Viliam Nádaskay
Poľovačka na zmysel života a smrti
Ján Gavura: Kráľ hlad. Kordíky : Skalná ruža, 2017
recenzie

Poľovačka na zmysel života a smrti

Ján Gavura: Kráľ hlad

Kordíky : Skalná ruža, 2017

 

Básnická cesta Jána Gavuru sa začala debutom Pálenie včiel (2001), ktorej dominuje hermeneuticky založená duchovná poézia presýtená antickými a biblickými motívmi, často s gnómickým vyjadrovaním. V ďalších dvoch zbierkach sa Gavura uberá k čoraz silnejšej zážitkovosti a svetskej zmyslovosti na pozadí širšie poňatej kresťanskej filozofie a symboliky. Vyústením tohto vývinu je jeho nateraz posledná zbierka Kráľ hlad, v ktorej svoju poetiku pochopiteľne rozvíja, no zároveň ju v istom zmysle posúva do polôh preňho atypických.

Gavura sa v prvom rade zbavil spomínaných antických a do istej miery aj otvorených biblických motívov. Nemožno povedať, že jeho predošlá tvorba, najmä debutová zbierka, bola nečitateľná a nezrozumiteľná, avšak bola príliš závislá od obrazov, ktoré sa Gavura pokúšal nie vždy produktívne postupne aktualizovať. Jeho lyrický subjekt sa tak posúva od intelektuálneho a pomerne konzervatívneho mysliteľa (v pozitívnom aj negatívnom zmysle slova), ktorý sa pokúša svet gnómicky postihnúť, k subjektu nachádzajúcemu poučenie v prežívaní a oporu v záveroch z neho vyplývajúcich. Lyrický subjekt už nie je len rozpoltený medzi náboženským a svetským bytím, ale medzi viacerými pólmi, s ktorými sa vyrovnáva.

Hoci sa v Gavurovej poézii vždy prejavovalo vedomie vyššej, božskej sily, táto pôsobila ako inštruktívna v živote človeka a jej vôľa nebola spochybniteľná. Tak to v podstate ostáva aj v prípade poslednej zbierky, avšak lyrický subjekt zároveň dáva najavo, že si je vedomý blížiaceho sa konca – kým predtým sa Gavurov subjekt odovzdával Bohu a viere takpovediac dogmaticky, tentoraz to robí, pretože nevidí iné východisko. A tak mužský (ba až mužný) subjekt pod nátlakom krízy stredného veku odhaľuje bytostnú a naturálnu stránku svojho života, na ktorú hľadí s úžasom a pokúša sa ju pochopiť. Za istý manifest tohto videnia sveta možno považovať pomerne gnómickú báseň Koniec koncov: „O spáse vieme, / že jej predchádza pekelný očistec, // neliečiteľná choroba, ochrnutie, bezvládnosť, / zamknutie živého ducha do stareckého tela, // smrteľná zrážka, pomalá dosť na to, / aby si človek uvedomil, že nebol dosť pozorný, // keď si pre seba želal spásu ako to najlepšie“ (s. 14.)

Priestor, v ktorom sa subjekt pohybuje, je príroda. Gavura pomerne tradicionalisticky nadväzuje na devalvovanú tradíciu prírodnej lyriky, ktorú v duchu „novoromantizmu“ aktualizuje špecificky ako priestor duchovného triezvenia muža v strednom veku, napríklad v básni Medzi nami: „Muž je tu nahejší než kedykoľvek predtým, / zanecháva symboliku, aby nasledoval / otvorenejšie oči a uši húštinami, / Cháron lesov, pes, učí deliť pachy, / ako stačí konár prekročiť, / tráve nezavadzať.“ (s. 23.) To nie je nič nové, v spomínanom romantizme figuruje príroda ako priestor metafyzických zážitkov, veľmi často aj smrti. Gavurov príspevok k téme spočíva skôr v motíve lovu. Autor v mnohých básňach využíva moment poľovačky ako stereotypne mužskej (a opäť veľmi mužnej) činnosti – neexponuje tým však iba mužnosť, ale aj uvedomenie si vlastnej pominuteľnosti. Tak sledujeme mužský subjekt medzi dvomi pólmi – darcom života (rodičom) a jeho odoberateľom (lovcom) – a z nich vyplývajúci rešpekt k životu, no zároveň vedomie jeho malosti a konečnosti. V tomto smere rozvíja motív hladu ako primárneho dôvodu na lov fyziologického aj metafyzického činiteľa života a smrti, ktorý ako pragmatická potreba kraľuje nad človekom a ovláda nielen jeho, ale aj zvieratá: „Nemajú čas si všímať cestu ani autá, / lebo zajac je už do polovice zjedený / a rezáky aj ohyb zobáka sa k sebe blížia. / Stúpajú po bielych rebrách ako po schodoch.“ (Spoločná večera, svätého zajaca, s. 30.) V podobnom elegickom a melancholickom duchu sa nesú všetky básne zbierky. Autor sa vydal smerom k civilnejšej dikcii a upustil od kazateľskej rétorickosti, ktorá sa však v básňach ako Nanebovzatie a čo potom stále prejavuje v momente eschatologického varovania bez pozitívnej duchovnej perspektívy, atypického pre Gavuru: „Láka ma nebo na opačnej strane. / Bude tam tma. / Zmysly budú zbytočné. / Ľudia budú zbytoční. / Hlad pominie.“ (s. 59.) V momentoch, keď medituje nad metafyzickými otázkami cez konkrétne zmyslové vnímanie a zážitky, čiže sa čoraz viac odkláňa od svojej predošlej poetiky, je Gavura najsilnejší, napríklad v básňach Údená makrela, Stupeň dokonalosti, Prítomnosť, Nepríčetnosť, Obojok, Jeden, Na margo chôdze alebo Hlad. V týchto textoch si subjekt svoju konečnosť uvedomuje pozorovaním neoblomných prírodných mechanizmov a naturálnej telesnosti, nie bezcieľnym duchovným hĺbaním. Zžíva sa s lovenou zverou, prestupuje medzi prírodným a konfesionálnym bytím s nie práve optimistickými vyhliadkami na smrť: „V tieňoch pribúdajú mohyly zvierat, / na cintorínoch prvé kríže, ilúzie večných svetiel. // Na lesných cestách voláte / na seba hlasmi raz zvieracími, / raz takmer ľudskými. // Idete a jeden druhého odprevádzate.“ (Na margo chôdze, s. 19.) Či je reč o lovených zvieratách alebo ľuďoch loviacich, no rovnako pominuteľných, Gavura ponecháva otvorené v geste konečnej rovnosti. Subjekt rozpoltený medzi odovzdávaním a odovzdávaním sa je najjasnejšie a vari aj trochu klišéovito zobrazený v texte Báseň, ktorú som nemusel napísať: „Čo bolo na tebe vrchom, zrovnali. // Si tu na to, aby si dával. / Keď sa dieťaťu zachce, dotkne sa tvojej / hrubej, teplej ponožky. // Vedie cez teba rovná cesta.“ (s. 34.) Tu už príliš otvorene formuluje akúsi poetickú krízu stredného veku, ktorá v ostatných spomenutých textoch ostáva krízou ľudskou a implicitnou.

A potom nachádzame v zbierke texty takpovediac cestovateľské (všetky texty sú datované a lokalizované), v ktorých subjekt konfrontuje svoje zaužívané, „domáce“ videnie sveta s inými, tentoraz aj urbánnymi geografickými priestormi (Granada, Edinburgh, Ochrid a iné). Subjekt v nich nachádza akési univerzálne duchovno bez ohľadu na miesto. Tieto texty akoby do zbierky nepatrili vzhľadom na ostatné, oveľa zaujímavejšie básne, ktoré sú tematicky a esteticky nosné pre celú zbierku. V konečnom dôsledku ide o hľadanie bizarností, ktorým sa pokúša priradiť nový kontext svojím prežívaním a istým identifikovaním sa s nimi. Ešte neorganickejšie pôsobí zaradenie príležitostnej poézie pojednávajúcej o konkrétnych osobnostiach.

Ján Gavura je konfesionálne založený autor s repertoárom tradičných poetických tém a tvarov. Avšak jeho atypická modalita, smerujúca k skepse, dokonca k tlmenej irónii z vykúpenia, a schopnosť umelecky tvárne postihnúť existenčné pnutie vyčleňujú jeho poslednú zbierku Kráľ hlad z radu tradicionalistických, neinvenčných autorov a autoriek, u ktorých jediným odôvodnením estetických ambícií sú pocity. Medzi nich ostatne Gavura nikdy nepatril, ale posun od hermeneutickej poézie do pragmatickejšej polohy ho tam mohol dostať, ak by okrem znalostí Biblie a antiky nemal čo iné ponúknuť.

 

(15. 3. 2018)