Plav

Nábrežie Jána Buzássyho je kniha sčasti mestskej a sčasti prírodnej lyriky. Sčasti aj intímnej: sčasti o manželskom vzťahu, sčasti o vzťahu umelca k tvorbe. Takáto – čo aj len hrubo naznačená – námetová škála nás pri básnikovi, ako je Buzássy, neprekvapuje, práve takéhoto pozorného voči rôznym stránkam života ho slovenská poézia pozná a zväčša aj vzorne oceňuje.

Len sčasti a len navonok si pri bližšom opise zbierky pomôžeme, keď sa podujmeme naplniť  jej naznačené námetové rámce detailmi. Radšej neprehliadnime, že ústrednou tematikou zbierky vydanej Jánom Buzássym v 82. roku života je vzťah k času. Prežívanie času sa napríklad v reflexiách zviazaných s mestom odráža v evokovaní minulosti a prítomnosti Bratislavy. Príroda, to je v tomto poňatí dialektika premenlivosti a cyklickosti. Špecifikom reflexie manželstva je jednak vysoký vek partnerov, v ktorom sa všednými stávajú aj myšlienky na veci posledné a jednak vzácna trvácnosť ich vzťahu. Časový faktor sa dostáva k slovu aj pri úvahách o písaní (napr. cez motív návratu k tvorbe po dlhšej prestávke, b. Nájdené pero, ktorým píšem). Pri každej tematickej oblasti sa nejakým spôsobom aktualizuje dualita trvania a zanikania, večnosti a dočasnosti.

Stvárňovanie sveta v jeho časovosti podľa všetkého možno chápať ako dôsledok vysokej citlivosti básnika voči existenciálnej problematike. Časovosť existencie sa výrazne premieta aj do zobrazovania predmetného sveta, v ktorom básnik či jeho subjekt žije, prostredia a v širšom zmysle i priestoru, tvorí kľúčový štruktúrny prvok sémantiky priestoru v zbierke. Práve v tejto súvislosti získava hlbší rozmer námetová orientácia Nábrežia na komplementárno-kontrastný prírodný a mestský kolorit, čo napokon signalizuje už aj titulný motív. Ako rozhranie medzi prírodným a urbánnym svetom, ktoré zarovno s dištančnou funkciou (ako bariéra protiklady oddeľuje, zvýrazňuje, vyhrocuje) plní aj poslanie integračné (ako prah navodzuje komplementárnosť, súbežnosť, paralelnosť vecí), je nábrežie výdatným generátorom najrôznejších dualít, do ktorých básnik zhmotňuje svoju životnú situáciu, hodnotový svet, momentálne rozpoloženie i názory na okolité dianie. Nábrežie ako miesto oddelenia i dotyku umožňuje rozmanito variovať hodnotové príznaky spojené s takými významovými dvojičkami, ako sú napr. mesto – rieka, kultúra – príroda, kameň – voda, pevné – tekuté, statické – dynamické, trvácne – prchavé atď. Cez sústavu týchto juxtapozícií básnik vyjadruje svoje postoje k celej škále vecí, ich integrujúcim činiteľom je však temporalita. Obrazy rozpriestraneného predmetného sveta, jeho zložiek, ich vzťahov a vlastností využíva básnik na reprezentáciu času, respektíve na stvárnenie svojho vnímania života v časovom priebehu.

Zatiaľ čo pri výpovediach, ktoré cez motívy z predmetného sveta stvárňujú stavy a pocity básnika motivované temporalitou jeho osobnej situácie, ešte máme v tejto zbierke dočinenia s pomerne vrstevnatou reflexívnou lyrikou, inak je to s textami, ktoré sú vyjadrením autorových názorov na dobu a súčasnú spoločnosť. Tie totiž pravidelne charakterizuje jednoduchá sémantika a jednoznačné názorové vyznenie. V Nábreží je takáto simplifikácia zvlášť zjavná pri komentovaní novodobých urbanistických zásahov do bratislavského mestského priestoru, ako ho reprezentuje práve nábrežná zóna, miesto, kde sa, áno, investičné ambície developerov aktuálne vybíjajú veľmi výrazne. Polopatisticky kárať finančnícko-byrokratický komplex za jeho bezohľadnosť či chamtivosť mi však nepripadá ako práve najšťastnejšia voľba, nehovoriac o mobilizačnom agitovaní za mravnosť. Ľahko pochopiť, že algoritmus kamoši – biznis – prachy – kauzy (b. Kauzy, Peniaze, Biznis), ako ho ostatne poznáme aj z bulvárnej tlače a televízie, v básnikovi utvrdzuje trpkú skepsu až bezmocný hnev nad nemorálnosťou tejto spoločenskej vrstvy. Ťažko však prijať, že v príslušných glosách sú stvárnené tak priamočiaro.

Premeny bratislavského nábrežia sú v Buzássyho perspektíve emblémom dobového kultúrno-civilizačného scestia až úpadku. V širšom kontexte je potom scestím dnešného sveta, ktorému autor asi nie celkom trefne dáva prívlastok postmoderný, hodnotový relativizmus, ktorý Buszássyho lyrický subjekt registruje plný obáv: „Dobro a zlo sú zrastené?“ (s. 29). Súčasnosť vníma tiež v optike historického zostupu oproti minulosti. Nie náhodou napríklad v básni Zuckermandel oproti rozumnej, bohumilej a oblažujúcej požiadavke stavať domy pre ľudí exponuje ako výsledok súdobého stavebného ruchu kasárne, udiarne a veštiarne. Také motivické pars pro toto súčasných pomerov ako veľkopodvod, potrat či vražda ani nepotrebujú ďalšie vysvetľovanie.

Developerské zopsúvanie mestského nábrežia tak v podstate reprezentuje zosúvanie spoločnosti do hodnotového suterénu. Nečudo teda, že pri svojom posúvaní sa cez útrapy staroby k nevyhnutnej smrti potom subjekt knižky nešetrí prejavmi lásky a porozumenia voči poriečnej prírode, ktorá si naďalej udržiava schopnosť obnovovať v človeku dôverný vzťah k životu – na rozdiel od urbánnej zóny, ktorá sa civilizačným pechorením od života odtŕha. Priestor či konkrétne nábrežie ako dôležitá urbánno-prírodná os teda v sémantike zbierky účinkuje aj ako rozhranie medzi materiálnou a duchovnou existenciou. Mestskú stranu nábrežia, ktorá sa spája s prízemnou, hmotnou, materiálne definovanou existenciou s emblémami výstavby, momentálneho zisku, svetského úspechu atď., juxtapozične sprevádza tá prírodno-riečna, reprezentujúca ušľachtilé dimenzie života, povznášajúcu, duchovne zameranú existenciu. Horizontálna hranica tak vlastne predstavuje aj vertikálnu os, hranicu medzi pozemskou, fyzickou, osobne dočasnou a nadzemskou, spirituálnou, nadosobne večnou existenciou. Pravda, aj v onom horizontálne zredukovanom, znemravňovanom svete súčasnej civilizácie nachádza básnik miesta s kontrapunktickým vertikalizujúcim, zmravňujúcim a zduchovňujúcim zmyslom. V básni Od vody je tak proti sebe postavená „desivá výstavba moderných barabizien“ na mieste bývalého PKO a verš: „len starý kostolík spieva tu chválu chvál“ (s. 71).

V Nábreží Buzássy nadväzuje na básnický útvar – text zložený z dvoch rýmovaných štvorverší s daktylo-trochejským metrom, taký charakteristický pre jeho tvorbu po roku 1989. Niekoľko málo básní v zbierke má menší a inak stroficky usporiadaný počet veršov, niekoľko málo sa ich zasa vymyká konvencii viazaného verša s dominujúcim striedavým rýmom. Ako sa už konštatovalo v kritike aj ústami samotného autora, k tomuto typu básne v Buzássym inklinuje snaha vyhnúť sa schematizmu klasického sonetu. Našu kritiku dlhodobo sprevádza tiež presvedčenie, že práve dvojica pointovaných kvartet plne vyhovuje autorovej básnickej kultúre. Tá sa prejavuje napríklad tendenciou zmnožovať estetický a sémantický účinok textu cez početné rytmizujúce paralelizmy (veršový rozsah, metrický pôdorys, syntaktické väzby, rýmy, vnútorné rýmy, príznaková zvuková inštrumentácia, paronomázie atď.). Ďalšia podoba zmnožovania zmyslu sa týka organizácie básní do menších sekvencií, napríklad už dvojíc, ktoré navzájom komunikujú na knižnej dvojstrane, ale aj ponad viacero listov, či už ide o rozvíjanie jednej sémantickej línie alebo o prepájanie viacerých. Pre štruktúru knihy je potom príznačné oscilovanie medzi zvrstvenými protikladnými hodnotami a postojmi; u iného básnika by sme to hádam nazývali dramatizmus, u Buzássyho asi ide skôr o narúšanie a opätovné navodzovanie rovnováhy.

V Nábreží sa však v počte vyššom, než aby sa o tom dalo pomlčať, vyskytujú aj texty svedčiace o tom, že básnikovo remeslo máva aj slabší deň. Pôsobia čiastočne ako zotrvačné, rutinérske napĺňanie osvedčenej schémy, sčasti nedotiahnuto, možno ako materiál na ďalšie dopracovanie. Napríklad pokus o efektný text (Omamná luna) systematicky postavený na artistnom rozšírení rýmu aj o rým vnútorný, nemá dostatočne nosný sémantický plán. Viackrát sú do lexikálno-syntaktickej štruktúry textu začleňované aj prvky (slová, konštrukcie), ktorých voľba pôsobí skôr núdzovo, výplnkovo, repetitívne až redundantne.

Analógiou námetovej komplexnosti básnikovej poézie býva na výrazovej rovine pestrý slovník a bohato škálovaná dikcia. Aj v Nábreží si možno vytipovať viaceré miesta, kde sa nápadito kombinuje či prelína všedné so sviatočným či prízemné so vznešeným, takže sú otvorené opakovanému čítaniu, príležitostne odlišnej konkretizácii. Vyzdvihol by som napríklad viaceré postrehy či sumácie s dikciou triezvych konštatovaní, lakonického humoru a trpkej sebairónie. Nie zriedka však autor dovolil básni vychýliť sa do výrazového extrému, ktorý vzbudzuje skôr rozpaky. Pátos rozhorčenia a k nemu protipólny pátos lásky, ako ich možno nájsť rovno v titulnej básni, sa v zbierke uplatňujú pomerne bohato a na úkor recepčného potenciálu básní. Popri úvahách, ktoré možno vnímať ako podnetné i pekné, potom zbierka prináša aj viaceré miesta, ktoré sú len ilustráciami rôznych stereotypov. Príkladom na zbásnený národný autostereotyp je príhovor či modlitba za slovenčinu, ktorá vychádza z argumentácie, že je to jazyk „krásny“: „pozná dĺžky, / ktoré spievajú a sú samy spev, / to nie je vhodné pre vojenské držky, / túžobný spev je dlhou zbraňou diev“ (s. 76). Nebezpečne blízko insitnosti sa takéto tradované hodnotové východiská a postoje ocitajú najmä v spojení s presladenými ornamentmi, ako keď básnik adoruje domov a jeho mravy cez obraz „rodného kozúbka, / ktorý chráni medovníková chalúpka“ (s. 84).

Z viacerých dôvodov možno o básňach zo zbierky Nábrežie uvažovať ako o skiciach. (Sama kniha pôsobí ako skicár vďaka gestickým maľbám Pavla Vilikovského, ktoré sú použité ako jej výtvarná zložka.) Dá sa vyjsť už z toho, že skicovanie predstavuje pre umelca činnosť, ktorá ho sprevádza každodennosťou. Je to priebežné pretváranie dennodenne registrovaného sveta do podoby umeleckého faktu elementárnym spôsobom. Pravda, u Buzássyho nejde o nadobúdanie nových techník, ale skôr o ich precvičovanie, o variovanie fines či manier, ktoré má skúsený autor takpovediac v krvi. Výsledkom je celý rad relatívne kultivovaných drobných prác, medzi ktorými miestami naďabíme na jemný detail svedčiaci o básnikovom fortieli či na dômyselnú mikroštúdiu, ale aj na pasáže vzdialené majstrovským parametrom.

V tomto zmysle si Buzássyho skice pri prevode z „krvného obehu“ tvorcu do verejnej umeleckej prevádzky priam pýtajú kvalitnú redakčnú starostlivosť. Lenže. Zodpovednosť za edičnú prípravu Nábrežia prijal Erik Ondrejička, čiže básnik (napísal aj pre dnešok obligátny, čiže najmä veľavravne kurtoázny, zato len máločo hovoriaci doslov). Kompetenciu jazykového redaktora na seba vzal Marián Hatala, ľaľa, ďalší básnik. V skutočnosti však táto robota pekne počkala na čitateľa, ktorý si musí priebežne – a asi v pätine básničiek aj zásadne – vo veršoch striedavo dopisovať i vyčiarkovať domajstrovanú interpunkciu. Považujem to za dosť vážny kaz na vydavateľskom úmysle – zbierka nie náhodou symbolicky pozostáva práve z 82 básní – akcentovať vážený vek a renomé Jána Buzássyho.

(13. 12. 2017)