Viliam Nádaskay
Neuspokojiť sa s ilúziou
Silvester Lavrík: Nedeľné šachy s Tisom. Bratislava : Dixit, 2016
recenzie

Žáner historického románu má v slovenskej literatúre pomerne široké zastúpenie, avšak ako v prípade každej žánrovej literatúry tieto diela len málokedy prekračujú zaužívané schémy. Román Silvestra Lavríka Nedeľné šachy s Tisom sa zdá byť svetlou výnimkou z viacerých dôvodov, z nich najzávažnejší súvisí najmä s toľko opomínanou a devalvovanou spoločenskou funkciou literatúry.

Kniha je netradičná už typom rozprávačky – jej úlohu plní mladá, pravdepodobne ľahko mentálne postihnutá Anna Žitňanská. Tento hendikep jej umožňuje vidieť a podať udalosti z inej, povedzme naivnej perspektívy, ktorá sa približuje pohľadu dieťaťa. Nie je schopná vnímať všetky významové odtiene vypovedaného a svoj príbeh podáva – ak odhliadneme od záveru prózy – bez explicitného hodnotenia a dramatických zásahov do deja. Annina kompetencia hovoriť o udalostiach siahajúcich od roku 1936 po koniec druhej svetovej vojny však tkvie najmä v skutočnosti, že pracuje ako stenografka Jozefa Tisa a vďaka svojej pozoruhodnej pamäti je schopná aj s veľkým časovým odstupom reprodukovať jeho slová (čas rozprávania je datovaný do obdobia tesne po vzniku súčasnej Slovenskej republiky). Autor prózu tvaruje s ohľadom na lexiku doby, snaží sa o jej verné, no zároveň zrozumiteľné priblíženie, preto sa môže miestami zdať ťažkopádna, obzvlášť v prípade oficiálnych Tisových prejavov. Aničkino rozprávačstvo sa v knihe viackrát tematizuje, keď jej ostatné postavy (alebo aj ona sama) vedome prisúdia túto úlohu, čím vznikajú akési metatextové „žmurknutia“ zo strany autora.

Tým sa dostávam k istým mimoliterárnym skutočnostiam, ktoré však nemožno opomenúť pri úvahách o Lavríkovej knihe. Svoj text založil na práci s historickými prameňmi: dobovou tlačou, Tisovými prejavmi, fotografiami. Lavrík v rozhovore pre Denník N prízvukuje, že jeho literárna postava Tisa údajne neprehovorí inak ako vlastnými slovami. Pri tejto metóde však aj histórie menej znalý čitateľ vie aspoň približne, čo sa bude diať a ako sa príbeh skončí. Lavrík prekonal toto úskalie tým, že sa nezameral na strohú rekapituláciu historických udalostí, ale na dejiny všedného dňa a na stvárnenie spoločenských premien optikou (ne)obyčajného človeka. Dá sa preto povedať, že nenapísal ani tak historickú prózu, ako prozaizoval históriu, ak si pod prozaickým predstavíme okrem literárneho druhu aj všedné, obyčajné. Treba však podotknúť, že spočiatku je tej všednosti (a niekedy aj banality) trochu priveľa a v prvej štvrtine knihy sa hromadia situácie, ktoré tejto všednosti nedajú iný rozmer.

Najzaujímavejšia na celom diele je jeho celkom očividná motivácia a cieľ: kniha predstavuje Lavríkov pokus o vyrovnanie sa s minulosťou. Nepristupuje k téme vojnovej Slovenskej republiky cez veľké politické dejiny, práve naopak: ako signalizuje už názov, Lavríka zaujíma najmä všedný, hoci aj sviatočný deň v slovenskom malomeste počas vojny. Ponorom doň skúma postupný prienik totalizujúcej ideológie do všetkých aspektov každodenného života. Zobrazuje dokonca narúšanie rodinných väzieb politikou, napríklad na prípade lekárnika Baláka a jeho ženy, ktorí sa čoraz častejšie hádajú kvôli protichodným názorom na spoločenské udalosti. Napokon, aj Aničkina vlastná rodina sa úplne rozpadá: otec komunista uteká do Ameriky, matka uteká do Bratislavy a brat, tiež komunista, sa dáva k partizánom. Na javoch z každodenného života Lavrík vykresľuje patologické aspekty vtedajšej spoločnosti a mentality, avšak presahuje historický rámec tým, že nimi ironizuje slovenskú mentalitu ako takú, väčšinou ústami postavy lekárnika, jednej z mála triezvo uvažujúcich vo Aničkinom okolí: „Treba sa učupiť, netreba vykúkať po znameniach. Poriadky sveta nech si medzi sebou usporiadajú tí veľkí. My sa im už budeme vedieť prispôsobiť, povedali náš pán prezident, pokýval hlavou pán lekárnik a dodal: o Slovákoch toho povedal veľa, ale málokedy ich dokázal takto trafiť.“ (s. 374 – 375) Rozprávačka je nevšímavá voči historickým udalostiam, ktoré buď vôbec nespomína, alebo len okrajovo s odstupom času. V každom prípade im neprikladá veľkú váhu, kým si nevšimne ich hrozivé následky – tak ako spoločnosť, ktorá si však svoje pochybenie odmieta priznať.

Nejde teda o vyrovnávanie sa s osobnou traumou, ako to často býva v prípade próz tematizujúcich holokaust či obdobie socializmu. Autorský apel je zreteľný, poukazuje na časť slovenských dejín, ktorá je problematická a o to viac sa ňou treba kriticky zaoberať a prebrať za ňu zodpovednosť. Silnou stránkou prózy je fakt, že explicitne nemoralizuje; je prstom nie kazateľsky zdvihnutým, ale ukazujúcim tam, kam je potrebné nasmerovať pozornosť. Lavrík si však predsa len neodpustí vztýčiť prst aspoň v závere: „Väčšina príbehov mojej doby onemela alebo bola umlčaná, alebo už nikoho nezaujíma. [...] Ak sa teraz pozerám na seba a svoju dobu, jasne vidím, že dve chyby som predsa len urobila. Uverila som fašistovi a podcenila som boľševika. Jeden ma pripravil o zvyšky viery, druhý o zvyšky rozumu. Darmo je, kto sa má obesiť, ten sa neutopí, hovorievalo sa v Bánovciach.“ (s. 393) Otázne je, či ide o stereotypný abstraktný apel proti totalite alebo o kritický postoj k vlastným dejinám a ideológiám, resp. v širšom zmysle apel na ľudskosť. Slabšou stránkou prózy je práve fakt, že kým jej drvivá časť napĺňa druhú možnosť, záver dáva naplno vyznieť mierne patetickému protitotalitnému sentimentu, ako vidno vo vyššie uvedenom citáte.

Nedeľné šachy s Tisom predstavujú dôležitú a prepracovanú výpoveď, ktorej motiváciu možno hľadať v súčasných spoločenských náladách, ako aj v potrebe pozrieť sa na národné dejiny z iného uhla. Lavrík prispieva svojím podielom k demýtizácii nielen spoločnosti za slovenského štátu, ale predovšetkým postavy Jozefa Tisa. Vďaka zbúraniu zaužívaných „mýtov“ okolo nich sa viac priblížime k lepšiemu pochopeniu dejinných súvislostí, pretože „kto pamäť nemá, musí sa uspokojiť s ilúziami“ (s. 205). Podobné tendencie možno výrazne badať aj v súčasnej slovenskej divadelnej tvorbe, napríklad v tematicky blízkej inscenácii Anna Franková nitrianskeho Nového divadla, ktoré takisto na základe dobre známeho denníka demýtizuje jeho autorku. Tým poskytuje lepšie možnosti prieniku do jej sveta aj vtedajšej spoločnosti a zároveň tak robí prístupným a zrozumiteľným spôsobom. Dá sa povedať, že presne to je aj prípad Lavríkovej prózy. Súčasné divadlo svoju spoločenskú funkciu uplatňuje dôslednejšie a bez nutkania ospravedlňovať sa za svoju angažovanosť, resp. spoločenskokritické intencie. Azda dospieva k podobnému stavu konečne aj slovenská literatúra. Obzvlášť ak ide o zručne napísané texty, ktoré nepotrebujú svoju pravdu vtĺkať čitateľom do hláv. K nim patrí aj Lavríkova kniha.

(9. 12. 2017)