Eva Palkovičová
Namiesto analýzy karikatúra, namiesto porozumenia nuda
Michal Hvorecký: Trol. Bratislava : Marenčin Media, 2017
recenzie

Román Trol sa dá zaradiť do línie Hvoreckého románov, v ktorých autor zameriava svoje kritické oko na istý charakteristický neduh našej doby. Po pornografii, divokom ranom kapitalizme či bezbrehom konzume tentoraz siahol po téme trolovania: šírenia nepravdivých, nenávistných a ideologicky motivovaných textov vo virtuálnom priestore sociálnych sietí. Autor, ako je známe, si udržiava prehľad o najnovších spoločenských trendoch a aktuálnom dianí, preto je jeho voľba logická aj záslužná. Angažovanosť za správnu vec ani vysoké ambície však na vytvorenie hodnotného literárneho diela nestačia.

            Príbeh sa odohráva v neďalekej, pochmúrne vykreslenej budúcnosti v malej zabudnutej krajine, na ktorej zanechala svoje stopy hybridná vojna, vplyv východnej Ríše i západnej Mocnosti Európa. Krajina sa nápadne podobá na „našu“ stredovýchodnú Európu, mesto, kde sa dej odohráva, na Bratislavu a množstvo postáv, udalostí a motívov je ako vystrihnutých z aktuálneho spoločenského života. Špecifické javy známe z nášho bezprostredného okolia sú v románe dovedené do obludných dôsledkov a v tom, čo sa nám dnes ešte môže javiť ako nevinné či prechodné, autor odhaľuje vážne nebezpečenstvo. Všetko nasvedčuje tomu, že román by sme mohli čítať ako dystópiu a úvodný citát zo Zamjatina je prísľubom, že autor sa remeslu písania tohto žánru priučil na správnom mieste. Od knihy teda očakávame otriasajúce vizionárstvo, prezieravú analýzu dneška, odhalenie nezbadaných súvislostí, po prečítaní sebareflexiu či zdesenie. Čoho sa však naozaj dočkáme?

Román je plný odkazov na známe aktuálne udalosti, nedá sa však hovoriť o stopách, ktorých odkrývanie by bolo pre čitateľa dobrodružstvom a prinášalo šokujúce poznanie. Všetky reálie z románu sú natoľko známe, že nás občasné zmienky o skončenej hybridnej vojne prekvapujú, ba niekedy vyznieva situovanie deja do budúcnosti vlastne ako zbytočnosť. Rozprávačovo rodisko nazvané Čierna Diera, Ríša s Vodcom, Pevnosť Európa, motorkárska banda z Ríše, humanistický bloger ovplyvňujúci stredoškolákov, Národná domobrana, emigranti z Afriky, liečitelia, neonacisti, rusofili, skrytí i neskrývaní rasisti, odporcovia očkovania, konkrétne mená osôb či krajín – vyzerá to tak, akoby Hvorecký pozbieral novinové titulky najčítanejších slovenských správ tohto roku a vlepil ich do príbehu bez toho, aby sa z nich pokúsil vytvoriť nový fikčný svet riadený vlastnými pravidlami. Uznávam, že slovenská realita často poskytuje lepší materiál na román, ako dokáže človek vymyslieť, ale román Trol tak zostal skôr karikatúrou, ktorá bude pre čitateľa budúcich generácií nezrozumiteľná.

Hvorecký v knihe síce bojuje proti demagógii, ale robí to zase len demagogickým spôsobom, čo je možno prípustné v statusoch na sociálnych sieťach či blogoch, ale románu to rozhodne neprospieva. Na jednej strane tu máme dojemno-sentimentálno-hororový príbeh o priateľstve medzi osamelým tučným chlapíkom, ktorý prišiel o zdravie a mladosť, a takmer mŕtvou, no heroickou feťáčkou, na druhej strane satiricky poňatý fiktívny svet. Postavy nemajú individuálny osud, ktorý by v nás vzbudil empatiu a pochopenie, čitateľ nedostane možnosť ohodnotiť ich sám na základe zážitku z poznania ich príbehu. Netrpia rozpoltenosťou, dilemami, výčitkami svedomia, nevyvíjajú sa, nič neľutujú, nerobia rozhodnutia (výnimkou by čiastočne mohla byť hlavná postava a rozprávač v jednej osobe, Trol, ktorý nám o svojich pocitoch neistoty síce referuje, no bez akéhokoľvek vnútorného zaujatia). Sú stelesnením všetkých absurdností, ktoré sa mihli reálnym a mediálnym slovenským priestorom, a nie je ťažké priradiť im (väčšinou záporné) znamienko. Aj ostatné témy a motívy sú na stranu dobra a zla roztriedené bez diskusie, originálnych argumentov, psychologickej analýzy. (Nechýba ani Hvoreckého fetiš: knižnica ako symbol dobra a ušľachtilosti.) Problém nie je v tom, koho autor považuje za obete internetovej nenávisti a koho za vinníkov, ale v tom, že sa o hlúpych internetových útokoch na Rómov, homosexuálov či emigrantov nedozvieme nič nové a po 165 stranách koncentrovaných internetových nezmyslov nás to už ani nechytá za srdce. Hvorecký je naozaj všímavý zberateľ rôznych chorobných, absurdných a nebezpečných javov, lenže viac hromadí, ako analyzuje, a viac reční (ba priam chrlí), ako tvorí niečo nové.

Zjednodušením netrpia len postavy, ale aj dej a spôsob rozprávania vôbec. Opis situácie v štáte po páde diktátorského režimu, dianie v lágroch, spomienky na vojnu, rodinná anamnéza Trola, všetko to, čo mohlo z knihy spraviť pútavý príbeh a čo by aspoň trochu zdôvodnilo Trolove rozhodnutia, sú v skutočnosti len mnohokrát prečítané historky (nijako im neuberám na vážnosti, len upozorňujem na ich predchádzajúcu prítomnosť vo vedomí priemerne rozhľadeného čitateľa), navyše prerozprávané bez detailov, prekvapení, zaujímavostí, všeobecne, ako ilustračné obrázky na zaplnenie miesta. Autor sa pokúša o dramatickosť, tá však zostáva len na verbálnej úrovni, o čom svedčí napríklad aj vysoká frekvencia slov ako „obrovské množstvá, desiatky, tisícky, často, až do špiku kostí, celé dni, až na nám krútili hlavy, až keď sa nám rozplývali pred očami, pozoruhodné, vyšinuté, mimoriadny, nehorázna...“ Nové vety nie vždy obsahujú aj nové informácie. Keď Trol oznamuje, že sa učil po rusky, potrebuje na to tri riadky: „Sedel som nad ruštinou pre samoukov. Študoval som zložitú gramatiku, časovanie a skloňovanie. Učil som sa slovíčka, výslovnosť a opakoval som si výnimky.“ (s. 39) Niektoré vety sú zbytočné, niektoré sentimentálne, iné jednoducho nezmyselné: „Hlavný bojový priestor poskytuje ľudská myseľ, vyhraj v nej a na bojisku súboj dokončíš.“ (s. 112)

Prínosnejšou súčasťou textu sú citáty, ktoré uvádzajú niektoré z kapitol. Úryvky z rôznych písomností majú prevažne ruský pôvod: nájdeme tu vety Dostojevského, Brežneva, Berďajeva či Putina a pred samotným textom románu sa popri Zamjatinovi a Solženicynovi nachádza aj smutne známy Pioniersky pochod Kristy Bendovej. Minulosť, prítomnosť a fiktívna dystopická budúcnosť v týchto citátoch vedú zaujímavý dialóg.

Zhromažďovanie ako tvorivý princíp je uplatnený aj na výrazovej rovine. Trol sa vyjadruje čiastočne Hvoreckého kultivovaným štýlom a kvetnatou slovenčinou („Aspoň mám kde hlavu skloniť.“ s. 69), narazíme na poetické opisy atmosféry či počasia („Zima okoliu dodávala charakter opustenosti. Mračná zaľahli zem, až s ňou splynuli a obzor siahal až na predmestia.“ s. 87). Opisy postáv niekedy pripomínajú školské slohové cvičenia (Johanine „ligotavé vlasy, pospínané sponkami, sa vypínali dohora.“ (s. 80)), Valys, ktorý vraj často cvičí s činkami, je opísaný takto: „Jeho vyšportované telo nedisponovalo veľkými svalmi, ale ukrývalo šľachovitú silu, ktorá sa diskrétne prejavovala na krku a zátylku i v postoji, oči prezrádzali pokornú ostražitosť a krotkosť, zovreté ústa zasa silnú vôľu“ (s. 89), do toho sa mieša slang (ciga, gramec) a terminológia sociálnych sietí a internetu, pracovného prostredia korporácií či rôznych subkultúr s množstvom anglicizmov (ich prepis je nejednotný, buď fonetický, alebo ponechávajúci pôvodnú anglickú podobu, ako napríklad clickbaity a lajky, shitstorm a home ofis). Čo Hvorecký touto pestrou zbierkou sleduje? Bolo jeho zámerom vytvoriť postmodernú ironickú skladačku, usiluje sa o čaro zoznamov a juxtapozícií, alebo sa sám (nevedomky?) stal dutou nádobou, do ktorej bez akejkoľvek selekcie a plánu stiekli všetky potoky výraziva dnešnej doby?

Napriek ambícii stať sa závažným príspevkom do aktuálnej verejnej diskusie zostáva román Trol rozpačitým, chvatne vyprodukovaným dielom. Hvorecký disponuje schopnosťami, ktoré mu dovoľujú tlmočiť znepokojenie nad možnosťami nových technológií vplývať na ľudské pudy a ovládať tak masy: orientuje sa v problematike, má vlastnú skúsenosť s falošnými profilmi na sociálnych sieťach, načrel do témy, ktorá mnohým nebude po chuti, a otvorene dal najavo svoju mienku. Verím aj tomu, že Hvorecký rozumie systému produkcie i konzumácie „alternatívnych právd“. Čítaním Trolovho príbehu sa však čitateľ o pohnútkach, ktoré vedú jednotlivcov k šíreniu nenávisti a k nedôvere k faktom, nedozvie viac, ako už beztak vedel, a námahu mu nekompenzuje ani dobre napísaný príbeh.

(28. 10. 2017)