídleného „divokým a neznámym“ rómskym ľudom, môže byť aj pre slovenského čitateľa atraktívna. Zrejme aj preto sa táto východniarska a rómska exotika určitým spôsobom signalizuje aj v názvoch oboch kníh – Slony na Zemplíne verzus Za rómskym ľudom.

Je až podivné, že dve v toľkých ohľadoch podobné knihy môžu byť napokon vo svojom výsledku také odlišné. Jednoducho – všetko to, o čo sa Zuzana Mojžišová iste s najlepším úmyslom iba usilovala, to sa Andrejovi Bánovi aj podarilo.

Jazyk Mojžišovej knihy prezrádza, že chce písať skutočnú literatúru, zároveň však zabúda na to, že skutočná literatúra je taká, ktorá prebúdza čitateľovu imagináciu. Tú v jej podaní nahrádza doslovnosť a opisnosť. Všetko je tu až pedagogicky precízne vysvetlené – ešte aj tá alúzia názvu knihu na Plickovo Za slovenským ľudom.

Jej knihe ako literárnemu dielu neprospieva ani to, že je súčasťou dnes módneho a grantovo vďačného multidisciplinárneho projektu (konkrétne etnomuzikologického projektu Šilalo paňori / Studená vodička). Táto príliš viditeľná „projektovosť“ sa neveľmi znáša s napokon iba želanou autentickosťou.

Základným problémom tohto „sociálneho cestopisu“ je však pozícia rozprávačky, miesto z ktorého sa díva na onen východ a jeho „rómsky ľud“. Je to vždy pohľad zhora (a zo Západu), napriek všetkému úsiliu o empatiu takmer až povýšenecký. Rozdiel medzi bratislavským domicilom a občasnými pozorovateľskými výjazdmi na Východ je tu až komicky jasne deklarovaný: Na Východ za rómskym folklórom sa tu cestuje vždy z Bratislavy: „Z Bratislavy sme na východ Slovenska vyrazili viac ráz...“ Záznam každého pobytu v úbohých osadách je vzhľadom na význam textu úplne kontraproduktívne rámcovaný banálnymi cestovateľskými zážitkami projektových manažérov – informáciami o kvalite hotelových jedál, vozením sa v aute, cikaním na benzínových pumpách a najmä zúfalo nemúzickými vetami v štýle zlých facebookových postov: „Raňajčičky pekné dole v kaviarni. Ranná pohoda. Ukazuje sa pekný deň. Potom už smer Žehra, osada Hurka.“ Nájdeme aj meštiacku kritiku nevkusu hotelových zariadení: „... bývame v penzióne s mierne frivolným zariadením v takom jednoznačne čitateľnom farebnom tóne. Fajnové.“ Alebo lakonické: „Obed, káva, zákusok.“ A potom už poďho do osady zbierať rómske piesne a pokúšať sa o oral history, na ktorú by však bolo treba viac počúvať a menej klásť starým Rómkam poeticky zbytočne otázky: „Odkiaľ tá melódia prišla k tebe, keď si skladala pesničku?“ A prečo sa to vlastne všetko robí? Samozrejme, z vyššieho záujmu, pretože to treba: „Treba za rómskym ľudom chodiť a hoci aj trápne zapisovať.“

Zaujímavejšie než Mojžišovej pozorovania sú tak napokon jej úvahy nad týmito pozorovaniami. Je to napríklad rozmýšľanie nad témou historickej pamäti, individuálnej aj kolektívnej, a tiež jej absencie v rómskej komunite, ktoré patrí medzi najpodnetnejšie pasáže tejto knihy.

To Andrej Bán má vo svojom cestopisnom putovaní Slovenskom silných miest o dosť viac. Okrem mnohých iných sa aj on dotýka rómskej otázky – túto tému celkom relevantne vníma ako mýtizovanú a cíti potrebu jej demýtizácie. A rieši aj problém pamäti – i keď tentoraz vlastnej, autorskej. Pamäti reportéra, ktorý si hlboko uvedomuje, že si nemôže pamätať skutočnosť, ale len svoj osobný príbeh spojený s touto skutočnosťou.

Bán teda vie riešiť sofistikované intelektuálne otázky, napríklad otázku subjektivity reprezentovanej pamäťou, ale ešte silnejší je v oveľa prostejšom umení pozerať sa okolo seba a vidieť. Bán rozumie ľuďom a rozumie svetu. Vie prichytiť realitu pri práci a nebojí sa ju doplniť o presahujúce historické, spoločensko-politické či kultúrne súvislosti. Jeho verzia oral history z Čiernej nad Tisou, kde pamätníci spomínajú na stretnutie Dubčeka s Brežnevom, vypovedá o tomto mieste v dvoch rôznych časoch súčasne. Sprítomňuje a poľudšťuje veľkú históriu a zároveň ukazuje malú prítomnosť.

Bánovi ako skúsenému cestovateľovi je jasné, že „... príbehy periférií sú vždy tie najvýživnejšie, kdekoľvek na zemeguli.“ A preto ho aj na Slovensku prakticky výhradne zaujímajú práve periférie. A to aj za cenu istého krivenia pohľadu na krajinu, ktorý takáto periférna selekcia musí so sebou prinášať. Bán ten krivý – i keď vždy zaujímavý – pohľad občas narovnáva. Konkrétne desivé príbehy z rómskych osád, kde sa ľudia vydierajú falošnými obvineniami, vyvažuje globálnym konštatovaním, že príbeh Slovenska je vlastne príbehom prosperity. Nechce byť teda kverulant za každú cenu, len si uvedomuje, že „... pravdivejšie ako hlavné javisko je obyčajne zákulisie“ – hoci je väčšinou špinavšie.

„Čo je zvláštne, Slovákov napriek realite netrápia až tak vysťahovalci ako prisťahovalci.“ Takto jednoducho a pritom presne môžeme hovoriť o realite dnešného Slovenska a Slovákov. Keď jej rozumieme tak hlboko ako Andrej Bán. Porovnanie ukazuje, že to zas až také jednoduché nie je.  

Peter Darovec