Redakcia
Tri desaťročia slovenskej literatúry (1989 – 2019) V.
anketa

Redakcia časopisu Platforma (plav.sk) pri príležitosti nadchádzajúceho okrúhleho výročia Novembra 1989 pripravila anketu venovanú najvýraznejším dielam, ktoré vznikli v slovenskej literatúre v uplynulých tridsiatich rokoch. Nemá ambíciu niečo uzatvárať, chceme sa iba spolu s respondentmi a našimi čitateľmi pristaviť a ponúknuť osobnú hodnotovú bilanciu obdobia, ktoré v porovnaní s tým predchádzajúcim ponúklo literárnej tvorbe radikálne iné podmienky rozvoja.

Naša anketa má svoju prehistóriu. Začiatkom roku 1988 Slovenské pohľady, časopis, ktorý dostal novú redakciu a zohral významnú úlohu pri utváraní spoločenského vedomia v závere 80. rokov, pripravil anketu venovanú slovenskej literatúre uplynulých štyroch desaťročí (výsledky boli uverejnené v druhom, treťom a štvrtom čísle). Išlo o príležitostnú, jubilejnú bilanciu epochy, ktorá sa začala vo februári 1948 a uzavrela sa v roku nasledujúcom po vyhlásení ankety, bilanciu štyridsiatich rokov, počas ktorých sa domáca literárna tvorba ocitla v nových, dovtedy nepredstaviteľných podmienkach: v niektorých fázach tohto obdobia bola ohrozená jej existenčná podstata. Z ankety doslovne preberáme znenie niektorých otázok, pri poslednej rozširujeme žánrový a funkčný záber.

 

Anketové otázky:

Ktoré dielo slovenskej literatúry z oblasti

1. poézie

2. prózy

3. literatúry faktu

4. esejistiky, kritiky a literárnej vedy

pokladáte v uplynulom tridsaťročí za také podstatné a závažné, že by ste ho postavili na prvú priečku svojho hodnotového rebríčka?

 

 

IVANA DOBRAKOVOVÁ

prozaička, prekladateľka

 

2. Najprv musím napísať prózu, lebo tá pre mňa objavila slovenskú literatúru a konkrétne zbierka poviedok Pavla RankovaMy a oni/Oni a my, pri ktorej som si v dvadsiatich dvoch rokoch povedala: ak ma presvedčí, dám tomu šancu. Presvedčila. A otvorila cestu k ďalším desiatkam kníh. Musím tu takisto uviesť pre mňa ďalšiu zásadnú knihu, Ballovu novelu V mene otca.

1. No a k slovenskej poézii som sa dostala cez Petra Macsovszkého a jeho Strach z utópie. V posledných rokoch u mňa zarezonovala najmä Katarína KucbelováVie, čo urobí, čo je vôbec zbierka poézie, ku ktorej sa najčastejšie vraciam.

 

 

TOMÁŠ HUČKO

redaktor, prozaik

 

1. Mária Ferenčuhová: Imunita.

2. Pavel Vilikovský: Letmý sneh.

Vybral som Letmý sneh, lebo je to moja obľúbená kniha, ale celá séria kníh z rokov 2009 – 2014  (Vlastný životopis zla, Pes na ceste, Prvá a posledná láska, Letmý sneh, Príbeh ozajského človeka) je obdivuhodná.

3. Miroslav Marcelli: Prípad Barthes.

Kniha, ktorá ma vyviedla z predsudku, že slovenský autor nemôže napísať knihu o francúzskej filozofii na svetovej úrovni.

4. Andrea Bokníková: Potopené duše.

Nesmierne dôležitá a dôkladná archeológia zabudnutých slovenských poetiek.

 

 

MICHAL HVORECKÝ

prozaik

 

1. Andrej Hablák: Jazvyk. (Drewo a srd, 1999.)

2. Alfonz Talamon: Samuel Borkopf: Mojim priateľom z predtrianonskej krčmy. (Kalligram, 2001.); Branko Jelinek: Oskar Ed .(Mot, 2003.)

3. Adam Bžoch: Psychoanalýza na periférii. (Kalligram, 2007.)

4. Jana Cviková: Ku konceptualizácii rodu v myslení o literatúre. (Aspekt – Ústav svetovej literatúry SAV, 2014.)

 

 

MARIANNA KOLIOVÁ

literárna historička

 

1. Poéziu po roku 1989 veľmi nesledujem, takže sa k tejto otázke nevyjadrím.

2. Čo sa týka prózy po roku 1989, rovno by som uviedla troch autorov, a to Pavla Vilikovského (Čarovný papagáj a iné gýče), Stanislava Rakúsa (Temporálne poznámky) a Ballu (Leptokaria). Každému sa podarilo vytvoriť svoj „svojský“ rukopis, pričom svoju kvalitu opakovane potvrdzujú v rámci celej literárnej tvorby.

3. V literatúre faktu slovenskej proveniencie mi chýba prehľad, tak sa nevyjadrím ani k tejto otázke.

4. V rámci poslednej kategórie by som chcela vyzdvihnúť publikáciu Čítame slovenskú literatúru I (1939 – 1955), II (1956-1969), III (1970-1997) (zostavovatelia a autori sprievodných textov R. Bílik, E. Jenčíková, J. Juráňová, F. Matejov, J. Paštéková, Z. Prušková, P. Zajac). Hoci nejde o žiadnu literárnovednú monografiu či zborník, ale „iba“ o antológiu,  tieto citlivo a vhodne vybrané texty zo slovenskej literatúry, literárnej vedy a esejistiky 20. storočia, ako aj fundované sprievodné texty tejto publikácie ma spoľahlivo sprevádzali počas celého vysokoškolského štúdia.

 

 

KATARÍNA KUCBELOVÁ

poetka, iniciátorka literárneho života

 

1.

Ivana Štrpka: Tichá ruka. Desať elégií; Bebé: jedna kríza; Hlasy a iné básne; Medzihry. Bábky kratšie o hlavu.

Peter Macsovszky: Ambit; Cvičná pitva.

Ivan Laučík: Havránok.

2.

Ján Rozner: Sedem dní do pohrebu.

Pavel Vilikovský: Pes na ceste.

Balla: V mene otca.

Márius Kopcsay: Domov.

Peter Macsovszky: Mykať kostlivcami.

Jana Beňová: Café Hyena. Plán odprevádzania.

Ivana Dobrakovová: Bellevue

3.

Jana Juráňová: Mojich sedem životov.

Andrej Bán: Slon na Zemplíne.

Alexander Balogh: Ján Langoš. Strážca pamäti.

4.

Fedor Matejov: Fragmenty.

Valér Mikula: Démoni súhlasu i nesúhlasu.

 

 

MATEJ MASARYK

literárny historik a kritik

 

1. Čítaniu poézie sa veľmi nevenujem, a (možno práve preto) uplatňujem voči nej kritériá, ktoré sú otvorene subjektívne, svojvoľné a trochu starosvetské – (pre mňa) hodnotnú poéziu beriem ako niečo, čo by sa ma malo emocionálne dotknúť. V rámci slovenskej poézie po roku 1989 sa to podarilo zbierke, ktorá stojí na pomedzí s predchádzajúcim obdobím – knižke Súkromné hodiny smútku od Erika Jakuba Grocha. Nikde inde som sa nestretol s takou jemnou a pritom presnou prácou so slovami a pátosom. Zapôsobili na mňa aj niektoré krátke reflexívne básne/texty z nenápadnej zbierky Ivana Žuchu o prirodzenosti vecí.

2. Skutočne hodnotná próza by sa podľa mňa mala odvíjať od zaujímavého nápadu a autorovej schopnosti niečo povedať (či aspoň pomenovať), mala mať pevnú (respektíve premyslenú) kompozičnú kostru a suverénnu štylistickú stránku. Nadstavbou je, ak pritom dokáže niečím prekvapiť, respektíve – lepšie – prekvapovať. Takto hodnotnými dielami v literatúre po roku 89 sú pre mňa prózy Pavla Vilikovského (osobitne už zaslúžene kanonická novela Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch), či novela Temporálne poznámky a zbierka Telegram od Stanislava Rakúsa. Tým najhodnotnejším, čo sa mi ale dostalo do rúk, je zbierka noviel Petra Pišťanka Mladý Dônč. Z mnohých dôvodov – napríklad preto, že popri zdanlivo samozrejmom splnení vyššie uvedených kritérií je táto kniha zároveň nekompromisná, drzá a nebývalo vtipná. Z nedávnej literárnej produkcie ma – podobne ako mnohých ďalších – výrazne zaujala mystifikačná zbierka Daniela Majlinga Ruzká klazika. Už len preto, že poctivo a zručne dotiahnutý koncept, ktorý nie je zábavný iba pre samotného autora, ale aj pre ostatných, sa v slovenskej próze urodí len výnimočne. A tá trocha hravej infantilnosti navyše jej tiež nezaškodí.

4. Opäť objavím Ameriku, keď napíšem, že hodnotná literárnovedná práca je taká, ktorá je robená poctivo a neegocentricky; t. j. tak, aby bola prístupná a užitočná aj pre ostatných – vedcov, pedagógov a študentov. Od roku 1989 určite vzniklo viacero takýchto publikácii; z tých, ktoré som mal možnosť čítať, vyzdvihnem štyri. Ako prvú monografiu Vladimíra Barboríka Prozaik Gejza Vámoš – už len kvôli objavnej a zároveň čitateľsky atraktívnej kapitole o málo známom období života Gejzu Vámoša. Útle knižky Františka Koliho Interpretačné priezory prózy a Interpretačné reflexie zase obsahujú veľmi podnetné a prístupne napísané štúdie, ktoré namiesto toho, aby pojem „interpretácia“ zahlcovali rozličnými definíciami, školami, taxonómiami či prekomplikovanými alebo – naopak – skostnatenými analýzami, ukazujú, že jeho konkrétne uplatnenie môže byť až – zábavné (samozrejme, nie v banálnom zmysle tohto slova). Stále sa k nim rád vraciam a osvedčili sa mi aj na hodinách interpretácie či teórie literatúry. Napokon ešte spomeniem množstvo nevďačnej, drobnej a neoceniteľnej vedeckej práce v pozadí unikátnej antológie (toto žánrové označenie je ale pre knihu priúzke) Potopené duše (Z tvorby slovenských poetiek v prvej polovici 20. storočia) od Andrey Bokníkovej.

 

 

< predošlá časť ankety

 

Publikované: 09/16/2019