Martin Navrátil
Pochybné zisky, zaručené straty
Poznámky k editorskému prístupu Jána Gavuru
Kritika

V prvom tohtoročnom čísle časopisu Litikon sa v tematickej rubrike venovanej textológii objavil článok Jána Gavuru Zisky a straty jazykovej redakcie literárnych diel (publikovaných v starších normách spisovnej slovenčiny), v ktorom popisuje svoj editorský podiel na zostavovaní výberu z poézie Vladimíra Roya Vpísané do noci (2017), motivovaný úsilím „priblížiť umelecký text k dnešnej jazykovej norme a dnešnému čitateľovi“ (s. 44) a nájsť „riešenia, ktoré by skúsenostný deficit čitateľa voči autorovi prekonávali“ (s. 49). (Keď Ján Gavura hovorí o „skúsenostnom deficite čitateľa voči autorovi“, má skôr na mysli dištanciu medzi jazykom doby, v ktorej žije čitateľ, a jazykom doby, v ktorej žil autor. Pretože skúsenostný deficit čitateľa voči autorovi nie je ničím výnimočný ani dnes.) Postupne sa pokúsim formulovať svoje výhrady voči editorovej koncepcii a jej realizácii.

Predovšetkým nie je dobrým rozhodnutím, že zmeny – čo je, žiaľ, v slovenských pomeroch takmer samozrejmosťou – nie sú zaznamenané systematicky v sprievodnom aparáte. V zbytočne skromnej Edičnej poznámke výberu (nachádza sa na jedinej strane, strane 101) neinformuje čitateľa v otázke východiskových textov vyhovujúco. Hovorí sa v nej, že básne sú prevzaté z autorových štyroch pôvodných zbierok a že sa iba „prihliadalo na opravy a doplnenia“ z troch Royových výberov. Keďže však v poznámke nie je zmienka o tom, že by editor pracoval s rukopismi, zjavne musia byť básne prebrané aj z výberu Básne (1963), zostaveného Jánom Brezinom, v ktorom jedinom boli publikované niektoré básne dochovanej rukopisnej zbierky Zvlnený prameň. Aj do týchto básní editor viac či menej zasiahol. Takýto postup je však potom pochybný: Editor si nepreverí originálny prameň, preberie znenie z iného zdroja, ktorý je výsledkom už po jednej vrstve zásahov iného editora (a to až po autorovej smrti), a na dôvažok do nich sám ešte zasahuje. V textoch sú potom dve vrstvy neautorských zásahov. Najlepšie by bolo, aby, pokiaľ je to možné, editor pracoval aj priamo s rukopismi.

K úpravám sa v Edičnej poznámke vyjadril veľmi stroho: „Na niektorých miestach preberáme či aplikujeme zmeny zastaraných slov a bohemizmov a nahrádzame ich súčasnou lexikou (ľahodný – lahodný, zdrteného – zdrveného, mlha – hmla, ichž – ich, zralé – zrelé, spleen – splín, akkord – akord“. Ale vôbec sa nezmieňuje o tom, ktoré básne takto upravoval. Vieme teda, že text je menený, že nemáme v rukách text iba nutne opravený, ale nevieme kde. Ideálne by bolo, aby editor poskytol v sprievodnom aparáte dostatok informácií a dostatok inštrukcií na to, aby si čitateľ dokázal spätne rekonštruovať pôvodný text.  Navyše, uvádza v zátvorke istú množinu zmien, pri ktorých však nerozlišuje, či ide o zmeny iba grafického charakteru, alebo aj hláskoslovného, ktoré už majú dosah aj na fonetickú stránku básne. Bolo tiež potrebné aspoň skratkami uviesť v obsahu pri jednotlivých básňach, z ktorých zbierok (prípadne výberov či časopisov) sú.

Ku konkrétnym úpravám: Najprv editor urobil viac-menej bezproblémové zmeny týkajúce sa gramatiky – zjednotené písanie -i v základnom tvare slovies v minulom čase množného čísla; aktualizácia pravopisu v prípade predpôn s-, z- a predložiek s, z (a ich vokalizovaných podôb); úprava nesprávne umiestnených čiarok. Potiaľto – kým sa tieto úpravy týkajú javov, ktoré nie sú nositeľmi sémantiky – je to v poriadku. Lebo ak nahradíme pôvodný verš „sa k hrude mrazom ztuhlej vinie“ za „sa k hrude mrazom stuhlej vinie“, zmenilo sa niečo v grafickom systéme, ale nenarušili sme autorom zamýšľanú štylizáciu.

Problém však nastáva, keď chce Ján Gavura nahrádzať „aj niekoľko bohemizmov a zastaraných slov“ (s. 44). Zdĺhavo tu teoretizuje o tom, prečo a či vôbec zameniť niektoré ťažšie zrozumiteľné slová (saňaľútyatď.). Aj keby takýchto sporných miest v knihe nebolo veľa, treba sa voči tomuto princípu vymedziť, pretože je scestný. Zameriam sa teda na niekoľko detailov, ktoré poukazujú na isté principiálne omyly. Je v nich zrejmý editorský voluntarizmus.

Editor vysvetľuje, že v básni v próze Sen o štyroch červených ružiach zmenil slová rudýrdieť sa rudosť na červenýčervenať sa červeň, pretože sú vraj „tvarmi prirodzenejšími pre dnešného čitateľa“ (s. 48). Nečítame vari umelecký text práve preto, že je ozvláštňovaním bežnej reči, teda že sa vlastne stáva „neprirodzeným“? A ak ich nahradíme, zmenilo sa čosi podstatné. Som presvedčený, že Vladimír Roy nechcel povedať „intenzívnou červeňou“, ale „intenzívnou rudosťou“. Už formalisti tvrdili, že obsah sa prejavuje súčasne s formou. Je nepochybné, že básnik slová červeň červený poznal, ale rozhodol sa inak. To nie je iba formálna úprava, ale ide tu o čosi hlbšie – o autorov idiolekt. 

Netreba tiež zabúdať, že jazyk, ktorý autor používa, nevypovedá iba o ňom, ale aj o dobe, v ktorej žil a tvoril. To týmto krokom Ján Gavura zotrel. Pritom sám vie, že úlohou edície je „aj svedčiť o minulej podobe jazyka a myslenia v ňom“ (s. 44). Vie, že „nahrádzanie zastaraných slov oslabuje archaický charakter jazyka, aktualizuje ho (podobne ako aktualizačná tendencia v umeleckom preklade) a môže neskúseného čitateľa viesť k omylu, že toto je jazyk, akým písal autor“ (s. 48). Napriek tomu ho do toho omylu vovedie.

Súčasťou autorovho idiolektu je aj to, že sa neprejavoval ako purista a že bol náchylný požívať bohemizmy. Ak by bol Ľudovít Novák alebo Ábel Kráľ básnikom, iste by si postrážili svoju jazykovú čistotu. Ale Vladimír Roy bol iný a my by sme to mali rešpektovať a nesnažiť sa toľko nadbiehať čitateľovi. Verím, že ak niekto siahne po poézii, ak siahne dokonca po poézii z počiatku 20. storočia, je schopný tomuto slovu porozumieť. Alebo naopak: Pochybujem, že človek, ktorého by odradilo slovo rudý od čítania, by siahol po poézii Vladimíra Roya. Predstavte si, že by sme na základe avizovaného „skúsenostného deficitu čitateľa“ upravovali medicínsku terminológiu v zbierke Márie Ferenčuhovej Imunita (2016), alebo že by sme na puristickom princípe nahrádzali anglicizmy v tvorbe Petra Maczovského. Čo by z tej poézie potom zostalo?

Okrem toho sú slová rudý a rudosť slovenskému čitateľovi všeobecne zrozumiteľné a netvoria pre neho žiadnu komunikačnú bariéru. Ide iba o hrubý puristický zásah. V historickej evidencii tohto textu sa zjavne nevyskytovalo slovo „červeň“. Spojenie „žiarivá červeň“ teda nenapísal Vladimír Roy, ale Ján Gavura. Akoby editor chcel takýmito krokmi vyzdvihnúť svoju účasť pri príprave edície, akoby tým chcel zdôrazniť relevantnosť svojej práce. 

Navyše uplatňuje vo svojich úpravách nejednotný prístup, ktorého následkom je, že sú vo výbere básne, kde napriek svojej údajnej nezrozumiteľnosti sú bohemizmy, zastarené a nárečové slová či tvary ponechané, a básne (zväčša v próze), kde sú nahradené. Máme teda naozaj uveriť, že ak sa raz slovo rudý (báseň Tristia 8.) alebo skytá (báseň Hoc v biedach stých... II.) vyskytne v rýmovej pozícii, už nám neprekáža, že presahuje skúsenostný komplex čitateľa? Alebo inak: Ak sa čitateľ tak či tak musí s takýmto slovom vyrovnať (v tomto prípade v rýme), nevedel by sa s ním vyrovnať aj mimo rýmu alebo mimo rytmizovanej reči?

A tak sa vo výbere vyskytujú dve riešenia: Básne, v ktorých editor s pochybným odôvodnením niektoré slová a tvary nahradil, a básne, v ktorých ich v rozpore so svojimi názormi ponechal. Na jednej strane uvažuje o náhrade slov ako rudýrty a srp, ale vôbec mu neprekáža slovo „zašliapávam“ (Vpísané do noci, s. 49), ktoré očividne odporuje pravidlu o rytmickom krátení a ktoré nemá zvláštny rytmizujúci účel. Raz odstraňuje bohemizmus („uštknutú mrazom“ → „štipnutú mrazom“; Jesenná piesenka), inokedy ho ponecháva, napr. v básni Sudba básnika!, a to v prípade, keď by sa podľa podobného princípu dalo rozcestie nahradiť oveľa jednoduchšie a bez porušenia rytmu na rázcestie („a na rozcestí občas stojím“). Raz opraví morfologicky nesprávny tvar víchre na víchry (Mne vonia jazmín), inokedy neopraví hrudi na hrude (Dediny I.). A vôbec mu neprekáža nesprávny tvar genitívu množného čísla halúz (namiesto haluzí) v básni v próze Brezy atď.

Inde narušil – inšpirovaný S. Mečiarom a J. Brezinom – svojou úpravou jambický rytmus: „k krvavým stopám rozpomienok bľadých“ → „ku krvavým stopám rozpomienok bľadých“ (Mne vonia jazmín). V básniJesenná piesenka editor zase svojvoľne zmenil slovosled: „že hynie to, čo tak mám rád“ → „že hynie to, čo mám tak rád“, alebo nepochopiteľne zmenil rozovrúc (od slovesa rozovrieť) na roztvoriac (báseň Sen o štyroch červených ružiach).

Pri zmene „A keď si to upovedomujem, chcel by som plakať nad tým...“ → „A keď si to uvedomujem, chcel by som plakať nad tým...“ prišlo v dôsledku editorovej intervencie možno k jemnému, ale predsa len existujúcemu sémantickému posunu. Iste, je to možno nezvyklá formulácia, ale v rámci básnickej licencie by mohla byť akceptovateľná. A ak by aj išlo o autorovu štylistickú neobratnosť, editor ho nemá právo prerábať (ako aj v prípade „...ale treba je ním byť...“ → „...ale treba ním byť...“; báseň Choďte, akou chcete cestou...), ani zlepšovať, ani zhoršovať. Jeho povinnosťou je zachovať jeho text a očistiť ho od koruptel.

V štúdii sa konštatuje, že v Royových textoch sa vyskytuje „veľké množstvo nepresného použitia čiarok“ (s. 45), ale to sa dá povedať aj o zmieňovanom výbere. V básni Jak kebych dvoje duší mal editor správne odstránil čiarku – „citlivá ako tenký stĺpec rtuti“, ale vzápätí ju nesprávne ponechal – „odpúšťajúca, dobrá, ako Don Quijote“. V básni Čln duše v Záhrobie sa nesie zase chýba podstatná značka asterisku, ktorá rozdeľuje strofy na dve samostatné časti. A niekde je naopak až prekvapivo dokumentárny, keď zachováva štyri bodky za otáznikom („uh, Upír môj, ty zadumané stvora? . . . .“; Upír). A ešte by sa dalo takto pokračovať. Zmeny sú nesústavné a nezásadové. Často nedostatočne odôvodnené, niekedy prinajmenšom sporné.

Ak sa editorovi zdali slová ako rudý pre čitateľa nezrozumiteľné, mohol využiť aparát vysvetliviek. Sám vie, že editor „riešenie nachádza v zavádzaní slovníka, kde sú vysvetlené archaizmy, historizmy a niektoré zastarané paradigmy slov“ (s. 47), ale napriek tomu v knihe z nepochopiteľných príčin takýto slovník absentuje. A to je ďalší mínusový bod. A ospravedlnením nie je ani zacielenie edície na čitateľa, ba naopak. Jánovi Gavurovi prekáža, že slová ako rudý by mohli byť čitateľovi nezrozumiteľné, ale už vôbec ho netrápi, že čitateľovi nemusí rozumieť slovám ako ArlecchinoportikCanal grandesterýknutatúkaťvaryto atď.

Azda by sa dalo polemizovať aj o slove „spleen“, ktoré editor previedol na zdomácnenú podobu. V takomto prípade treba prihliadať citlivo aj na to, že cudzojazyčná podoba môže byť autorovým programovým prihlásením sa k inému kultúrnemu a literárnemu kontextu (napr. k románskemu, mohla by na to poukazovať aj známa Royova báseň Carmagnolet mocnému streštencovi, báseň s mottom z Baudelaira, obe v tomto výbere nepublikované atď.), môže dodávať dielu istý príznak exkluzivity. Ale to by si vyžadovalo hlbší výskum textov autora, preto túto hypotézu zatiaľ ponechávam bokom.

Práve v nenápadných Gavurových formuláciách citovaných v prvom odseku spočíva spornosť jeho editorského prístupu. Na týchto premisách je diskutabilná snaha nadbiehať čitateľovi. Editor však má v prvom rade slúžiť textu, až potom čitateľovi. Hoci verím, že Ján Gavura tieto zásahy robil bona fide, predsa musím protestovať.

Takže pokiaľ ide o zisky a straty, čo sme týmito úpravami získali, veru neviem. Ale stratili sme tým text Vladimíra Roya. A ak takáto editorská koncepcia teda priniesla straty, sú to straty nevynútené. Pretože nemožno nájsť uspokojivé argumenty, ktoré by obstojne odôvodnili spomenuté zmeny (vynímajúc z toho úpravy pravopisu po aktualizácii kodifikácie).

(26. 11. 2017)

Publikované: 11/26/2017