Vladimír Barborík
Fantastika, paródia, satira: Rusko v našich hlavách
Daniel Majling (ed.): Ruzká klazika. Bratislava : OZ Brak, 2017
recenzie

Knihu rámcuje nápaditá mystifikačná hra. Hráme sa, že autor nie je autor, iba zostavovateľ a prekladateľ, že autorská poviedková zbierka je antológiou, že prózy nie sú pravé („značkové“), ale iba falošné („fejkové“) napodobeniny diel veľkej kultúrnej paradigmy, pre ktorú sa vžilo generalizujúce označenie ruská klasika („niečo medzi Puškinom a Čechovom“). Takto nám poviedky predstavuje predslov „Jána Štrasserra“: ako výber z kníh podpísaných menami Dostojevszki, Tolsztoi, Toorgenef, ktoré majú byť „lacnými náhradami trvalých literárnych hodnôt pre ľudí, ktorí si nemôžu dovoliť čítať skutočnú, čitateľsky náročnú ruskú klasiku“ (s. 5), pričom ich tvorcami sú nájomní pisatelia zhromažďovaní v táboroch, kde sa imitujú sociálne podmienky predrevolučného Ruska. Prenesenie „značkového“, marketingovo-konzumného vzorca do oblasti kultúry a práve do tej jej časti, ktorá je tradične spájaná s Umením, duchom, dušou a pod., je šikovným subverzívnym gestom. Túto podvratnosť ešte znásobuje úvodný odkaz na znalca a prekladateľa ruskej literatúry Jána Štrassera, keď jeho takmer identický menný dvojník (s fejkovým „r“ navyše) celý projekt uvádza – antológiu falošnej ruskej literatúry tak vypravuje do sveta falošný rusista.

Majling si vytvoril vhodný rámec na uplatnenie parodických postupov, no z takto vymedzeného ihriska v jednotlivých prózach neustále vybieha. Poviedky prekračujú očakávaný parodický štandard, Ruzká klazika napriek proklamovaného antologickému rámcovaniu napokon je zbierkou celkom „pravých“, autentických rozprávaní, zjednotených rozpoznateľným individuálnym autorským gestom, súborom próz, ktoré dávajú viac, ako na začiatku kniha sľubuje. Presnejšie povedané, dávajú práve to a zároveň aj niečo iné: v tejto ambivalentnosti, v tomto spore viacerých plánov je jej pôvab.

Väčšina próz sa skladá z troch ľahko odlíšiteľných a vzájomne kooperujúcich významovo-žánrových vrstiev. Východiskom tej fantazijnej je absurdná asociácia, nápad, rozvíjaný s obdivuhodnou dôslednosťou a presnosťou, s citom pre jazyk a žáner. V poviedke o uväznenom človeku, ktorému v cele odopreli záchod, no on tento deficit prekoná a premení v pozitívny opak, keď si všetko potrebné aj nepotrebné vyrobí z vlastných hovien (Pritakal životu), je rozprávanie založené na šikovnom využití doslovného a prenesených, idiomatických významov: „Nikdy na svete nežil človek, ktorý by toho o hovne vedel tak veľa, ako práve Stepan Trofimovič.“ (s. 36); „Napísať vyčerpávajúcu knihu o hovne, knihu, ktorá zhrnie o hovne všetko poznanie – to bol jeho ďalší projekt.“ (s. 38). Viaceré z fantastických motívov v Ruzkej klazike, ale aj spôsob, akým sú nastolené v rozprávaní, pripomenú Gogoľa (Nos, hovoriace zvieratá Bláznove zápisky), no na fantastiku nemá monopol iba ruská literárna tradícia. V tejto súvislosti by sme rovnako mohli spomenúť Kafku, romantické prózy viacerých národných literatúr či ľudovú čarovnú rozprávku.

Parodická línia zbierky neodkazuje ani tak na konkrétne diela, žánre či jednotlivých autorov. Skôr než ruská literatúra sú tu parodované naše predstavy o nej, napokon aj predstavy o Rusku ako takom, ústiace do pokusov porozumieť tamojšej „širokej duši“. Ide o ohlas tej podoby „ruského diskurzu“, ktorá sa v našej kultúre a vedomí udomácnila a prežíva. Uvedené východisko Majling rozvíja prostredníctvom kontrastu. Nastoľuje ho v rozprávaní ako protirečenie medzi situáciou, v akej sa postavy ocitajú (často sú v symbolických, ale aj – ako už v spomenutej poviedke – v doslovných sračkách), a ich reakciou na ňu; postoje protagonistov sa potom ako iracionálne, bizarné dostávajú do kontrastu so zdravým rozumom.

Jeho triezvy výsmešný hlas komentuje z odstupu reakcie postáv ako pochabosť: „Otec Ferapont bol posadnutý presvedčením, ktorým trpia väčšinou umelci – presvedčením, že čím viac ľudí sa im podarí nasrať, tým istejšie sú na správnej ceste“ (s. 49). V tejto významovej vrstve získava paródia satirický akcent, jednotlivé prózy spolu s mystifikujúcim úvodom a záverečným fiktívnym rozhovorom zjednocuje autorský postoj. Základ Majlingových rozprávaní je výchovný, osvietensko-didaktický, jeho vzťah k dianiu a postavám je podobný tomu, aký mali k zvyškom predrevolučného Ruska v Rusku sovietskom Iľf a Petrov (s týmito autormi ho napokon spája aj zmysel pre fantastickú grotesku, u sovietskych prozaikov trochu prekrytú útočnou satirou – čitateľ Zlatého teľaťa si v tejto súvislosti môže pripomenúť dobrodružstvá Ostapa Bendera v Prvej černomorskej výrobni filmov). Lenže Majling nechce vychovávať Rusov, ale Slovákov oblúznených „duchom Ruska“. Pracuje s antišpekulatívne zameranou satirou, ktorú na začiatku 90. rokov v domácej próze rehabilitoval Peter Pišťanek, s postupom založenom na presvedčení, že ľudia síce rozumujú, ale veci sa majú práve takto a nie inak. Rozprávačsky to celé stojí na autorskej perspektíve, na pohľade toho, kto pozná svoje postavy lepšie než ony samy. Z kontrastu medzi ich predstavami a „skutočnosťou“ vzniká komický efekt, pričom jedno i druhé, postavy i „skutočnosť“ napokon vytvára a drží pevne v rukách sám autor. Ide o osvietenský prístup, poznáme ho z diel britských moralizujúcich satirikov 18. storočia, napr. Swifta.

Režisérom každej z próz a celej knihy je teda ten, kto vie, „ako sa veci majú“, „ako to v skutočnosti je“. Takýto zjednocujúci pohľad garantuje jednotnosť diela (čo je plus), zároveň sa opotrebuje skôr, než knihu dočítate (čo už plus nie je). Majling je duchaplný, štylisticky brilantný, no aj dobrého veľa škodí a môžeme sa toho prejesť. Záverečný fiktívny rozhovor s jedným z ghostwriterov „ruzkej klaziky“ bol pravdepodobne mienený ako programová polemika s domácim prostredím (s jeho literatúrou, kultúrou, s jeho predstavou o sebe samom...):  „... nachádzate sa v slepej škvrne dejín. Nachádzate sa u nás.“ (s. 114). Nemožno než súhlasiť, ale niečo tomu chýba. Tieto „účtovania so Slovenskom“ sa v poslednom čase stali štandardným korením tunajšej prózy (Havran, Hvorecký...). Majling dosť výrazne tento štandard prekračuje, dokáže sa vyhnúť jeho poklesnuto žurnalistickej podobe. Asi by bolo nespravodlivé porovnávať ho s autormi, ktorí na prelome 80. a 90. rokov dokázali skutočne účinne spochybniť náš sebaobraz. Vilikovský (Večne je zelený...) a Pišťanek (Rivers of Babylon, Mladý Dônč) vtedy mali šancu prekvapiť, kontrastne sa vymedziť oproti relevantnému spoločenskému pozadiu (ešte na konci 80. rokov mal pri utváraní nášho historického vedomia autoritatívne slovo Mináč a jeho Dúchanie do pahrieb). Majling šikovne artikuluje postoje dnes v podstate mainstreamové, šírené mienkotvornými médiami, satira tu nadobúda podobu povinnej jazdy či domácej úlohy. Je to celkom vtipné, ale ten smiech je v čase, keď tradičný nacionálny diskurz stratil význam, smiechom  konformným, nie subverzívnym. Knihe nepomôže, no ani neublíži – tak dobrej a výraznej knihe, akou Ruzká klazika pre domácu prózu dnes je, ublížiť nemôže.

Rusko znovu priťahuje – asi tak, ako priepasť človeka trpiaceho závratmi: symbolicko-imaginatívny potenciál tejto krajiny v našich hlavách sa v poslednom čase pokúsilo zúročiť niekoľko slovenských prozaikov. Medzi nimi je Majling bez konkurencie.

 

(30. 12. 2017)