Plav

A. Sevruk sa štylizuje do pozície flanéra, pútnika, zberateľa efemérnych dojmov. Vkladá ich do neurčitého rámca, topograficky zodpovedajúceho stredovýchodnej Európe. Píše miniatúry – ako poznamenáva Patrik Linhart na zadnej strane obálky – čím vlastne zachytáva okamžiky a nesilí sa do celistvého pohľadu a definitívnych riešení. Jednotlivé prozaické miniatúrne celky vedia rezonovať s rôznou intenzitou – niektoré vzbudzujú ľahostajnosť, čím získavajú na efemérnosti, iné sa stávajú konkrétnym zážitkom v okamihu stretnutia čitateľa s textom. 

Na českej literárnej scéne je to zvláštny autor. Narodil sa v Kyjeve a vyrastal v inojazyčnom prostredí, k českému jazyku dostával trochu krkolomne, oneskorene, ako dospievajúci mladík v pubertálnom veku. Vraj si so sebou nosil zápisník, v ktorom si zaznamenával nezrozumiteľné české slová. Dnes pôsobí ako prekladateľ, redaktor, spisovateľ, akademik – jednoducho, niekto, kto s českým slovom na dennodennej báze pracuje. Ideálny príklad asimilácie a posily domácej literárnej kultúry – chcelo by sa povedať... no, až na ten pocit Angličana v New Yorku, zachytený nielen v ošúchanej pesničke, ale aj na stránkach Divadla tančicích loutek.

Protagonisti Sevrukových poviedok jestvujú na pohyblivých platformách vlastnej národnosti, sexuality a individuálnych istôt. Národnosť a sexuálna orientácia sa na jednotlivca lepia v podobe nezáväznej etikety, individuálnych istôt v zásade niet. Veci sú voliteľné, ľudia prichádzajú a odchádzajú, jednotlivec je v pohybe, mierne frustrovaný týmto stavom. V tom všetkom sa skrýva podivný rys – na jednej strane príznak slabosti (niekto povie, že protagonisti sa stavajú do intelektuálsko-wertherovsko-ironickej pretvárky, niekto ich vyhlási za oduševnených melancholikov), na druhej strane zas príznak sily (cynickosti až bezcitnosti ako formy obrany). Nepochybne je v tom prvok melancholickej nudy, ale aj násilného vyhľadávania zážitkov, skúšania hraníc – predovšetkým vlastných. Vo svete, ktorý je vnímaný ako hra a ktorý zároveň so Sevrukovými protagonistami nekomunikuje, keďže nepoznajú pravidlá tejto hry, sa dobre sníva a rojčí. Konflikt nastáva, keď obe úrovne (realita – sen) splývajú do jedného celku a hravo sa striedajú. Taká je v skratke kondícia subjektu Divadla tančicích loutek, subjektu, povedzme lyrického, malého „zbytočného človeka“ literatúry 21. storočia (vrátane tej českej).

Zbierka obsahuje nemalú dávku remeselnej zručnosti, ktorú dosvedčuje schopnosť konštruovať zaujímavý text, predovšetkým na malej ploche. Jej najlepšie pasáže (napríklad poviedky Balónek a Minidoka ze Suchého vrchu) ťažia zo zmeny rozprávačskej perspektívy (z mužskej na detskú a ženskú). Platí to aj pre nostalgicky ladené poviedky (napríklad poviedka Bezčasí, ktorá – ako viacero textov v zbierke – cielene pracuje s prvkami poetiky magického realizmu).

Vo väčšine prípadov sú autorove poviedky „chlapské“. Protagonisti zrejme pred chvíľou prekročili tridsiatku, no naďalej stále ešte neprekročili iniciačný prah na svojej ceste k dospelosti (jeden z nich je rád, že vyráža do Donbasu, vojnu vníma ako dobrodružstvo pre mužov, ako iniciačný moment vyňatý priam z rozprávky). Hybnou silou udalosti je často sexuálna energia, hybnou silou deja sú preto postavy rozmanitých žien, najčastejšie prepiato sexualizované. Pokiaľ sa protagonista neutápa v izolácii a vlastných snových frustráciách, rád trávi svoje voľné chvíľky s kamarátmi. Maškarný sprievod, bábkové divadlo, hlučný a priam jarmočný stredoeurópsky alebo východoeurópsky karneval („plytkosť a prázdnota“, „mechanickosť situácie“, s. 121) je v plnom prúde. Nejde preto o pokus o veľkú prózu a zložité naratívne štruktúry, ale o krátke, efemérne príbehy korešpondujúce s formálnou krátkosťou poviedky.    

Sevrukove miniatúry zahrnujú pritom nielen konkrétne gesto, obsahujú aj konkrétny konštrukčný princíp. Myslím tým autorovo uvažovanie v bipolárnych kategóriách (realita – sen, minulosť – prítomnosť, krása – škaredosť, ženskosť – mužskosť, život – smrť, sila – slabosť...). Zostavovanie významových protikladov býva miestami signálom irónie, zámerného prevrátenia zmyslu na jeho protiklad, nielen na úrovni topiky. Poviedka Helžin poklad, ktorú Jakub Grombíř na stránkach Kulturních novin označil za výplod snahy zaujať za každú cenu (Jakub Grombíř: Bejt, či nebejt aptudejt?, Kulturní noviny, 2017, č. 33), je koncipovaná v ironickom móde (motív vznešenej lásky autor konfrontuje s prízemnou fyziológiou, konštrukciu textu určuje kontrast). Poviedka je však venovaná „citlivým básníkům“, čo je dostatočným signálom ironického gesta, ktoré smeruje ku konkrétnej skupine (povedzme citlivejších, prieberčivejších) čitateľov. Ironickosť sa pritom mnohokrát uplatňuje na úrovni jazykových prostriedkov, predovšetkým v podobe častej zmeny štýlu („Obrovské zrcadlo luny zářilo stále jasněji na čím dál víc tmavnoucí obloze. Další nechutně poetickej večer, pomyslel sis ty...“ (s. 115). Všimnime si taktiež začiatok poviedky Cesta na východ – projekt: „Jerzy Korosta vyrazil na Donbas ze dvou důvodů. Jednak ho zlákal kamarád, jednak si v jedné knize o indiánech přečetl, že mladý muž před tím, než se stane plnoprávným členem společnosti, má se vydat na osamělou cestu, plnou nebezpečí a nástrah“ (s. 163). Kniha o indiánoch, detský artefakt, Jerzyho Korostu prezentuje v úplne inom svetle, ako si to fiktívny Jerzy Korosta pravdepodobne praje. Signalizuje spochybnenie Korostovej voľby, prevracia naruby jeho predstavy o skutočnej účelnosti „mužskej a dospelej“ cesty na východ (počas ktorej Korosta aj tak prichádza o život). 

Prerušovanie kontinuity významov, ironické obrátenie zmyslu na jeho protiklad, časté presuny medzi figuratívnym a doslovným režimom, zmeny štýlu a rozprávača slúžia v Sevrukovej próze ako nástroj na spochybňovanie povedaného. Zámerom autora je vzbudiť čitateľovu podozrievavosť voči svetu, rozvrátiť zaužívaný poriadok, spochybniť bežný chod vecí a azda aj vytvoriť dojem umelosti vonkajškového sveta. To, v čom žijeme, nie je výlučne výsledkom nasej snahy (Korosta píše: „My nemáme proč válčit. Vždycky jsou to víry, které nás ovládají. Můžeme tomu říkat mémy, sémy, šémy, kódy, formule, programy, ideje, vzorce nebo vesmírné ještírci. Na podstatě to mění pramálo. Je to něco jako děrné štítky, které do naších vědomí vkládají už od malička“, s. 172). Sme marionety na nitiach, pohybujúce sa v paralelných svetoch iracionálnych predstáv a prežívanej reality. Slobodná vôľa, individuálna istota a vnútorná integrita jedinca je u Sevruka ilúziou, subjekt má totiž svoju jednoznačne temnú, snovú, odvrátenú tvár.             

Sevruk na ploche celého textu vytvára preto kabinet kuriozít, pestrý svet podivných postavičiek (Grombíř písal: „Beztvará změť jmen a událostí, nevytvářejících žádný kontext, a únava z úpornosti, s níž se vám někdo snaží dostat do hlavy a zaplavit ji vlastními problémy“), no k žiadnej z nich sa zámerne čitateľ nedostane v úplnosti, nepochopí jej konanie (je to obzvlášť vidieť v opise psychotických sklonov v poviedkach Krátká próza a Překrásný jarní den; to isté platí aj na úrovni rozprávania: „Než budu pokračovat ve svém líčeni, považuji za vhodné, ba přímo nutné řičí pár slov. O své Duši snad? Nikoliv, o mi přátele!“
 (s. 117 – 118). Sevruk si týmto udržiava odstup, zámerne sa od čitateľa dištancuje a vnáša vskutku nielen smutnú diagnózu vonkajšieho sveta, ale priam dramatickú (sčasti azda aj generačnú) výpoveď o neschopnosti ostať nablízku v súčasnom theatrum mundi. 

(16. 11. 2017)