Ivana Taranenková
Fantómové bolesti
Josef Pánek: Láska v době globálních klimatických změn. Praha : Argo, 2017
recenzie

Tohle je o lásce. O globálních klimatických změnách. Atd. Láska v době globálních klimatických změn, fakt“ (s. 7). Takto rezolútne sa začína novela Josefa Pánka, vydaná minulý rok, ktorá sa – aspoň podľa recenzných ohlasov – stala možno nenápadnou, no predsa len prekvapujúcou udalosťou českej prózy. Láska v době globálních klimatických změn je druhou knihou autora, prírodného vedca (ako uvádzajú propagačné materiály ku knihe). Jeho debutom je poviedková zbierka Kopáč opálů (2013), ktorá však ostala bez výraznejšej odozvy.

Protagonistom novely je štyridsaťtriročný zatrpknutý akademik Tomáš, molekulárny genetik, ktorý vycestoval na konferenciu do indického mesta Bangalore, na hony vzdialeného katalógovým obrázkom exotickej krajiny: „... ulice jsou neosvíceny, smrad, který nedokážete rozlišit, vás zabíjí, je to absolutní nehostinnost toho místa, jako byste se ocitl na cizí planetě, je vám z toho fyzicky zle.“ (s. 7)

Nemáme tu dočinenia len s konkrétnym mestom na mape, Bangalore sa stáva metaforickým priestorom, kde sa vyjavujú nezmieriteľné rozpory medzi tzv. vyspelým a tretím svetom, miestom, kde sa dystopicky predvádza možná budúcnosť ľudstva a kde protagonista dostáva príležitosť rekapitulovať nielen zmätok, do ktorého sa dostal jeho vlastný život, ale aj chaos súčasnej civilizácie: „Dusí vás zplodiny dopravy, randál, pocit vykořenenosti, nehostinnosti, totální rozbitosti, a že svítí slunce, není nic platné, svit slunce má zelený, jedovatý nádech, t.j. dusíte se...(s. 29)

Potĺka sa po ošarpanom hoteli a jeho okolí, ktoré považuje za slum, hoci je to štandardná miestna štvrť, je nervózny z domácich obyvateľov, z ich pohľadov a jemu nezrozumiteľného správania a sekíruje ich – s následnými výčitkami svedomia –iracionálnymi požiadavkami. Čelí návalom „vykorenosti a pocitu nehostinnosti („vykořeněný, dezorientovaný a do hloubě duše nešťastný“, s. 52) a reflektuje – miestami bolestínsky, inokedy sebanenávistne, svoju situáciu novodobého nomáda s rozvráteným rodinným životom, ktorý precestoval kus sveta, žil dlho v cudzine („9 let Norsku a v Austrálii“, s. 8), no neusadil sa nikde. Domov sa mu odcudzil, pretože je mu tam už všetko vzdialené a cudzie, a toto vedomie v ňom vyvoláva až fyzickú bolesť: „... vy od vašeho návratu z Austrálie trpíte bušením srdce a teď tlukot vašeho srdce, bolestivý a těžkopádný, vás probudí, nadskakujete na posteli, protože vaše srdce vás na posteli vyhazuje do vzduchu, vyděsíte se smrti, vždyť to žádný srdce, vykřiknete v duchu, nemůže vydržet!...“ (s. 52)

Tomášov život v cudzine z neho robí doma outsidera a obeť podvodov či zneužívania zo strany najbližších – žena, s ktorou má dieťa, ho vydiera, pretože si myslí, že je boháč, najlepší kamarát z detstva ho podvedie pri rekonštrukcii bytu. Jeho rodina a kamaráti sa mu zas hnusia pre svoj tupý rasizmus a nedôveru voči všetkému cudziemu. Pobyt v Bangalore a predovšetkým stretnutie s tak trocha prízračnou mladou Indkou bez mena mu poskytne možnosť konfrontovať sa s vlastnými – aj keď neuvedomovanými – predsudkami a v širšom zmysle s nemožnosťou Európana pochopiť obyvateľov krajiny tretieho sveta („... Indie, kde civilizace je pro vás nepochopitelná a nepoužitelná...“ s. 53).

Už aj trochu krkolomný názov prózy napovie, že je naplno ponorená do súčasnosti, autor sa v nej púšťa do traktovania takých problémov, ako sú rasizmus, následky kolonializmu, dôsledky migrácie, ale aj situácie, do ktorej dospeli postkomunistické krajiny. To všetko by na prvý pohľad mohlo vzbudzovať dojem, že budeme mať dočinenia s publicisticky podfarbeným kverulovaním na neradostný stav súčasného sveta, prípadne s jedným z mnohých literárnych príspevkov o vykorenenosti „expatov“. Josef Pánek je však autor s pozoruhodným rozprávačským gestom a vytvoril na túto, možno ošúchanú, tému originálne literárne dielo.

Jeho energické, sugestívne, ale aj neurotické rozprávanie v druhej osobe, ktorú na jednom mieste vystrieda ja-rozprávanie, rozostrené hranice medzi pásmom rozprávača a postáv, zdanlivo nedisciplinované vety rinúce sa na niekoľko odsekov, nutkavo sa vracajúce stále k tomu istému, hystericky zveličujúce protagonistovo „utrpenie“ až na hranicu absurdity, to všetko pripomína najlepšie z tradície rozprávačstva v českej próze (či už je to Bohumil Hrabal alebo z novšej literatúry Emil Hakl) a dodáva knihe potrebný ironický odstup. Ten koriguje egocentrizmus hlavného hrdinu, ktorý neustále prízvukuje, že je špičkový vedec, frustrovaný pomermi doma, kde akademická mašinéria nepraje talentovaným a schopným a radšej vydržuje monštruózny úradnícky aparát, prípadne zotrváva v presvedčení o vlastnej fyzickej atraktivite.

Pánkova novela je vystavaná až na romantizujúco pôsobiacich kontrastoch, ktoré sú však v priebehu rozprávania postupne relativizované a spochybňované. Pred sebou tu máme senzitívneho, možno až naivného hrdinu, ktorý si bolestivo uvedomuje nedokonalosť sveta, na druhej strane sa jeho správanie môže interpretovať ako asociálne až autistické. Proti predstaviteľom euroatlantickej civilizácie tu stoja záhadní „domorodci“, šťastní vo svojej chudobe, ktorí však postupne podliehajú konzumu a túžia emigrovať do Európy či USA a nakupovať. Takýto pohľad na nich však rovnako môže byť dôsledkom koloniálnych pozostatkov a stereotypov, ktorých sa hrdina Pánkovho rozprávania nedokáže napriek rokom prežitých v cudzine zbaviť.

 Voči chaosu ľudského hmýrenia, reprezentovanom ekologicky zdevastovaným Bangalore, tu máme priestor naplno ovládaný majestátnou prírodou, absolútne ľahostajnou voči človeku, kde je nevyhnutné rešpektovať jej pravidlá. Je ním Island, ktorému je venovaná jedna časť knihy. Protagonista tu spomína na svoj bláznivý výlet do tejto krajiny, s chatrnou výbavou a minimálnou sumou peňazí sa ju spolu s kamarátmi rozhodli precestovať stopom. Táto „islandská“ epizóda, príbeh v príbehu, nie je len nejakým bonusom k „indickému“ príbehu. Tieto spomienky situované do deväťdesiatych rokov tvoria ďalší kontrast k súčasnosti, vracajú sa k obdobiu optimizmu, sú plné veľkých očakávaní a odhodlania, ktoré v súčasnosti vystriedala len trpká pachuť. Pánkova novela vníma aktuálnu „postideologickú“ súčasnosť ako čara zbavený a prázdny svet ovládaný prízemným a hlúpym pragmatizmom, kde už aj cestovanie prestalo byť dobrodružstvom a zostalo z neho bezduché a sterilné presúvanie sa podľa pokynov v sprievodcoch a veda, ktorá je pre hrdinu dôležitou súčasťou jeho identity, „už dávno nejede po dráhách objektivního světa, ale jen kopíruje tok peněz jako všecko na světě včetně umění, romantika a kouzlo vědy skončily“ (s. 42).

Jedinou stopou po tom, že to kedysi mohlo byť inak, sú úzkosť, závraty a iné psychosomatické príznaky sužujúce protagonistu Pánkovej novely, pôsobiace ako fantómové bolesti vyvolané niečím, čo sa dnes už neodvratne vytráca.

Ivana Taranenková