Redakcia
Tri desaťročia slovenskej literatúry (1989 – 2019) I.
anketa

Redakcia časopisu Platforma pri príležitosti nadchádzajúceho okrúhleho výročia Novembra 1989 pripravila anketu venovanú najvýraznejším dielam, ktoré vznikli v slovenskej literatúre v uplynulých tridsiatich rokoch. Nemá ambíciu niečo uzatvárať, chceme sa iba spolu s respondentmi a našimi čitateľmi pristaviť a ponúknuť osobnú hodnotovú bilanciu obdobia, ktoré v porovnaní s tým predchádzajúcim ponúklo literárnej tvorbe radikálne iné podmienky.

Naša anketa má svoju prehistóriu. Začiatkom roku 1988 Slovenské pohľady, časopis, ktorý vtedy dostal novú redakciu a zohral významnú úlohu pri utváraní spoločenského vedomia v závere 80. rokov, pripravil anketu venovanú slovenskej literatúre uplynulých štyroch desaťročí (výsledky boli uverejnené v druhom, treťom a štvrtom čísle). Išlo o príležitostnú, jubilejnú bilanciu epochy, ktorá sa začala vo februári 1948 a uzavrela sa v roku nasledujúcom po vyhlásení ankety, bilanciu štyridsiatich rokov, počas ktorých sa domáca literárna tvorba ocitla v nových, dovtedy nepredstaviteľných podmienkach: v niektorých fázach tohto obdobia bola ohrozená jej existenčná podstata. Z ankety doslovne preberáme znenie niektorých otázok, pri poslednej rozširujeme žánrový a funkčný záber. Mení sa obdobie, čo bolo pred vyše tridsiatimi rokmi budúcnosťou, stalo sa bilancovateľnou minulosťou.

 

Anketu členíme do dvoch etáp. V prvej sa obraciame na respondentov, ktorí boli účastníkmi ankety Slovenských pohľadov v roku 1988. Pre nich je pripravená jedna otázka navyše, v ktorej sa vraciame k ich odpovediam spred troch desaťročí. V druhej fáze sa anketa otvorí ďalším respondentom.

Anketová otázka:

Ktoré dielo slovenskej literatúry z oblasti

1. poézie,

2. prózy,

3. literatúry faktu,

4. esejistiky, kritiky a literárnej vedy

pokladáte v uplynulom tridsaťročí za také podstatné a závažné, že by ste ho postavili na prvú priečku svojho hodnotového rebríčka?

5. Pamätáte sa na diela, ktoré ste uviedli v ankete Slovenských pohľadov v r. 1988? Doplnili by ste v niečom svoj vtedajší výber?

(Vtedajšia anketa sa pýtala na najlepšie diela z oblasti 1. poézie, 2. prózy, 3. literatúry pre deti a mládež, 4. dramatickej spisby, 5. literatúry faktu a 6. literárnej vedy.)

 

 

JÁN BUZÁSSY

básnik, esejista a prekladateľ

 

1. Čo sa týka poézie, som starý človek a verím starým autorom. Na prvom mieste je u mňa Mila Haugová, ktorá stále žije a tvorí. Nežije už Vinco Šikula, no knižky veršov, ktoré na konci života vydal, sú pre mňa veľmi cenné. Povedal niečo veľmi dôležité, čo sa mu už do prózy nevošlo.

Príležitostne sa mi do ruky dostanú aj verše mladších básnikov, niekedy aj veľmi talentovaných. Trochu mi tam vadí, že ich voľný verš je príliš voľný a od prózy ho delí len to, že je kratší ako riadok. Nielen že je prozaický, stáva sa prózou. Cítim talent, ale téma sa mi už neohláša. Haugová má svoju veľkú tému a tou je muž a žena, okolo toho vzniká svet a možno aj niečo, čo je nad svetom. U mladších autorov som akosi nevyhmatal, čo je tam dôležité. Iste to súvisí aj s postmoderným relativizmom. Na druhej strane sú texty v spojení s hudbou, pekné, zaujímavé, ako napríklad Cohen. Ale pre mňa to poézia nie je. A naopak u iných, ktorí nekomponujú, hudba chýba. Pred rokom som sa rozprával s jedným mladším adeptom poézie. Je to oveľa lepší človek než to, čo píše. Možno raz napíše, čo má v hlave. A možno iné tiež.

2. V próze je pre mňa stále živý Rudolf Sloboda. Veľkou knihou je Krv (1991), ani neviem, či je to román v pravom slova zmysle. Stále čítam spisovateľa Dušana Dušeka. Drží sa svojich tém, niekedy ich povyšuje a niekedy rozťahuje do šírky, ale už to nie je len detstvo, teraz tam je najzaujímavejší ten nadhľad nad všetkým. Ešte musím spomenúť Paľa Vilikovského. Nečítal som od neho za tie roky všetko, ale posledné dve knihy áno. Najnovšia Rajc je preč (2018) je naozaj dobrá kniha, lebo keď ju čítala moja žena (lingvistka Klára Buzássyová, pozn. red.) povedala: „Stále dobre píše, vie, čo chce.“ Zároveň však vidno, že naša skúsenosť akosi odchádza. Povedal to za celú našu generáciu. To, čo sme vedeli, je tu už chvíľami cudzie. Páči sa mi aj všetko, čo som čítal od Šikulovej dcéry (Veroniky Šikulovej, pozn. red.). Miesta v sieti sú podľa mňa románom, ostatné sú skôr rozpísané poviedky, ale napokon to u nej drží. A ešte jedno meno: Alta Vášová. Inteligentné, racionálne domýšľanie zažitého. Celkom pochopiteľne sa v poslednom čase pohybuje v priestore spomínania, to je už osud nás, starších ľudí.

3. Celkom nedávno zomrel Paľo Dvořák, človek, ktorý celý život zasvätil literatúre faktu v tom najlepšom slova zmysle. Nebola vedecky neprístupná a bola to nepochybne  literatúra. Som rád, že som ho kedysi v Mladej tvorbe publikoval.

5. O dielach, ktoré som uviedol v ankete Slovenských pohľadov pred tridsiatimi rokmi, si aj teraz myslím, že sú dôležité. (M. Válek: Dotyky, L. Ballek: Pomocník, V. Šikula: Prázdniny so strýcom Rafaelom, z drámy Lasica + SatinskýS. Štepka, pomimo anketových otázok J. Buzássy pripomenul FelixovTurčányho preklad Danteho. pozn. red.) Vtedy to však vedel každý, dnes to vie už málokto. Válka a Rúfusa sme si nedávno pripomenuli pri výročiach. My sme z nich však žili. Pánbohvie, čo znamenajú pre dnešných mladých autorov.

Len poznámka k takémuto spomínaniu: pred niekoľkými rokmi si ma pozval na besedu Dado Nagy (bolo tam asi šesť starších ľudí, ktorí večer nemali kam ísť). Prečítal tam niečo z dávnejšieho rozhovoru so mnou. Spýtal sa ma, či si ešte stále myslím to, čo vtedy. Myslím, odpovedal som mu, ale už tomu tak neverím, už to neberiem tak vážne. Keď dnes vydám knihu som rád, ak vyjde jedna recenzia. Mám jedného čitateľa, dobre je.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

JOZEF ČERTÍK 

 

1. Štefan Strážay: Interiér (1992).

2. Štefan Moravčík: Sedláci 2 (Chlieb v koľaji) (1992); Gabriela Rothmayerová: Vtedy na východe (2007).

3. Dušan Mikolaj: Tlejúce slnko (1994, o M. A. Bazovskom).

4. Monika Kapráliková: Za hranicami provincie  (2017, o Smrekovom Eláne).

5. Už som sa celkom presne nepamätal, a preto som si bol osviežiť pamäť v Univerzitnej knižnici. Môj rebríček bol a je takýto: 1. L. Novomeský: Stamodtiaľ a iné, 2. A. Bednár: Kolíska (Hodiny a minúty), 3. Vincent Šikula: Prázdniny so strýcom Rafaelom,  4. Dráma – nehodnotím  5. V. Mináč: Dúchanie do pahrieb, 6. F. Miko: Text a štýl

Možno by som doplnil do bodu 4. niektorú z hier Stanislava Štepku.

Čo sa týka ankety z roku 1988 prekvapilo ma, koľko ponovembrových liberálov dalo v oblasti poézie na prvé miesto poému M. Válka: Slovo (R. Kotian, J. Satinský,  G. Murín). I. Laučík dal zase prednosť Novomeského Vile Tereze.

Toto štyridsaťročie sa tiež láme na dve časti, na dvadsaťročie 1949 – 1969 a dvadsaťročie 1969 – 1989. Tieto dve dvadsaťročia sú vlastne dvomi stranami tej istej mince, sú v kontrastnom postavení. (Zjednodušene sa dá povedať, že tí spisovatelia , čo boli v päťdesiatych rokoch prokurátormi a sudcami, sa stávajú obvinenými a súdenými...) Obe sa v kultúre a najmä v literatúre začínajú ráznym triedením duchov, ktoré sa v päťdesiatych rokoch skončilo pre niektorých väznením (L. Novomeský, I. Horváth, D. Okáli a iní), pre iných „buržoáznych nacionalistov“ (A. Matuška, V. Mináč, D. Tatarka, M. Chorvát) len  pohrozením mučiacimi nástrojmi, čiže inkvizičným aktívom v Carltone (1951). Umlčaná a rozohnaná bola nielen Katolícka moderna, aj Smrek s Lukáčom boli umlčaní. Smrek na 10 rokov, Lukáč na 23 rokov).

Analogicky boli po roku 1969 umlčaní D. Tatarka, H. Ponická, M. Hamada (a iní) a J. Špitzer, ako „dozorujúci prokurátor“ nad „aktívom s burž. nacionalistami (Chorváth, Matuška, Mináč, Tatarka) bol umlčaný a odsunutý tiež.

„Radikálne iné podmienky rozvoja“ literatúry a kultúry prichádzajú v rámci zmeny politického a spoločenského systému. Z prechodu súkromného vlastníctva na spoločenské (po roku 1948) a spoločenského na súkromné (po roku 1989).  Na jednej strane vzniklo po roku 1989 množstvo súkromných vydavateľstiev, ale na druhej sa rozpadla celoslovenská distribučná sieť a zanikli mnohé kníhkupectvá v malých mestách, napríklad aj Pukanci, bydlisku disidenta I. Kadlečíka. Asi stále viac platí Matuškov povzdych: čo tu chýba, je obecenstvo, teda čitatelia.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

MILA HAUGOVÁ

poetka, esejistka a prekladateľka

 

1. Ivan Laučík: Vzdušnou čiarou, Ivan Štrpka: Veľký dych: Psychopolis tenký ľad.

2. Pavel Vilikovský: Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch.

3. Anton Vydra – Peter Zajac: Pokušenia Dominika Tatarku.

4. Dana Podracká: Súkromná mytológiaJán Zambor: Vzlyky nahej duše. Ivan Krasko v interpretáciách.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

FEDOR MATEJOV

literárny vedec

 

Dovolím si vyjadriť sa iba k poézii a písaniu o nej.

1. Z publikovanej tvorby po r. 1989 zaujali ma spontánne čitateľsky i pracovne niektoré básne I. Kupca z jeho Knihy tieňov (1990), I. Laučíka zo zbierok Vzdušnou čiarou (1991) a Havránok (1998), ako aj z Interiéru (1992) Š. Strážaya. Plne si uvedomujem možnú námietku, že ide o dozvuky predchádzajúceho desaťročia či priam predchádzajúcich desaťročí. – Zdržanlivosť voči prevažujúcej časti písania vo veršoch a jeho kritickému, akademickému a univerzitnému traktovaniu pokúsil by som sa vyjadriť formuláciou-citátom: „Žiť pre človeka neznamená len neustále všetkému udeľovať význam, ale predlžovať vír skúsenosti, ktorý sa vytvoril pri našom narodení v mieste, kde sa stýka ‚vonkajšok‘ a ten, komu je dané ho žiť.“ (M. Merleau-Ponty).

4. Z písania o poézii som sledoval predovšetkým prácu M. Hamadu, P. ZajacaV. Mikulu – či už v podobe jednotlivých textov alebo knižných súborov. V zmysle široko chápanej esejistiky dovolil by som si tu pripomenúť filozofickú a spoločenskokritickú prácu F. Novosáda – od zväzku Vysvetľovanie rukami z 90. rokov (1995) až po nedávny spis Zabudnúť na Marxa (2018) – ako jeden z možných interpretačných kľúčov k premenám posledných desaťročí. (Nemôžem si tu odpustiť asociáciu, ako v súvislosti s A. Matuškom na obranu eseje pred slovenským literárnymi vedcami, charakteristicky oplývajúcimi „materiálom“ alebo „ideami“, kedysi M. Rúfus ironicky napísal: „... neorie, neseje, tak píše eseje.“)

5. Ďakujem za výzvu či príležitosť pripomenúť si výber autorov a textov do ankety Slovenských pohľadov v r. 1988. Výber z jesene 1987, ktorý nebol v ankete uverejnený, vyzeral takto:

1. M. Rúfus: Zvony.

2. V. Šikula: S Rozarkou.

3. V. Šikula: Prázdniny so strýcom Rafaelom.

5. D. Tatarka: Človek na cestách.

6. M. Hamada: Básnická transcendencia.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

BORIS MIHALKOVIČ

básnik, prekladateľ, literárny kritik

 

1. Mila Haugová: Cetonia aurata (2013). Zbierka básní s veľkým kultúrnym rozpätím – od antiky po súčasnosť i s reflexiou holokaustu, zbierka medzi pozemským a nebeským, prírodným a ľudským, zbierka o láske.

2. Rudolf Jurolek: Pán Ó (2017). Dvojčasťová próza s naliehavou reflexiou ľudskej osamelosti v postglobalizovanom svete a o cestách jej prekonávania.

3. József Demmel: Ľudovít Štúr (2015). Zrod moderného slovenského národa v 19. storočí. Súčasná maďarská historiografická slovakistika veľmi vhodne dopĺňa a prehodnocuje ustálené, petrifikované schémy v slovenskom myslení a prináša nový pohľad na veci, o ktorých sme sa domnievali, že už k nim nie je možné čosi pridať.

4. Ktorékoľvek literárnovedné dielo Jána Zambora, povedzme to posledné: Stavebnosť básne (2018) pre nepredpojatosť interpretácií a osobnostne garantované interpretačné nasadenie v oblasti slovenskej i prekladovej literatúry.

5. Pamätám si, že v oblasti poézie som uviedol Miroslava Válka: Dotyky. Dnes by som dal asi prednosť zbierke Jozefa Mihalkoviča Zimoviská (1965) pre jej stvárnenie tragického mladého manželstva na pozadí tradičného slovenského spôsobu života v západoslovenskom regióne inovatívnymi básnickými prostriedkami. Prihliadol by som aj na zbierku Jána Motulka Čas Herodes i na priečinkovú tvorbu Jána Smreka (Proti noci).

V oblasti prózy som uviedol Rudolfa Slobodu: Rozum. Ponechal by som, ale uvažoval by som aj o alternatívach: Vincent Šikula: OrnamentJanko Silan: Dom opustenosti.

V oblasti literatúry faktu som tuším uviedol Mináčove Zobrané spory J. M. Hurbana. Hádam by som ponechal.

V oblasti literárnej vedy som sa, myslím, nevyjadril. Dnes by som tam dal ktorékoľvek z diel Oskára Čepana, napr. Kontúry naturizmu či Stimuly realizmu alebo Kukučínove epické istoty.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

(Anketa bude pokračovať ďalšími respondentmi každý mesiac.)

Publikované: 03/18/2019