Magdalena Bystrzak
Bludný kruh času
Piotr Paziński: Ptačí ulice. Prekl. Michal Lebduška. Brno : Větrné mlýny, 2016
recenzie

Piotr Paziński, „mimoriadny, ironický hľadač a kronikár strateného židovského sveta“ (ako poznamenala literárna kritička Kazimiera Szczuka), získal viaceré ocenenia a vyznamenania (cenu Paszport Polityki, 2009; Cenu Európskej únie za literatúru, 2012; nomináciu na poľskú literárnu cenu NIKE, 2010 a i.). Poľská literárna kritika prijala jeho prózy zväčša s nadšením, obzvlášť knihu Pensjonat (vyšla v češtine v nakladateľstve Havran v roku 2012 v preklade pražskej polonistky Lucie Zakopalovej pod názvom Letní byt). Pazińskému sa dostalo priazne jednak vďaka štýlu (hľadali sa analógie s Brunom Schulzom) a aj kvôli jedinečnému pohľadu na židovský svet. Zapôsobil ako fundovaný autor, mimochodom, literárnovedne vzdelaný pod vedením humanitného vedca Michała Głowińského, a ako vecný komentátor tém, s ktorými je poľská kultúra dlhodobo konfrontovaná. 

Jeho prózy so židovskou tematikou sú vyústením viacerých aktivít, ktorých cieľom je popularizovať a sprístupňovať dedičstvo židovskej kultúry v Poľsku. Doteraz pôsobí ako šéfredaktor časopisu Midrasz, spoluorganizátor Dní židovskej knihy, spoluvydavateľ knižnej edície, ktorú občianske združenie Midrasz zastrešuje. V posledných rokoch spolupracuje s vydavateľstvom Austeria, prekladá z hebrejčiny (za preklad Szmuela Josefa Agnona získal Cenu Tadeusza Boya-Żelenského).

Pred pár rokmi sa poľská kultúrno-spoločenská publicistika intenzívnejšie venovala poľskému filosemitizmu. Písalo sa o pestovaní stereotypného, pozitívneho obrazu židovskej komunity, napokon o tzv. „móde na židovstvo“. Táto „móda“ vyústila nielen do záplavy kultúrnych podujatí, trvácnejších alebo efemérnych iniciatív, ale aj do povrchných prejavov sympatie (popularita suvenírov so židovskou tematikou a pod.). Odbornejšia verejnosť však túto vlnu prijala rozpačito (Joanna Tokarska-Bakir v roku 2013 použila termín „minstrelizmus“ na pomenovanie situácie, v ktorej sa niekdajší outsider stáva maskotom väčšinovej spoločnosti, konkretizujúc: populárny obrázok Žida držiaceho zlatú mincu visí na stene poľskej domácnosti ako atribút, ktorý by mal prinášať šťastie a finančný blahobyt). V týchto súvislostiach bolo badať istú tendenciu: naráciu o menšinovej (vo svojej prvotnej forme prakticky nejestvujúcej) kultúre tvorí kultúra väčšinová, s dobrým úmyslom a horším výsledkom, oberajúca menšinu o možnosť vytvárať si svoj príbeh. 

Paziński prišiel z druhej strany, ako predstaviteľ židovskej kultury v Poľsku, dnes prevažne zastúpenej ľuďmi s rozličným pôvodom, ktorí sa zaoberajú židovskými štúdiami  (jewish studies). Napokon, prišiel ako vnuk poľských Židov, jeho  kniha Pensjonat (2009), v Poľsku prvý literárny hlas tretej generácie po šoa, má autobiografické črty. Vstúpil síce úspešne, ale opatrne – vedomým spôsobom odstúpil od témy holokaustu, keďže, ako sám priznáva, „všelijaké holokaustové štylizácie, pokusy byť v koži tých, ktorí prežili, nie sú vhodné“. Jasne vymedzené stanovisko uplatnil aj v nasledujúcej próze Ptasie ulice (2013).

Orlia, Husia, Vrania a Kačacia – čiže vtáčie ulice – topograficky odkazujú na predvojnovú židovskú Varšavu a konkrétne jej severnú časť, Muranów. Areál dnešného Muranowa, kedysi obývaný židovským obyvateľstvom, následne pretransformovaný na geto a koncom vojny po páde Varšavského povstania zrovnaný so zemou, ani zďaleka nepripomína svojho predchodcu. Ide o miesto s novou identitou – s vykonštruovaným povojnovým socialistickým príbehom – ktoré sa skutočne stavalo na troskách a z trosiek dávnej, židovskej Varšavy („Snad jen nepozornosti dospělých vděčím za příběh o tom, že nové části města byly zbudovány na lidských kostech, mělce uložených hned pod nohama chodců, s. 119). Názov Vtáčie ulice je pritom len obrazným pomenovaním špecifickej kondície priestoru, s ktorým Paziński vo svojej próze narába, t. j. priestoru, ktorého identita osciluje medzi nedokonalou ľudskou pamäťou a realitou, medzi fantazmou a skutočnosťou.

            Tento svet alebo tá (poľská) časť židovskej civilizácie síce reálne zmizla – o čo Paziński opiera svoj príbeh – Vtáčie ulice však nie sú rekonštrukciou neexistujúceho mesta, akýmsi návratom do predvojnovej Varšavy. Ťažisko príbehu je niekde inde – v melancholickom, nenásilnom písaní o strate, strate vnímanej ako fakt a neoddeliteľnú časť židovskej minulosti. Spoločným menovateľom štyroch rozsiahlych poviedok (Pohrebný sprievod, Starec, Rukopis Izáka Feldwurma, Byt) je prítomnosť zosnulých – v snových projekciách a zabudnutých veciach, v slovných narážkach a vracajúcich sa príbehoch. Pazińskému ide teda o pamäť – meandre, nepresnosť a zradnosť spomienky. Súčasne jeho zámer spočíva v opise sveta varšavských Židov z jeho vnútra, bez konfrontovania židovstva s vonkajšou – ak chceme – poľskou kultúrou.

            Pazińského zaujímajú útržky príbehov, pozostatky spomienok, zrúcaniny dávneho sveta, trhliny a priestor medzi tým, čo bolo a čo je. Prelínanie sa dvoch svetov – minulosti so súčasnosťou – tvorí bludný kruh, z ktorého niet úniku („minulost, o které jsem doufal, že už dávno odešla a udělila mi přitom cosi jako požehnání na další cestu, se rozhodla mně dohonit a spoutat těsným, dusivým kokonem“, s. 139). Napokon, ide o neistotu súčasníkov, ktorí v tradícii hľadania (s. 123) stôp predvojnovej Varšavy pokračujú. Ich neprekonateľnú melanchóliu sprevádzajú príznaky tajomna, skryté v bežných veciach a situáciách – záhadný je osud predvojnového telefónneho zoznamu z antikvariátu (akejsi databázy zosnulých občanov predvojnovej Varšavy), neistá je topografia bytu, v ktorom bývala zosnulá doktorka Kamińska. Príbeh Izáka Feldwurma, autora nenapísanej knihy o predvojnovej Varšave, nie je preto dokončený (doteraz nevieme, či sa jeho rukopis nájde, vieme však naisto, že Feldwurm existoval a rukopis zanechal pravdepodobne pod ruinami neexistujúceho mesta). Protagonisti blúdia po cintorínoch, antikvariátoch a cudzích bytoch, strácajú sa v čase a priestore, pozorujú všadeprítomný rozklad.   

            Paziński „rozmieňa na drobné“ – vo svojich poviedkach pracuje s jednotnou myšlienkou, ktorú následne rozpitváva a podrobuje minucióznej analýze. Dikcia rozprávania je nesúrodá, jednotlivé príbehy neucelené, bez zreteľne vymedzených časových hraníc. V tomto azda tkvie aj podoba predvojnovej Varšavy, naďalej prítomnej ako vidina, nerekonštruovateľná fantazmagória. Predvojnová Varšava sa pritom javí ako druhé mesto, prežívajúce niekde medzi realitou a fantazmagóriou (týmto je bytostne spriaznená s druhou Prahou z próz Michala Ajvaza). Stáva sa priestorom, ktorý je skrytý pod povrchom dnešných sídlisk, námestí a rušných križovatiek. Atmosféru vtáčích ulíc, „spievajúcich svoje vlastné melódie“ (s. 114), nezachytí preto žiaden bedeker. Vie ju však sčasti zrekonštruovať dobrá próza – útla knižočka v českom preklade, dostupná na pultoch slovenských kníhkupectiev.

            (30. 12. 2017)