Vladimíra Mravcová
Sebavnímanie – od druhých k sebe a späť
Pavel Vilikovský: Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa. Bratislava : Slovart, 2017
recenzie

Na prvý pohľad môže knižka pôsobiť ľahkovážne, no ako to už pri Vilikovského prózach býva, pod ľahkovážnym sa často nachádza ,,emocionálna nášľapná mína“ (s. 116). V próze si prečítame tri na seba nadväzujúce príbehy, ktoré síce zachytávajú postavy v rozdielnych životných situáciách, no prepájajú ich spoločné témy. Jednou z nich je problém sebavnímania človeka, teda aj fikcie, ktorú hoci aj podvedome vytvárame okolo svojej osoby a prostredníctvom ktorej chceme pôsobiť na druhých. Tragikomický rozpor nastáva, keď sa obraz protagonistov v očiach iných vzďaľuje od toho, ako chcú pred nimi vyzerať. Súvisí to s ,,lyrickým postojom k životu“, ako ho chápe Milan Kundera: človek sa zaoberá sebou a druhí sú zrkadlá, v ktorých hľadá svoj význam a cenu.

Už vo Vilikovského debute nachádzame ľudí na cestách, hľadajúcich svoju identitu. V najnovšej próze je táto téma stvárnená reflexívne, analyticky. Rozprávanie sa začína príbehom na seba zameraného Ivana, reklamného kreatívca, ktorý si svoj význam potrebuje neustále potvrdzovať. I pomocou spomienok, z ktorých si vyberá len to pozitívne. Relativita pamäti, pre Vilikovského taká typická, sa uplatňuje aj v prípade postavy francúzskej vojvodkyne, ktorá do prózy vstupuje neskôr. Po rokoch sa vracia na rodné Slovensko, aby nafotila erotické seansy, na čo využije naivného mladíka, Janíčka. Ten svoj cit k vojvodkyni povýši na lásku v dôsledku presvedčenia o vlastnej dôležitosti v jej prítomnosti. Presne ako kedysi ona, ešte ako krásna strojvodkyňa, podľahla záujmu francúzskeho šľachtica. Tento bohém si ju ako trofej priviedol domov. Vojvodkyňa svojím chválenkárstvom pripomína protagonistu z burlesky Večne je zelený... a takisto sa považuje za ,,takmer dokonalú“. Tento postoj spochybňujú ironické komentáre rozprávača, ostrovtipnému zneváženiu pripomínajúcemu Kunderov román Život je jinde sa nevyhnú ani falošné city ďalších postáv. Rozprávačom zmienených príbehov je ďalšia postava v texte – autor. So svojím statusom spisovateľa sa v bežnom živote nestotožňuje, seba vníma ako obyčajného občana, tzv. Obyčana. Okrem toho sa vyrovnáva s problémom manželky Kláry, ktorá svoj význam sama pre seba stratila. Hľadala ho totiž v ňom.

 

Od druhých k sebe

Vilikovský vie, že k sebavnímaniu potrebujeme zrkadlo druhého: ,,Ivan neodolá a chvíľku ešte hľadí za odchádzajúcou postavou. Chalan kráča knísavo, s rukami naširoko roztiahnutými, akoby ich od tela odtískalo mohutné svalstvo. I ja som takto chodil v tom veku, pomyslí si, robil machra, a sleduje, ako sa Bátovský stráca v tme a po pár krokoch opäť vynára pod lampou, čoraz menší. Plavec, ktorý sa potrebuje nadýchnuť svetla.“ (s. 46) K pôsobivosti výjavu prispievajú vnútorne motivované obrazy vychádzajúce zo životného pocitu (v tomto prípade z chlapčenskej snahy pôsobiť odvážne, premietnutej v spôsobe chôdze nočným mestom). Túžba ,,nadýchnuť sa svetla,“ teda byť na výslní, je zvýraznená vizuálne účinným obrazom, ktorý sugeruje rytmus vynárania sa – z vody i tmy. Obraz zároveň postačí na to, aby sme v ňom okrem chlapca identifikovali aj Ivana. Ten už síce s naširoko roztiahnutými rukami nechodí, ale snaha urobiť dojem mu ostala. Je súčasťou jeho práce v reklamnom svete. Ivan si však na „dobrú reklamu“ potrpí i v osobnom živote. Sebavedomie si dokazuje mileneckým úletom s finančnou poradkyňou, magistrou Okálovou. ,,Od vždy suverénnej malej Napoleonky“ (s. 76) by ho okrem sexuálneho zblíženia potešil hlavne obdiv a uznanie, no prísne pôsobiaca žena v nohavicovom kostýme chce byť vždy ,,paňou situácie“, napríklad tej, v ktorej Ivan ,,... sedí v bielych slipoch na pohovke vedľa zahalenej magistry a cíti sa ako neschopný herec, ktorému režisér krok za krokom a čoraz netrpezlivejšie vysvetľuje jeho úlohu“ (s. 55). Pre Vilikovského príznačný balans medzi výsmechom a jemným súcitom tak trochu formanovsky ukazuje komické trápno z pokusu správať sa ako mačo (tieto pasáže pripomenú čitateľovi autorove predchádzajúce knihy Príbeh ozajského človeka či Slovenský Casanova). Najmä vo chvíľach intímnych, kde sa zároveň prejavuje podstata Ivanovho problému – nevyrovnanosti so sebou samým, keď jeho ideálna predstava o sebe nie je totožná s tým, ako ho vidia iní. Naopak, svoju spokojnosť zakladá na klamlivom presvedčení, že manželka Andrea má k nemu ,,rešpekt absolvoval vysokú školu, kamaráti výtvarníci i kolegovia z agentúry si ho vážia; to je Ivanova predstava o Ivanovi myslenom Andreou. Keby tak vedel, ako o ňom niekedy hovorí pred kamarátkami“ (s. 53). Problém sebailúzie sa však v próze stáva problémom všeľudským.

Vilikovský už dávno uprel príbehu relevantnosť. Ani ten Ivanov nie je výnimkou a ostáva nedokončený azda i preto, aby sa k téme sebavnímania mohli pripojiť ďalšie motivické konštanty, napríklad sebareferenčný výklad Obyčanovho písania. Ten je konfrontovaný s názormi Ivana, pohoršeného svojou povahokresbou v Obyčanovej knihe. V próze sa tak otvára priestor pre Vilikovského dialogické umenie, pre hravé konverzácie, vnútorné, názorovo ambivalentné rozhovory jednej osoby s dvoma protirečiacimi identitami (spisovateľ a Obyčan). Zameriava sa na základné otázky literatúry – napr. autenticitu: ,,Zhŕňaš prázdnu slamu, aby si mal čím vypchať tých svojich handrových panákov, lebo sa bojíš, že nebudú vyzerať ako živí. (s. 175). Nečítame tak iba literatúru, stávame sa svedkami jej vzniku, čo nie je u Vilikovského nové (jeho čitateľ si spomenie na poviedku Modré obdobie Kúcanského-Smitha z knihy Krutý strojvodca). Úvahy nad procesom tvorby či zmyslom písania pre ostatných sú však v najnovšej próze funkčne prepojené s dominantnou témou – s analýzou ľudského sebapozorovania: ,,Múdry ujo Hegel ti vraví, že na konci tvojho sebapozorovania si vždy zasa len ty sám. Jednotlivina. Nič širšie, všeobecné a všeľudské, tak prečo by to malo niekoho zaujímať?“ (s. 175).

V príbehu krutej vojvodkyne sa problém sebastredného subjektu posúva k reflexii spoločnosti, kde ,,zaoberať sa druhým je otrava“ (s. 150). Vojvodkyňa na svoj egocentrizmus a nezáujem o človeka nakoniec doplatí životom. Jej vražda je vykreslená morbídne a zároveň ironicky, keď klasický existencialistický repertoár (camusovsky nepríjemné slnko či prvok náhody, ktorý mohol o čine rozhodnúť) nadobúda podobu literárnej rekvizity. Vilikovského návrat k eskalácii svojich dávnejších poviedok však ukazuje, že ide o veci závažné, no nedostaneme sa k nim jednoducho. Bagatelizuje ich šantivé rozprávanie, postmoderná hra na frašku s prvkami apokalypsy. Jej príchod ohlasuje záverečná vízia príbehu, možná paralela k vražde vojvodkyne.: ,,Barbari zvíťazia, no z tých tam vonku nemám strach, oni sa ešte len chystajú na cestu. Bojím sa, že na pochod sa už vydali barbari v nás.“ (s. 173). Vilikovského čitatelia vedia, že podstatné sú sprievodné deje, ktoré radikálnym prejavom dehumanizácie predchádzajú. V próze sú tak ako v živote zastreté, no vo svojej nenápadnosti o to viac znepokojujú. Sú diskrétne naznačené v pláne prostredia, v ktorom si je ťažké vytvoriť empatický, nesebecký cit k druhému, vo virtuálnom svete, v ktorom je človek izolovaný.

Od seba k druhým

Autor problémy nielen stvárňuje. Hľadá tiež cestu k niečomu pozitívnemu v medziľudských vzťahoch. Treba však ísť pod povrch všedností a banalít, ktorými sa Obyčan zaoberá aj vo chvíľach dojemného rozjímania o svojom manželstve. Hromadenie banálneho má svoj zmysel. Rozprávač v ňom okrem odľahčenia nachádza paralelu k citovému prežívaniu (napríklad vtedy, keď rozbité kachličky zastupujú zranenie). Obyčanovi sa hľadanie možností, ako prekročiť seba a dostať sa bližšie k manželke, nie vždy darí. No i tie komicky ladené pokusy vypovedajú o cite, takisto o nemožnosti artikulovať ho, o probléme nadviazať úprimný ľudský rozhovor. Ten sa stáva záležitosťou, ku ktorej sa treba dlho odhodlávať alebo na ňu jednoducho nie je čas. Je to práve čas venovaný druhému, ktorý sa v texte postupne zvýznamňuje ako protiklad k sebastrednosti. Azda aj preto odkazuje titul prózy na zbierku poviedok Krutý strojvodca, kde sa stal motív času konštantnou témou v zmysle rýchlo ubiehajúcej životnej cesty, počas ktorej sa človek vezie v kupé, zatiaľ čo jeho blízki môžu ,,byť na vedľajšej koľaji“. Vilikovského vlak, hoci naložený množstvom tragikomických ilúzií človeka o sebe samom, nie je vlakom nákladným. Dotýka sa osobných vecí každého z nás.

(4. 12. 2017)