Ivana Komanická
Toto som nemusela napísať
reakcia na glosu Božie dary
iné

Vymenila som si maily s redaktorom kvôli textu Božie dary. Prečo, preboha, niekto napísal takýto text a prečo ho redakcia publikovala?

Bola som nepríjemná, chcela som vedieť pravdu.  To bol môj prvý krok. Neohrabaný, ale každý nejako začína.

Čakala som niekoľko hodín. Na toto sme si zvykli v dobe nových technológií, chceme odhaliť pravdu na počkanie.

Je to vraj kritický názor. Pochopila som, že môžem napísať svoj.

Ale ja som chcela konať, lebo Božie dary nie je text. Je to len zdanie textu. V skutočnosti je to urážka.

Z toho, ako bolo vyslovené slovo legitímny, aj keď bolo napísané, som vytušila, že by také niečo v prostredí literárnej kritiky mohlo byť legitímne, aj keď som s tým nechcela súhlasiť.

Písanie je moja najsilnejšia zbraň, naozaj som použila to slovo. Ešte som narýchlo pripísala, že sa v ňom vždy niečo dozviem o sebe aj o iných. Niežeby som v tej chvíli premýšľala nad prvým, nad druhým už vôbec nie.

Bavila som sa tým, že som si prezerala obálku básnickej zbierky, knihu som nemala. A prečítala podprahovú požiadavku: Mohla by byť Vaša obálka menej mužská? Sľúbila som si o tom napísať krátku štúdiu.

Cítila som pritom, že za tým celým nie je viac než gúglenie.

Napadol mi názov: Kto sa bojí muža básnika?

K tomu tušenie, že odpoveď má druhá strana. A že ja tu na nič neprídem.

Vygúglila som si Kto sa bojí Virginie Woolfovej v prípade, že by sa niekto pokúšal spochybniť moje literárne vzdelanie.

Zapochybovala som, či nestačí:  Kto sa bojí básnika?

Pomyslela som si, že ak tam bude muža, možno to nebude môcť byť už len o poézii, ale bude musieť zahŕňať ďalšie rámce. Komplikované. Tiež, ak tam zostane muža básnika, uvidia, že hovorím z angličtiny.

Zbadala som preklep v slove poet. Pote, ako v slove potencia.  Zdalo sa mi, že ten rámec tu v názve musí zostať.

Prečítala som si nejaké časti z Freuda o chybných úkonoch a vypočula prednášku Adama Phillipsa o nepozornosti.

Pomyslela som si, že ten text je jednoducho chybným čítaním. Jasné! Freud tvrdí, že sú veci jasné aj človeku nie bystrozrakému. Aj keď nám niekto tvrdí opak. Ba práve preto.

Ak nám v texte naskakujú omylom slová z našej kultúrnej výbavy, musíme sa predovšetkým pozrieť na odpor alebo nechuť k čítaniu a k tomu, čo ich spôsobuje.

Začudovala som sa, prečo ten človek začal text hovnom. Okrem toho najzjavnejšieho mi napadlo ešte niečo. Bolo to preňho také ťažké napísať? Presne na toto sa opýtala mladá učiteľka písania v jednej poviedke Alice Munro. 

Dostala som chuť písať,  na stole som mala niekoľko argumentov. Začiatok bol dobrý. Ohnivý a vtipný.

Prvá veta v mojom texte bola: Je to víťazný text, ktorý chce jediné – porazeného.

Zasmiala som sa, že záver Božích darov mi pripomína hádku manželského páru. Žena v nej na záver v triumfálnom hysterickom výkriku obviňuje partnera, že nie je, nikdy by nebol a určite by nechcel, rozumej, nemohol by byť, ňou.

Bola to moja hádka? Nedokázala som si spomenúť.

Pozrela som sa na pseudonym. A uvidela význam dohovorené. Bolo určené všetkým, ktorí si myslia, že by k tomuto textu mohli niečo povedať. Dopálilo ma to.

Skontrolovala som kruté metafory a porátala ich. Čistá moc, povedala som si, ale do textu som napísala niekoľko latinských výrazov.

Začala som sa k autorovi Božích darov vzťahovať ako k žene.  Dokonca som si ju pomýlila s postavou Catherine z Hemingwayovho posledného románu, ktorá svojmu mladému manželovi spisovateľovi  po tom, čo celý čas prehrával jej sexuálne fantázie o rovnosti, vykričí, že je negramotný a nedokáže napísať celkom nič. Nakoniec jeho poviedky do jednej spáli.

Pomyslela som si, aké je to super, že tu môžem ležať s chrípkou a nerobiť celkom nič, len sa sústreďovať na výskum tejto témy.

Čo by v takej chvíli urobil muž? Zodvihol by telefón a krátkym telefonátom by všetko vyriešil.

Ale ja som telefonovala dlho a hlavne som telefonovala priateľom. Čítala som ten text bez kontextu rôznym ľuďom, akoby som čítala synovu básničku, za ktorú sa ospravedlňujem a zároveň ho musím potrestať.

Počúvala som ich názory na to, čo tým človek, v ich očiach to bol bez výnimky muž, myslí a čo požaduje.

Popritom som sa pokúšala dať dohromady poznámky. Z angličtiny aj slovenčiny, akoby som sa musela ustavične prekladať.

Zazdalo sa mi, že v tých debatách o mužskosti je príliš veľa žien. Ustúpila som.

Začala som používať on/ona. Ide o autorstvo, napadlo mi, generačné.

Uvidela som starnúce metafory a za nimi príbeh o úspechu a mladosti, strachu zo stroskotania. 

Takéto autorstvo sa rodí z kontinuálnej nadvlády kultúrneho nad literárnym, z nadvlády mainstreamu, žurnalizmu a masovej komunikácie a z emočnej podpory networku. Bola to super veta od jednej feministky v London Review of Books.

Šla som na facebook a zistila, že niektorým ľuďom sa text Božie dary zdá vtipný. Strašne som sa to pokúšala pochopiť, ale nedokázala som to. Nedokázala som pochopiť, ako si vôbec niekto môže myslieť, že je to vtipné.

Pomyslela som si, ako sa asi Jano cíti.

Beriem psa na prechádzku, napísal mi. Už toho bolo dosť. Uvidela som vlčiaka, aj keď netuším, akého má psa.

Toto je násilie. Čítala som ten text znova a znova. Napadlo mi, že takto sa cítia zneužití ľudia, ustavične sa k niečomu vracajú, akoby nedokázali uveriť, že sa to naozaj stalo.

Myslela som na to, ako tie Božie dary visia na webe ako náhrobný kameň.

Povedala som si, že sa na to musím vykašlať  a namiesto toho napísať o Janovej knihe. Bolo mi strašne ľúto, že si ju musím prečítať za týchto okolností. O to viac, že niektoré básne som poznala. 

Mužský svet a predsa taký nepatrný, popísaný presne, bez predpokladov. 

„Schopnosť presne sa rozpamätať spočíva na presnosti detailov, ktoré dodávajú vierohodnosť,“ tak o tom písal Hemingway. „To, čo vedie k nejakému pocitu, nemôže byť vyjadrené ľubovoľnými štylistickými obratmi, ale takými, ktoré nám umožnia rozpamätať sa na všetky veci naokolo, z ktorých sa ten pocit zrodil.“

Forma potom vzniká pri výbere toho, čo sa vynechá. 

Povedala som si, že toto všetko naozaj začína byť zrejmé až v polovici zbierky s Básňou, ktorú som nemusel napísať.

Niekoľkokrát som si prečítala Údenú makrelu o zvierati v pasci, ktoré prvý raz vidí ľudské tváre, Jozefa, jeho zalomenú pušku, ruku vo vrecku, ktorá sa hrá s ostrými nábojmi. Znova a znova som čítala tie verše, ako ju odváža ďaleko do lesa, do lesa, ktorý nie je ničím iným, je len ďaleko. Merala som v sebe tú vzdialenosť a čakala. Zatiaľ čo líška načúva novým zvukom, načúva, ako vesmír rastie, údená makrela nadlho jediným jedlom v žalúdku.

Nemala som žiadne myšlienky, nič nebolo Ako. Občas sa z niektorej básne ozval zvuk. Sadla som si a napísala tento text.

 

Článok je reakciou na nasledujúci text uverejnený na plav.sk: http://plav.sk/node/96


(15. 3. 2018)