Jozef Karika
Anasoft litera, autor fotografie: Juraj Starovecký
Peter Darovec
Horor 2.0
Jozef Karika: Trhlina. Bratislava : Ikar, 2016
recenzie

Jozef Karika píše súčasnú literatúru pre súčasného väčšinového čitateľa. Ten chce pri knihách najmä relaxovať. Vyhľadáva preto najmä žánrovú literatúru, ktorá práve vďaka svojim žánrovým konvenciám spoľahlivo doručí presne taký druh zábavy a rekreácie, o aké má čitateľ záujem. Takúto literatúru mu dodáva aj Jozef Karika. A treba povedať, že na slovenské žánrové pomery dodáva svoj produkt vo veľmi slušnej kvalite.

I tak by sme si však mohli položiť otázku, či vôbec o takejto literárnej produkcii písať štandardný literárnokritický text, a ak predsa len áno, aké ciele by si mal klásť. Táto otázka pritom nevyplýva z nejakého nafučaného akademického podceňovania žánrovej literatúry, ale skôr z pochybnosti, či je vhodné a slušné na tento typ literatúry uplatňovať rovnaké literárnokritické kritériá ako na text s vysokými umeleckými ambíciami. Najmä keď o tento typ interpretačného záujmu sama žánrová literatúra zväčša vôbec nestojí a celkom dobre si vystačí so záujmom platiacich čitateľov.

Lenže v prípade Karikovho nového hororu a/či trileru Trhlina existuje okrem iných aj jeden silný takpovediac externý dôvod súčasného záujmu literárnej kritiky o túto knihu. Kniha sa totiž dostala do finálového výberu zrejme najprestížnejšej ceny pre slovenskú prózu Anasoft litera. Samozrejme, vôbec netušíme, či bolo pri písaní textu autorovým zámerom akokoľvek „konkurovať“ práve v tomto prostredí, i tak sa však môžeme pýtať, prečo sa práve táto ako prvá žánrová kniha dostala do výkladnej skrine slovenskej prózy. Jednou dobrou odpoveďou by mohlo byť, že teraz dozrel čas na „politické“ gesto priazne vysokej literatúry a kritiky (reprezentovanej porotcami) voči literatúre populárnej. Možno aj preto sa do finále Anasoftu dostala práve táto Karikova kniha a nie niektorá z predchádzajúcich, nie menej kvalitných či z hľadiska využitia žánrových konvencií menej objavných.

Okrem takéhoto pohľadu na vonkajšie okolnosti textu sa tu však ponúka aj celkom produktívny pohľad „dovnútra“ tohto textu. Mohol by byť determinovaný žánrovo a skúmal by teda, nakoľko a ako vyhovuje Karikov román žánrovej stratégii, ktorú si zvolil. Základnou otázkou potom bude, o aký žáner vlastne ide. V duchu súčasného trendu žánrového synkretizmu, ktorý nie je vlastný len popkultúre, môžeme totiž túto Karikovu knihu zároveň označiť za horor aj za triler. Autorovi slúži ku cti, že sa pokúša vybrať si z oboch žánrov to lepšie. Z trileru je to najmä relatívne sofistikované postupné odhaľovanie skrytej „pravdy“ vrátane – pre tento žáner takých potrebných – záverečných dejových zvratov, ktoré čitateľovi ukážu možnosť úplne iného, nového, prekvapujúceho čítania celého príbehu. V tomto prípade je to napríklad záverečné spochybnenie takej základnej informácie, ako je počet osôb zúčastnených na tajomnom výlete do tribečských hôr alebo opätovné zjavenie sa motívu drogovej závislosti rozprávača – jeho záverečné priznanie totiž spochybňuje a významovo prevracia prakticky všetko, čo sme dovtedy čítali.

Z hľadiska hororu sa zasa dá oceniť, že sa Karika vyhýba lacným a sprofanovaným žánrovým rekvizitám, ktoré sú práve pre tento žáner príznačné. Pokúša sa skôr o horor „hitchcockovského“ typu, ktorý vytvára atmosféru strachu skôr z náznakov, nejasností. Ak sa tu niečoho bojíme, tak toho, čo ostáva neviditeľné. Pre toto sofistikované poňatie žánru, ktoré si vystačí aj bez akčných scén so zombíkmi, s desivými klaunmi či motorovými pílami, by však bol zrejme vhodnejší oveľa kratší formát, ktorý by umožnil koncentrovanejšiu „konzumáciu“ toho strachu z náznakov. (Nie náhodou sa „hitchcockovské“ horory neodohrávajú v románoch, ale v krátkych prózach – poviedkach a vo filmoch, ktoré netrvajú dlhšie než jeden a pol hodiny.) V Karikovom prípade však takýto krátky formát jednoducho nedovoľuje marketingová konvencia: autor aj jeho vydavateľ dobre vedia, že v súčasnosti môžu byť komerčne úspešné takmer výhradne hrubé knihy – romány s rozsahom aspoň tých tristo strán. Takže na strach si tu treba počkať, až kým sa výprava konečne nevyberie do onoho hrozivého pohoria Tribeč, kde sa podľa urbánnej legendy strácajú ľudia. Všetko predtým je len dlhá, predlhá príprava, v ktorej autor miesto vzbudzovania hrôzy o hrôze zväčša len hovorí. Táto verbalizácia hrôzy je svojou frekvenciou chvíľami až komická: Rozprávač najprv o sebe povie, že „bol posratý až za ušami“, vzápätí sa o jednej z postáv dozvieme, že „z usporiadania jeho myšlienok vystupovala hrôza,“ a hneď v nasledujúcich riadkoch zasa: „Hrôza nevystupovala z toho, že by Fischer opisoval strašidelné halucinácie alebo desivé fiktívne bytosti. Hrozivé bolo, že halucinácie označil ako halucinácie,“ aby celú pasáž uzavrela otázka: „Bol nahratý obsah príliš hrozivý či znepokojivý?“ Nie, nebol – a práve preto cítil autor takú potrebu o tej hrôze toľko hovoriť. Ku koncu románu sa už Karikovi darí strašiť svojho čitateľa o dosť podarenejšie, ale ani v závere sa občas nevyhne vetám, s ktorými sa síce dá súhlasiť, ale nedá sa ich báť: „Najhoršia je hrôza z obyčajných vecí.“ Tohto hororu sa teda zväčša nebojíme, môžeme ho však oceniť za iné veci. Napríklad za jeho rafinovanosť.     

    Pri čítaní Trhliny totiž nájdeme hneď niekoľko literárnych zaujímavostí, na ktoré sa dá nahliadať aj mimo základnej žánrovej dispozície a ktoré môžu byť inšpiratívne jednak pre literárnokritické, ale hádam aj autorské uvažovanie aj v budúcnosti. Jednou z nich je intertextualita. A nie je tu teraz reč o občasných prejavoch „vynútenej“ intertextuality, keď si autor uvedomí, že podobnosť jeho žánrového variantu príbehu s filmom Blair Witch je natoľko evidentná, že ju treba radšej intertextuálne priznať než riskovať obvinenie z plagiátu.     

Oveľa častejšie a zaujímavejšie používa Jozef Karika vo svojej knihe intertextualitu nového typu, novej generácie. Terminológiou digitálneho sveta by sme ju mohli označiť aj ako intertextualitu 2.0. Na rozdiel od povedzme bežného literárneho odkazovania (ktoré spravilo bežným najmä nadužívanie tohto postupu v nedávnych dobách postmoderných) už Karikov literárny text primárne neodkazuje na iné literárne texty, ale najmä na internetové linky. Tieto odkazy na internetové odkazy rozvíjajú príbeh, vyťahujú ho z knihy do širšieho priestoru. A v prípade ideálneho, teda naplno zaangažovaného čitateľa dokonca prinášajú nový spôsob interakcie s knihou ako médiom. Je to čítanie s knihou v jednej ruke a s mobilom v druhej. To, čo poznáme zo súčasnej konzumácie médií najmä mladšou generáciou ako „multi-screen media consumption“, teda návyk sledovať viacero obrazoviek naraz (napríklad popri televízore aj mobil či počítač), sa tu objavuje v párovom prepojení knihy a obrazovky, na ktorej sa informácie z fikčného sveta literárneho textu rozširujú a overujú. Je to zaujímavé aj z čisto technickej stránky. Karika tu totiž dostáva do literatúry to, čo sa v terminológii nových médií nazýva „augmented reality“ a čo sa u nás občas aj prekladá ako rozšírená realita. Tá našla svoje uplatnenie už dosť dávno v marketingu, relatívne nedávno v rôznych formách vizuálneho umenia a teraz, zdá sa, aspoň na chvíľu a z povahy média dosť prekvapujúco aj v literárnom texte.  

Spojením umeleckej fikcie so „skutočnosťou“ internetových článkov sa tu zároveň vytvára a otvára aktuálne mimoriadne zaujímavá téma dôveryhodnosti zdrojov. Na jednej strane majú tieto internetové zdroje v čitateľovom vedomí potvrdzovať „reálnosť“, „skutočnosť“ rozprávaného príbehu a zvyšovať tak emocionálne pôsobenie – ako čitateľ hororu sa budem predsa tým viac báť, čím viac „uverím“ v reálnosť všetkej tej strašidelnosti. Na druhej strane Karika hneď na niekoľkých plánoch rozprávania priamo tematizuje jeho vlastnú nedôveryhodnosť. Pochybuje sa tu teda nielen o dôveryhodnosti oných externých internetových zdrojov, ale vo viacnásobných rámcoch textu aj o dôveryhodnosti rôznych údajov prezentovaných rôznymi postavami, samotným rozprávačom (spomínali sme už aj jeho z hľadiska dôveryhodnosti diskvalifikujúcu drogovú intoxikáciu) a v istom zmysle aj autorom, ktorý v knihe sám vystupuje ako literárna – a teda fiktívna – postava.

Neistota v otázke „pravdy“ patrí, samozrejme, k samotným základom žánru trileru, avšak v dnešnej dobe ju v Karikom podaní môžeme čítať aj širšie ako veľmi aktuálny spoločenský odkaz. Veru tak. Všeličo by sa asi dalo Trhline vytknúť, ale určite to nebude jej neaktuálnosť, slabý vzťah k súčasnosti. Tento horor 2.0 z nej berie všetko. Dobré aj zlé.