Redakcia
Tri desaťročia slovenskej literatúry (1989 – 2019) II.
anketa

Redakcia časopisu Platforma (plav.sk) pri príležitosti nadchádzajúceho okrúhleho výročia Novembra 1989 pripravila anketu venovanú najvýraznejším dielam, ktoré vznikli v slovenskej literatúre v uplynulých tridsiatich rokoch. Nemá ambíciu niečo uzatvárať, chceme sa iba spolu s respondentmi a našimi čitateľmi pristaviť a ponúknuť osobnú hodnotovú bilanciu obdobia, ktoré v porovnaní s tým predchádzajúcim ponúklo literárnej tvorbe radikálne iné podmienky rozvoja.

Naša anketa má svoju prehistóriu. Začiatkom roku 1988 Slovenské pohľady, časopis, ktorý dostal novú redakciu a zohral významnú úlohu pri utváraní spoločenského vedomia v závere 80. rokov, pripravil anketu venovanú slovenskej literatúre uplynulých štyroch desaťročí (výsledky boli uverejnené v druhom, treťom a štvrtom čísle). Išlo o príležitostnú, jubilejnú bilanciu epochy, ktorá sa začala vo februári 1948 a uzavrela sa v roku nasledujúcom po vyhlásení ankety, bilanciu štyridsiatich rokov, počas ktorých sa domáca literárna tvorba ocitla v nových, dovtedy nepredstaviteľných podmienkach: v niektorých fázach tohto obdobia bola ohrozená jej existenčná podstata. Z ankety doslovne preberáme znenie niektorých otázok, pri poslednej rozširujeme žánrový a funkčný záber.

 

Anketové otázky:

Ktoré dielo slovenskej literatúry z oblasti

1. poézie

2. prózy

3. literatúry faktu

4. esejistiky, kritiky a literárnej vedy

pokladáte v uplynulom tridsaťročí za také podstatné a závažné, že by ste ho postavili na prvú priečku svojho hodnotového rebríčka?

 

 

ĽUBOMÍR FELDEK

básnik, prekladateľ, autor kníh pre deti a mládež, prozaik, dramatik

 

1. Róbert Gálik: Modlitbičky pre dospelých.

2. Ľubo Dobrovoda: Ja, malkáč.

3. Rudolf Dobiáš: Triedni nepriatelia.

4. Július Vanovič:  Tri  knihy o starom Martine.

 

 

RUDOLF CHMEL

literárny vedec a esejista

 

1. Tomáš Janovic: Všetko – od a do zet!.

2. Pavel Vilikovský: Pes na ceste.

3. Juraj Špitzer: Nechcel som byť Žid.

4. Ľubomír Lipták: Storočie dlhšie ako sto rokov.  

Ale v prípade posledných dvoch by sa to dalo aj otočiť. No, boh s tým. Naložte, ako uznáte, ale na nejaké hlboké aforizmy nie som už v tomto viróznom stave schopný, aj keď by bolo asi načim.

 

 

RUDOLF JUROLEK

básnik a prozaik

 

V mojom výbere na prvých miestach ešte stále zostávajú zástupcovia staršej a najstaršej generácie, dokonca aj nežijúci autori, aj keď si uvedomujem, že ťažisko ponovembrovej tvorby sa presúva smerom k mladším generáciám.

1. Erik Jakub Groch: Druhá naivita / Zobrané a nové básne a príbehy (2005).

Básnik! Tak nazval svoju recenziu Grochovho debutu Súkromné hodiny smútku (1989) Marián Reisel. Po tridsiatich rokoch to len potvrdzujem. Poeta natus. Talent, aký sa rodí len zriedka.

Ale usilujem sa neprehliadať, že jestvujú rozličné spôsoby chápania a vnímania poézie. Básnik alebo poetka sa z času na čas objaví aj medzi tými, ktorí si zvolili menej tradičný spôsob básnenia a do slovenskej poézie priniesli nové podnety. Odkázať môžem na Milana Adamčiaka (Archív I-IV), no povedzme aj na Petra Macsovszkého a Nóru Ružičkovú.

2. Stanislav Rakús, napríklad Temporálne poznámky (1993) alebo Nenapísaný román (2004).

Tento autor píše elitným spôsobom tak, že v tom nepociťujem ani náznak elitárstva či snobizmu. A zaujímavé, aj pri ňom mám nutkanie zvolať Básnik!

V mladšej generácii pokladám za dôležité prózy Moniky Kompaníkovej, Máriusa KopcsayaVeroniky Šikulovej a blízky mi je aj typ písania, ktorý priniesol Juraj Briškár svojím Sprievodcom nezrozumiteľnosťou (2014).

3. Ján Rozner: Sedem dní do pohrebu (2009) a Noc po fronte (2010).

Je to silné aj ako literatúra, aj ako faktografia.

Do tejto kategórie by som ešte zaradil knihu Juraja Špitzera Nechcel som byť žid (1994), hlavne pre jej dokumentárnu hodnotu. A oceňujem aj dokumentaristiku Olega Pastiera.

4. Diela Valéra MikuluJána Zambora.

Estetickému a hodnotovému úsudku Valéra Mikulu dôverujem aj napriek tomu, že ho často sprevádza pre neho charakteristický provokatívny sarkazmus. Za výhodu Jána Zambora ako literárneho teoretika považujem, že je zároveň básnikom, čo jeho analýzu a interpretáciu básnických textov zjavne obohacuje. Ale rolu básnika si vyskúšal i Mikula a za jeho výhodu môžeme, naopak, považovať to, že sa jej rýchlo vzdal, čo mu možno umožnilo byť vo svojich kritických súdoch slobodnejším.

Viacero talentovaných literárnych vedcov a kritikov nachádzam v strednej a mladej generácii. Napadá mi hneď niekoľko mien, ale nie som si istý, či je vhodné, aby som ich všetkých menoval.

V esejistike si cením dielo Ivana Kadlečíka a Juraja Mojžiša.

 

 

LUBOŠ MACHALA

literárny historik a kritik, slovakista

 

1. Anna Snegina: Pas de deux (2003).  

Nejsem vyznavačem „tradiční“ poezie, plné patosu, vypjatých emocí, vzletných slov či okázalých obrazů. Oceňuji spíš, když tvůrce využívá hry, a to v nejrůznějších kontextech, jazykovým počínaje a mystifikačním konče. A tento projekt vypiloval Michal Habaj do nejmenšího detailu. Těší mne i skutečnost, že byť jsou básně Anny Sneginy dílem muže, lze je použít jako příklad toho, že tzv. ženské psaní nepředstavuje vyprázdněnou množinu, osahující nanejvýš spekulace či apriorismy.

2. Pavel Vilikovský: Večne je zelený... (1989).

Majstrštyk, po všech stránkách. I kdyby Vilikovský nenapsal nic jiného, tak tento groteskní text plný ironie, sarkasmu i parodie mu spolehlivě zajišťuje výsadní místo mezi slovenskými (a nejen slovenskými) spisovateli.

3. Nemám přehled.

4. Stanislav Rakús: Medzi mnohoznačnosťou a presnosťou (1993).

Stanislav Rakús patří mezi nemnohé, kteří dokáží literaturu reflektovat kriticky, analyticko-interpretačně i teoreticky, stejně jako ji dokáží sami psát. Obojí na špičkové úrovni. Proto, když Rakús uvažuje o povaze i zvláštnostech uměleckého textu a možnostech jeho literárněvědného uchopení, dospívá k pronikavým a výstižným závěrům. Prostě ví, o čem píše.

 

 

ZORA PRUŠKOVÁ

literárna kritička a vedkyňa

 

2. Rudolf Sloboda: Krv; Alta Vášová: Úlety; Alta Vášová: Ostrovy nepamäti; Ivana Dobrakovová: Bellevue.

3. Ján Johanides: Identita v kríze; Katarína KenížováAlfonz Bednár: Z rozhovorov alebo Edele a iné veci tohto sveta; Pavel Vilikovský: Vyznania naivného milovníka.      

4. Milan Šútovec: Rekapitulácia nekapitulácie; Branislav Hudec: Text a tvár (Esej o etike čítania /nielen/ literárneho textu).

 

 

GABRIELA RAKÚSOVÁ

literárna kritička

 

1. Ján Buzássy: Bystruška (Modrý Peter 2008).

Ján Buzássy na minimálnej ploche jednotlivých básní vytvoril pomocou prírodnej lyriky impresie, ktoré nútia zamýšľať sa nad základnými otázkami života človeka. Za zbierku dostal v roku 2009 Cenu Dominika Tatarku.

2. Alta Vášová: Menoslov (F.R.&G. 2014).

Krátke žánre na hrane prózy a poézie sa vyznačujú jemnou hĺbkou a zvláštnou kompozíciou celku i častí, Ide o životné príbehy a pocity každého z nás od detstva po starobu až k smrti, o to, čo človek cíti, prežíva, ale často neodkrýva a nepomenúva.

3. Ján Štrasser - František Mikloško: Rozhovory o dobe a ľuďoch (Slovart 2016).

Obdivuhodné respondentove znalosti, rodinná a historická pamäť, fundované otázky (i chúlostivé a polemické), racionálne a úprimné odpovede – to robí knihu faktograficky a reflexívne bohatou. Otázky i odpovede sú kritickými, hodnotiacimi textami o ľuďoch a dobe v našej nedávnej minulosti, otvorenými názormi na to, o čom sa doteraz často mlčalo.

4. Oleg Pastier: Za ozvenou tichých hlasov II (F.R.&G. 2012).

Silným efektom zachytáva okamih v čase, násilie na jednotlivcovi, skupine i národe. Cez drobnosti dáva do ostrého protikladu zlo a dobro, negatívne a pozitívne. Kompozícia je zaujímavo kolážovitá, stvárnený je ňou obraz štyridsiatich rokov našej neslobody v 20. storočí. Kniha bola poctená Cenou Dominika Tatarku.

 

 

JÚLIA SHERWOOD

prekladateľka

 

Na úvod poznamenávam, že po skončení štúdia som, žijúc v Londýne, súčasnú slovenskú literatúru roky sledovala len príležitostne, občas mi priatelia poslali alebo odporučili nejakého autora či dielo. Súčasnú prózu  sledujem systematickejšie od konca prvej dekády, keď som sa
začala venovať umeleckému prekladu do angličtiny. Hoci si odvtedy si postupne dopĺňam medzery, nemám úplný prehľad, keďže sa pri výbere kníh sústreďujem na diela, ktoré by mohli mať šancu uspieť na anglofónnom trhu a ktoré sa mi osobne nejakým spôsobom prihovárajú. 

2. Spomeniem napríklad prózy Pavla Vilikovského Večne je zelený..., Vlastný životopis zla, Pes na ceste či Letmý sneh, knihy Jany Juráňovej, poviedkovú tvorbu BalluUršule Kovalyk či román Mykať kostlivcami Petra Macsovszkého.  Dodnes však pre mňa na prvom mieste ostáva Samko Tále: Kniha o cintoríne. Nepoznám presnejší kritický literárny portrét normalizačnej éry (obdobia, ktorého absurditu a ťaživú atmosféru mám dodnes v živej pamäti), ale aj prvých rokov po páde komunizmu, keď z fľaše vypustili ducha nacionalizmu, ktorý, žiaľ, naďalej veselo prekvitá. Cez zjednodušený pohľad Samka Táleho na svet, jeho nekritický obdiv k autorite a neznášanlivý spôsob myslenia Daniela Kapitáňová nastavuje krivé zrkadlo spoločnosti a ukazuje, kam vedie xenofóbia a intolerancia. Toto vážne posolstvo však podáva ľahko a s vtipom, nádherne sa hrá s jazykom a svojho antihrdinu obdarila
originálnym, nezameniteľným hlasom.

 

 

ALTA VÁŠOVÁ

prozaička a scenáristka

 

1. Ivan Laučík: Havránok.

2. Ján Johanides: Previesť cez most  ( + Krik drozdov pred spaním, Nepriestrelná žena).

3. František Mikloško – Gabriela Smolíková – Peter Smolík: Zločiny komunizmu.

4. Milan Hamada: Sizyfovský údel.

 

 

PETER ZAJAC

literárny kritik a vedec

 

Je veľmi ťažko vymenovať z každej oblasti jediný titul. Trochu to pripomína otázku, akú knihu by ste si zobrali na opustený ostrov. Odpoveď by asi bola – nijakú, na opustené ostrovy sa nechodí s knihami.

Pokúsil som sa aspoň v poézii, próze a literatúre faktu vyňať pred zátvorku po jednej knihe, ale aj tu som pripojil ďalšie knihy. V esejistike, literárnej kritike a vede som si netrúfol vybrať jedinú knihu ani jediného autora, vybral som autorov na základe ich diela ako celku.  Určujúce sa mi zdá, že takmer všetky texty a autori prekračujú nejakým spôsobom kronikálny čas tridsiatich rokov.

1. Ján Buzássy: Pláň (napísané 1970, publikované 2012).

Ján Ondruš: Šialený mesiac (2014); Štefan Strážay: Interiér (1992); Ivan Laučík: Básne (2003); Ivan Štrpka: Medzihry.  Bábky kratšie o hlavu (1997); Erik Groch: Baba Jaga. Žalospevy (1991); Miroslav Válek & Marián Varga: Smutná ranná električka. CD Hommage à Marián Varga (2006); Milan Lasica: Piesne a iné texty (2003); Ján Štrasser: Ples núl (1994), Mila Haugová za vytrvalú vôľu byť poetkou.   

2. Dominik Tatarka: Navrávačky (2013).

Janko Silan: Dom opustenosti (1991); Ján Johanides: Previesť cez most (1991); Pavel Vilikovský: Letmý sneh (2014); Rudo Sloboda: Jeseň (1994); Ivan Kadlečík: Vlastný hororskop (1990); Tomáš Janovic: Najsmutnejšie anekdoty (1995); Stanislav Rakús: Nenapísaný román (2004); Alta Vášová: Ostrovy nepamäti (2009); Dušan Mitana: Zjavenie (2005); Dušan Dušek: Melón sa vždy smeje (2013); Dežo Ursiny: Listy Eve Rosenbaumovej (2016) – Moja milá pani: Listy Zdenke Krejčovej (2007) – Ahoj Tato – Milý Kubo (2015); Peter Pišťanek: Rivers of Babylon (1991); Jana Beňová: Plán odprevádzania. Cafe Hyena (2008); Ivana Dobrakovová: Bellevue (2010).

3. František Mikloško & Gabriela Smolíková & Peter Smolík (eds.): Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 - 1989 (2001).

Ľubor Králik: Stručný etymologický slovník slovenčiny (2016); Milan Šútovec: Politické Slovensko (2019).

4. Uvádzam len mená, ide vždy o celé dielo: Oskár Čepan, František Miko, Milan Hamada, Valér Mikula, Fedor Matejov.

 

 

MILAN ZELINKA

prozaik

 

1. Štefan Moravčík: Vlčie hrdličky.

2. Pavel Vilikovský: Krutý strojvodca.

3. Dušan Mikolaj: Tlejúce slnko.

4. Roman Michelko: Eseje o kríze.

 

 

< 1. časť ankety

Publikované: 04/29/2019