Vladimír Barborík
... o óde
ako chváliť: poetika uznania
glosy

Prastarý žáner chválospevu sa dočkal žurnalistickej reinkarnácie v stĺpčeku Pavla Maloviča Evergreen s názvom Poviedka (Denník N, 44/2018, s. 22). Pôvodným zámerom pravdepodobne bolo informovať o 22. ročníku literárnej súťaže Poviedka, ale spravodajský aspekt sa vytratil pod náporom nemilosrdnej chvály podujatia ("...je každoročne stále vzrušujúcim umeleckým a manažérskym počinom"), porotcov ("... výber nie je jednoduchý, ide o neskutočnú drinu nielen psychickú, ale aj fyzickú") a jeho organizátora. Viac sme sa tak napokon dozvedeli o vnútornom rozpoložení pisateľa než o veci samej, inak nesporne záslužnej.

Na vrub slávnostného naladenia autora pravdepodobne možno pripísať významovú vágnosť a štylistickú bizarnosť niektorých formulácií. Keď chce Malovič pripomenúť minulosť súťaže prostredníctvom zborníkov z predchádzajúcich ročníkov, listuje „v histórii týchto publikácií“ – nie v publikáciách samotných, ale priamo v „histórii“, čo je iste efektnejšie a zároveň menej prácne, ako si zborníky jednoducho prečítať.  Keď chce zhodnotiť význam tejto „histórie“, napíše, že „korene súčasnej pôvodnej literárnej spisby veľmi úspešnej a originálnej... pramenia práve v tejto súťaži.“ Sú to nesporne podivuhodné korene, čo dokážu prameniť, no ak sa chcete dopátrať k vecnému jadru tejto formulácie, vyjde vám asi toto: úspešnú a originálnu časť súčasnej prózy (nie „literárnej spisby“ ako celku) tu máme zásluhou súťaže Poviedka. Je to tvrdenie nefalzifikovateľné a práve tak neoveriteľné (ak len nemá niekto prístup do alternatívnej skutočnosti „slovenská próza posledného dvadsaťročia bez súťaže Poviedka“).

Naopak overiť a spochybniť sa dá nasledujúca časť Malovičovho príspevku. Formuláciu „slávne mená zúčastnených... sú dych berúce“ možno ešte pochopiť ako súčasť ódickej licencie (a pritom sa potešiť, že je tu ešte niekto, komu dokáže slovenská próza zobrať dych). Vecne to ale prestáva sedieť, keď si tieto mená prečítate a dáte do súvislosti s polopravdou, že to mala byť práve Poviedka, „kde sa vlastne zrodila ich cesta“. Ide o nesúrodú zmes autorov viacerých generácií, dobrých, ale aj vyslovene priemerných. Niektorých naozaj Poviedka „zrodila“, no o iných to povedať nemožno. Nebude to asi platiť pre prozaikov, ktorí do súťaže síce posielali svoje príspevky, no knižne debutovali do r. 1996, teda ešte pred vznikom súťaže (Rankov, Balla, Pankovčin, Juráňová...); a určite to neplatí pre najvýraznejšieho autora spomedzi menovaných Petra Pišťanka, spisovateľa hotového už v prvej polovici 90. rokov, keď publikoval dve najvýznamnejšie knihy (prvý Rivers of BabylonMladého Dônča). Treba v tom mať poriadok aj preto, aby bolo zrejmé, kto je pravým adresátom záverečnej Malovičovej inštrukcie enumerovaným: „nemali by nikdy zabúdať, kde sa vlastne zrodila ich cesta“. Takéto veci vravia rodičia deťom, ktoré ich sklamali, predstavujú štandardnú súčasť citového vydierania. Neviem si predstaviť, či prenos citov zo súkromnej sféry do verejného priestoru medzi dospelých ľudí môže mať nejaké praktické opodstatnenie. Azda by sa dal formuláciou „nemali by nikdy zabúdať“ obohatiť štatút súťaže Poviedka, ako by to „nezabúdanie“ malo vyzerať (ruže alebo bonboniéra), nechám na zúčastnených. Rovnako aj otázku kde je hranica, za ktorou sa autentické uznanie a rešpekt menia na devótnosť.

 

Článok dostupný aj tu: https://dennikn.sk/1045231/stonehenge-slovenskej-literatury/

(8. 3. 2018)