Vladimíra Mravcová
V labyrinte, alebo v slepých uličkách?
Eva Maliti Fraňová: Kustódi. Arianina kniha. Bratislava : Slovart, 2017
recenzie

Od príťažlivej zmesi magického realizmu, avizovanej na prebale knihy, by sa dalo očakávať, že nám vyjaví určitú podobu reality. Magické prvky však môžu byť aj pláštikom, ktorý zakrýva neschopnosť realitu stvoriť. Pre knihu Evy Mality Fraňovej platí jedna aj druhá možnosť.

Kompozične je rozčlenená do viacerých kapitol, ktoré spočiatku pôsobia realisticky. Začínajú sa existenciálnou témou smrti, no postupne v nich nadobúdajú prevahu romanticko-snové prvky. Hlavnou postavou je Ariana, spisovateľka, knihovníčka, žena v strednom veku, ktorá sa zamiluje do mladíka Marka. Keď sa jej záhadne vytratí zo života, rozhodne sa ho nájsť. Na pozadí mytologických alúzií (predznamenáva ich už variant mena Ariadna) sa uskutočňuje imaginárna cesta hrdinky. Dovedie ju až do múzea v tvare hviezdy, kde natrafí na kustódov (píšu knihy osudu) a stáva sa svedkom Markovej metamorfózy. Takmer rozprávkovému sujetu dodáva vážnosť schizofrénia protagonistky. Arianin svet sa tak približuje aj z perspektívy tejto diagnózy, ktorá spôsobuje hrdinkinu neistotu rozlišovať medzi realitou a fikciou a zároveň tvorí akúsi metaforu k jej stratenej knihe osudu. Azda preto je výrazným motívom prózy pre mýtus príznačná osudová predurčenosť. Podobne ako vplyv dejín a spoločnosti na človeka stojí i fatalita v protiklade k vôli jednotlivca stať sa tvorcom vlastného osudu (alebo aspoň, ako to poznáme od Pavla Vilikovského, ostať „pánom vlastnej porážky“). Nachádzame ju už v prvých častiach textu (problematika eutanázie, opis obrazu Burlaci na Volge...). V knihe sa pomocou funkčne nastolených hypotéz otvára priestor pre tajomstvo. Z tohto hľadiska je podstatná scéna odohrávajúca sa v knižnici. Ariana vie, že pokazená lampa môže Marekovi ublížiť. V danom okamihu sa však hranice medzi jej úmyselným a nevedomým konaním stierajú. Po incidente zuteká bez toho, aby sa presvedčila, či mladíkovi nespôsobila smrteľné následky, no keď sa na miesto vráti, nenájde ho. Markovo zmiznutie sa tak stáva hybným činiteľom deja – Arianinej cesty. Snaha zistiť, či žije a či ju miluje, je zároveň pokusom o rozlíšenie medzi ozajstným a fiktívnym v jej živote. Je teda hľadaním stratenej knihy osudu, akýmsi putovaním k sebapotvrdeniu.

Otázok vzbudzujúcich záujem je dosť. Cesta k odpovediam je však preplnená množstvom odbočení s ambíciou pôsobiť snovo, psychologicky, romanticky, dobrodružne, spoločensky angažovane (problémy Bratislavy, témy z oblasti politickej či náboženskej). Pre svoju rôznorodosť sa tieto ambície hĺbkovo nerozvinú, iba si navzájom zaberajú priestor a zabraňujú jedna druhej, aby sa rozvinuli do evokácie živej skutočnosti. Asi preto sú viaceré pasáže textu len informačné a konštatujúce. Snové digresie občas strácajú špecifickú, pre sen príznačnú atmosféru a viditeľne sa podriaďujú autorského zámeru. Príkladom je výjav, v ktorom ,,pred Arianu naraz z neba spadol zvláštny stroj“(s. 75) s vyznačenými znamienkami plus a mínus. Neschopnosť protagonistky ovládať ho má ukázať na jej problém rozoznať medzi dobrom a zlom. Jednoducho riešená situácia sa navyše zbytočne vysvetľuje a mechanicky pripodobňuje s odkazom na knihu J. K. Huysmansa s názvom Naopak. Intertextové postupy nenahradia evokáciu vnútorného naladenia ani v kapitole Ľahkosť bytia, kde pocity ostávajú iba na úrovni konštatovania vonkajšieho stavu (strata všetkých dokladov – pocit ľahkosti bytia). Medzi snovými výjavmi nájdeme však aj presvedčivé a vizuálne účinné pasáže. Dá sa k nim zaradiť sen situovaný na námestie. Jeho prázdnotu najprv podčiarkujú biele opisy prostredia. Následný vpád chaoticky utekajúcej masy ľudí vytvára kontrast dynamiky a statickosti (Ariana vzdoruje pohybu). Okrem toho, že sen stvárňuje akúsi protichodnosť v prežívaní protagonistky a vymedzuje ju od väčšinového správania, je súčasne výpoveďou o paranoji a výčitkách svedomia spojených s Marekom. Emócie tu môžu rezonovať viac ako v explicitných vyjadreniach, v ktorých je pátos len ťažko spojiteľný s akýmkoľvek náznakom irónie.

Nadmerná frekvencia určitého typu otázok (,,A čo jej tým chcela povedať?“, s. 69; ,,Čo spraví?“ „Kde ich má?“, s. 31; ,,... chodila s Markom iba vo svojej fantázii?“, s. 55) je skôr rušivá než naliehavá. Rozprávačka sa namiesto čitateľa nielen pýta, ale aj čuduje. V knihe, v ktorej si pre snový charakter zvykneme na stratu logiky, sa nemusí každý nezáživný okamih tváriť ako neuveriteľný (napr. keď Ariana v príhode z listu od neznámej ženy spoznáva svoju matku). Skôr prekvapí náhla a nečakaná ,,bezdomovecká existencia“ hrdinky (s. 101), spracovaná vecne ako bežná, ničím výnimočná situácia. Do textu vstupuje asi až priveľa epizód, nie vždy produktívne uplatnených. Ich svorníkom je síce osudovosť, no zväčša ide o prerozprávané obsahy bez nápaditého stvárnenia (napr. rozprávanie väzňa vo vlaku, milenka v skrini...), ktoré sa dodatočne hodnotia (historka ,,bola taká smiešna a zapadala do jej svojského rozprávania o živote“, s. 73) a niektoré momenty sa v nich bezúčelne opakujú. Nechýba ani sprítomnenie citlivej témy odsunu a genocídy židov, aby sa aj jej prostredníctvom rozohral motív náhody rozhodujúci o živote dievčaťa pred transportom. Spracovanie avšak zaskočí, najmä ak prostriedkom na vyvolanie súcitu má byť krása na smrť odsúdenej (,,v triede bola najkrajšia, pretože mala dokonalú postavu (...) vyzerala priam ako hollywoodska herečka...“, s. 29). Pokusy o spoločenskú aktualizáciu približujú rozprávanie publicistike (,,moslimskí teroristi sa smrti neboja... (...) myslia si, že pôjdu za to do neba“, ,,islam neprešiel takým vývinom ako iné náboženstvá, dajme tomu kresťanstvo“, s. 97).

Spoločenský aspekt sa lepšie uplatňuje v rozsiahlejšej kapitole s názvom Múzeum. Je viac dialogická a práve prehovory možno považovať za silnejšiu stránku prózy. Reč postáv je dostatočne individualizovaná (napr. bizarné rozhovory Ariany s vojvodom, kustódmi či Marekom). Kapitola metaforicky problematizuje manipuláciu ľudskými životmi, pre ktorú je motív divadla výstižný, i keď nie celkom originálny (hra podľa vopred naprogramovaného scenára). Objavnosť spočíva v tom, že ide o akúsi skúšobnú verziu divadelného predstavenia, ktorú si herci tak trochu felliniovsky nacvičujú, pričom v nej čitateľ môže spoznať výjavy z Arianinho života z predchádzajúcich kapitol a sledovať ich z perspektívy procesu tvorby. Nesúhlas s pasivitou voči spoločensko-politickým otázkam sa premieta aj v podobe groteskne pripravovanej, no nerealizovanej vzbury kustódov nútených písať knihy osudu podľa diktátu nadriadených. Výjavy mytologických božstiev na stenách múzea takisto sugerujú paralelu s novodobými režisérmi našich životov, ale aj atmosféru mýtu. Anticipujú odkazy k niektorým momentom z príbehu mytologickej Ariadny, ktoré tu podliehajú istým modifikáciám. Naznačený motív labyrintu pripomína strata orientácie Ariany v súčasnom svete či jej komplikovaná cesta a hľadanie na základe návodu – mapy. Nájdeme tu i alúziu na uväznené monštrum. Ide o akúsi parafrázu postavy Minotaura (polovicu ľudského tela však netvorí býk, ale počítač), ktorá znázorňuje Mareka. Aktualizácia mýtu výmenou atribútov mytologickej bytosti za znaky pretechnizovanej doby nie je síce neobvyklým prístupom, no vo svojej fantastickej podstate ide o živo vykreslený úkaz mechanizácie vzťahov.

Záverečné časti knihy sú pokusom o syntézu. Prostredníctvom Arianinho denníka sa dozvedáme o ďalšej výprave už za ženatým Marekom do Prahy, teda aj o podobnostiach medzi týmto dvojakým putovaním. K prekvapeniu by mal takisto prispieť  nečakaný zázrak na konci prózy. Kniha je ako celok tematicky pestrá, čo však prekáža plnohodnotnému rozvinutiu niektorých pozoruhodných motívov. Interpretačných možností ponúka tiež dostatok, no motiváciu objavovať ich oslabujú slepé uličky digresií a všeobecných názorov, zbytočne narúšajúce inak premyslenú postupnosť diania. Pod povrchom rozprávania sa nie vždy nachádza realita stvorená tak, aby dokázala byť ľudsky presvedčivá, absentuje údiv, ktorý by mal prísť po odhalení súvislostí.

 

Vladimíra Mravcová

Publikované: 01/23/2018